V partnerských vzťahoch sa len ťažko stretnú dvaja ľudia, ktorí by boli úplne rovnakí. Jeden necháva pohodené ponožky, kde sa mu zachce, druhý má zase sklony k flirtovaniu a okolo seba asi milión kamarátov opačného pohlavia. Odlišnosť láka, priťahuje nás a po určitom čase niektorých aj štve. Ako zaobchádzať vo vzťahu s nevyrovnanosťou, ktorá sa postupom času môže zmeniť až na nenávisť?
Bolo by nesmierne jednoduché, keby sme si partnerov vybrali podľa toho, akí sme my sami. Lenže v reálnom svete to chodí väčšinou presne naopak: hľadáme niekoho celkom iného, pretože práve jeho odlišnosť je pre nás zaujímavá. „Vo vzťahoch funguje akási komplementarita, čo znamená, že nás vždy priťahujú ľudia, ktorí sú trošku odlišní alebo majú vlastnosti, ktoré nám chýbajú. Z tejto odlišnosti potom logicky plynú aj iné záujmy a potreby,“ vysvetľuje psychologička Alex Doležalová. Či bude vzájomná odlišnosť pre partnerský vzťah plusom alebo mínusom, sa podľa druhej oslovenej odborníčky, psychologičky Zuzany Liškovej, odvíja najmä od toho, o akú odlišnosť ide. „Ak ide o rozdiely v základných osobnostných dimenziách, je dobré vedieť, že aj napriek prípadnej snahe partnera o zmenu sa nedá očakávať výrazný posun. Preto je dobré rozdielnosť prijať ako niečo, čo partnerstvu dodáva určitý náboj, chráni ho pred stereotypom. Kto to nezvládne, pre toho je lepšie rozísť sa,“ hovorí odborníčka. To platí aj pre vzťahy s partnermi, ktorí sú evidentne pre partnerský vzťah nevhodní: majú poruchu osobnosti, prípadne bojujú so závislosťou od alkoholu alebo drog. „Predstava, že negatívne vlastnosti budú slabnúť, alebo že sa dotyčný človek pod vplyvom druhého zmení, nie je realistická a väčšinou býva opak pravdou,“ upozorňuje Zuzana Lišková. No sú veci, s ktorými sa dá pracovať, teda v prípade TOLERANCIE na oboch stranách. „Ak sú dotyční rozumní, ľahko pochopia, že keď jeden rád tancuje a chodí na diskotéky, musí tomu druhému tolerovať zasa nejakú inú ‚neresť‘, napríklad že chodí s kamarátmi na motorkárske zrazy,“ hovorí Alex Doležalová.
Ja už ti slúžiť nebudem!
Určite poznáte vo svojom okolí aspoň jedného človeka (častejšie je to možno žena), ktorý sa úplne zmenil potom, čo si našiel nového partnera. Odrazu má iné vlasy, ale aj sa inak správa, nechodí tak často medzi priateľov, obmedzil svoje záujmy. Niekedy sa mylne domnievame, že budeme milovaní len v určitej forme, a tak sa prispôsobujeme. To, čo nám však nedochádza, je, že tým potlačujeme svoju identitu a riskujeme, že budeme žiť život niekoho iného, nie náš vlastný. Pritom čaro lásky je práve v tom, že sme milovaní takí, akí naozaj sme. Keď s každou novou láskou zabudneme na celý svoj doterajší život, nemôžeme sa čudovať, že po určitom čase vypláva na povrch nevyrovnanosť: partner chodí cez víkendy na motorky, zatiaľ čo vy na neho doma čakáte a nemáte nič, čo by ste si užili. „Logicky v takomto nevyrovnanom vzťahu trpí potom ten, ktorý nemá svoju „neresť“ a má pocit, že jeho partner sa o neho nezaujíma alebo že ho nemá dostatočne rád,“ hovorí Alex Doležalová.
Chyba nie je v partnerovi, ale častejšie v nás samých. Nejde len o to, že v novom partnerskom vzťahu potlačujeme svoje prirodzené ja, ale aj o pretvárku, ktorá je prirodzenou súčasťou tohto procesu. Povedzme napríklad, že už po pár týždňoch spoločného života objavíte veci, ktoré vám na partnerovi prekážajú – či už sú to rozhádzané ponožky alebo fakt, že po nociach vypisuje smsky kolegyniam z práce. Koľké z nás v tú chvíľu prehltnú výčitku a tvária sa, že to vlastne vôbec neprekáža, pretože nechceme byť za hysterku, žiarlivku a čo ja viem, čo ešte? „Záleží na každom z nás, aký partnerský vzťah si vytvoríme. Môj názor je, že také veci treba partnerovi povedať. Ale ak to niekto nerobí, nemôže sa potom čudovať, že keď si zloží ružové okuliare, partner si ponožky upratať odmieta, pretože si zvykol na upratovací servis,“ hovorí Alex Doležalová. Spomeňte si na generáciu našich matiek, ktoré svojim správaním vytvorili mužom takmer dokonalý servis. Ako sa asi budú tváriť naši otcovia, keď im ich ženy po dvadsiatich rokoch povedia, že už im ten chlieb na raňajky jednoducho neodrežú alebo že si budú musieť hodiť bielizeň do práčky sami? Ako dlho vydrží ženám ich odhodlanie zmeniť po x rokoch zabehnutý stereotyp a ako dlho bude mužom trvať, kým buchnú dverami?
Preboha, vypni to rádio!
Psychologička Zuzana Lišková vo svojej praxi nedávno riešila prípad, ktorý je presnou ukážkou toho, ako „maličkosti“ postupne prerastajú vo veľké problémy a niekedy sa menia dokonca až na nenávisť. Jeden z jej klientov žil dlhší čas sám a aby mal spoločnosť, zvykol si každé ráno pustiť rádio a vypol ho až neskoro večer. Na začiatku nového vzťahu rešpektoval želanie partnerky a rádio vypínal, aby sa mohli pri raňajkách rozprávať. Postupne sa však začal vracať ku svojmu starému zvyku, čo partnerka niesla veľmi zle. Rádio mu vypínala, on ho vzápätí zase zapínal. Postupne spolu prestali hovoriť, žena ho odmietala, takže on sa odsťahoval do obývačky, kde dlho do noci sledoval televíziu a tým ju rušil. Žena sa posťažovala kolegovi v práci a – ako to tak býva – pôvodne priateľský vzťah onedlho prerástol v intímny.
„Ak vám na partnerovom správaní prekáža niečo, čo je v jeho silách zmeniť, čo najskôr sa s ním o tom porozprávajte. Snažte sa nevyčítať, ale hovoriť o svojich pocitoch, ktoré vo vás daná situácia vzbudzuje,“ odporúča Zuzana Lišková. Napríklad žene v danom prípade najviac prekážal pocit, že pre muža je oveľa dôležitejšia dopravná situácia v hlavnom meste, hoci sa tam rozhodne nechystal ísť, ako to, že jej šéf navrhol zmenu pracovného zaradenia. Manžel jej zase podľa psychologičky mohol naznačiť, že má vo zvyku detailne opisovať, čo mala jej neobľúbená kolegyňa na sebe, zatiaľ čo on medzitým príde o správu, ako dopadol pre neho dôležitý futbalový zápas. „Potom by malo nastať vyjednávanie, ktoré by malo zladiť oprávnené požiadavky oboch. V našom prípade manželka avizuje len dôležité oznámenia, naopak manžel okamžite potom, čo zaznel výsledok zápasu, rádio vypne,“ dodáva psychologička. Každé spolužitie so sebou musí niesť nejaké pravidlá, ktoré si však tvoríte vy sami. Pomenujte si nahlas, čo potrebujete ako pomoc od seba navzájom, čo očakávate od druhého, čo vás vytáča, čo by ste radi zmenili. Je to možno obohraté klišé, ale v tomto prípade platí stopercentne: aké si to urobíte, také to máte.
Keď on ma vôbec nepočúva!
„Keď vidím, ako môj muž trávi denne niekoľko hodín pri počítači, privádza ma to do šialenstva. Obvykle sa vyhovára, že pracuje, ale ja viem, že často hrá svoje obľúbené hry. Každý pokus o debatu na túto tému končí tým, že sa rozčuľuje, že mám zase nejaký problém, že vyčítam, pritom mi sám vyčíta, že nemám niekde upratané a podobne,“ sťažuje sa v jednej internetovej diskusii Barbora. V partnerských vzťahoch je to väčšinou tak, že ak spolužitie funguje, obaja z dvojice vykonávajú svoje povinnosti a dodržujú nastavené pravidlá. No keď niečo prestane fungovať, potom im prekážajú aj maličkosti typu, že sa niekto krivo pozrel, zaspáva pri telke alebo sedí pri počítači o niečo dlhšie ako obvykle.
„Vždy je problém, keď od vzťahu niečo chce len jeden z partnerov. A je nutné podotknúť, že sú to väčšinou ženy, ktoré chcú partnerom neustále niečo zakazovať, upravovať ich správanie alebo ich obmedzovať, často práve najrôznejšími výčitkami,“ hovorí Alex Doležalová a dodáva: „Ak je muž spokojný s tým, že je stále na počítači a nie je ochotný sa baviť o kompromisoch, môžeme sa rozkrájať, ale k debate ho nepresvedčíme. Potom si treba nájsť inú záľubu a počkať na vhodnejšiu príležitosť alebo iného muža.“ Psychologička Zuzana Lišková si myslí, že pri strete s prejavom nežiaducej partnerovej vlastnosti alebo správania pomáha spomenúť si na tie pozitívne vlastnosti a na to, čo vás spája a uvedomiť si, prečo stojí za to tento vzťah nevzdávať. Alebo je to inak? Premýšľajte! Jedna moja kamarátka si doma s partnerom založila knihu prianí a sťažností. Pretože jej partner nie je práve výrečný typ, dohodli sa, že si nepríjemné veci budú písať. Zošit v pevných doskách majú pri dverách pod spoločnou fotografiou a keď niekomu niečo prekáža, jednoducho to tam zapíše. Druhý si potom jeho „sťažnosť“ prečíta a záleží na ňom, ako sa k nej postaví. Ak vám doma viazne komunikácia, nie je zlé to vyskúšať.
