Tvrdí, že neúspech je len zle zvolená cesta. Baží po poznaní a vedomostiach, zaujíma sa o alternatívnu liečbu, zdravý životný štýl, rada číta, chodí na rôzne besedy, prednášky a workshopy. A užíva si spoločnosť priateľov. „Berú ma takú, aká som. Oni mi pomôžu s vozíkom, ja im so svojím optimizmom a nadhľadom,“ hovorí Holíčanka Veronika Horváthová, ktorá od narodenia trpí osteogenesis imperfecta, čiže chorobou krehkých kostí. Práve preto sa musela naučiť hľadať vlastné cesty, ako dosiahnuť to, čo chce. „Neplánujem ďalekú budúcnosť, lebo neviem, čo bude, ale keď má človek chuť žiť a užívať si život, tak by to jednoducho mal robiť.“
Veľkú časť detstva ste strávili v nemocniciach a ani potom to nebolo jednoduché. Napriek tomu vás to nezlomilo. Ako je to možné?
Túžila som dokázať, že sa vyrovnám zdravým deťom. Nikdy sa mi nepáčilo, ak ma niekto označoval ako postihnuté dieťa. Dodnes nechcem byť tlačená do niečoho len preto, že je niekto iný presvedčený, že je pre moje dobro. Už keď som to zažila prvý raz, prejavil sa vo mne vzdor. Nechcem, aby niekto premýšľal za mňa, čo je správne a čo nie. Už ako dieťa som mala sny, že budem študovať na vysokej škole a možno prelomím bariéry v myslení iných o hendikepovaných. Myslím, že sčasti za tým bola moja cieľavedomosť a občas chuť vyvádzať „dospelákov“ z miery neposednosťou, inteligenciou a slovnou zásobou. Jednoducho som sa nechcela zmieriť s priemerom a ani byť niekde v kúte zabudnutá.
Akoby vás hendikep skôr posilňoval, než zrážal na kolená…
Ďakujem. Som rada, že ma takto vnímate. Prekážky, ktoré ma stretávajú, mi však spočiatku spôsobovali smútok a niekedy aj zúfalstvo, ale dlho som sa s tým nechcela trápiť. Pochopila som, že základom toho, aby som sa situáciám postavila zoči-voči, bolo, aby som sa so svojou diagnózou psychicky vyrovnala a nastavila si myseľ a ciele tak, aby som ich mohla naplniť. Uvedomila som si, že sa musím hlavne cítiť fyzicky dobre, vtedy je možné takmer všetko. Pritom, to moje „všetko“ sú pre iných úplne bežné veci, napríklad ísť si sama nakúpiť. Ja mám z toho rovnakú radosť a pocit slobody, ako niekto iný z pokorenia Mont Blancu. A z toho potom čerpám energiu na ďalšie prekážky. Mimochodom, mojou aktuálne zdolanou je nový vozík, ktorý sa vmestí do dverí šírky 60 centimetrov. Neskutočne mi to uľahčuje život. Volám ho cestovateľský, lebo s ním už žiadna kúpeľňa ani toaleta nie je problém.
Občas však asi niečo aj nevyjde… Čo vtedy?
Poriadne sa poľutujem, ako je všetko nanič a nespravodlivé… Ale nie, žartujem. Som však celkom emotívna a niekedy potrebujem menšiu drámu, aby som si upratala emócie. Toto som si uvedomila pred pár rokmi a veľmi mi to pomáha spracovať pocity a vyrovnať sa s nimi. Ak sa nedá niečo, čo sa týka fyzických bariér, v konečnom dôsledku zistím, že tam vôbec nemám ísť. Skrátka, ak nenájdem riešenie, má to svoj dôvod. Potom sú aj chvíle, keď nevychádzajú očakávania a plány. Ale i v tomto prípade s odstupom času skoro vždy zistím, že to vlastne bolo to najlepšie. A som za to vďačná.
Treba však povedať, že je oveľa viac vecí, ktoré vám vyšli, a to napriek nie vždy prajným rečiam. Vyštudovali ste Paneurópsku vysokú školu a ziskom titulu magister ste dokázali, že telesný hendikep naozaj nemusí znamenať koniec ambícií. Bolo to náročné?
Nebudem klamať, bolo. Tým, že som už na prvý pohľad odlišná, učitelia aj profesori mali dosť nárokov. Niekedy to odôvodňovali tým, že vidia vo mne väčší potenciál. Som rada, že som sa toho nezľakla. Náročné totiž nakoniec vôbec nebolo samotné štúdium, ale prekonávanie bariér. Veľakrát som sa stretla s tým, že si ľudia držali odo mňa odstup a mali pocit, že som niečo menej. Nevedeli totiž odhadnúť mieru mojich zdravotných obmedzení.
Hnevalo vás to?
V tom momente možno áno. Ale nemám im to za zlé. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s ľuďmi ako ja, nemá odkiaľ vedieť, čo je v nás. Dnes sa s tým už takmer nestretávam, aby som musela dokazovať, že telesný hendikep nemá v mojom prípade nič spoločné s mentálnym zdravím. Skôr si nevedia predstaviť, že dokážem byť samostatná. Samozrejme, potrebujem určitú pomoc, ale kto ju nepotrebuje? Ľudia mi často doslova podsúvajú, že niečo nedokážem. Vtedy hovorím, že ma jednoducho treba zažiť v reálnych situáciách. Som dospelá a svojprávna, takže viem najlepšie, čo je pre mňa dobré, na čo sa cítim a na čo už nie. Nehovoriac o tom, že sa to často mení. Sú dni, keď sa cítim veľmi fajn a inokedy som rada, že vládzem sedieť. Pretože aj to je niekedy boľavé a únavné…
Vy to však ani vtedy nevzdávate. Viem totiž, že je z vás cestovateľka, na čo by mal na vozíku možno odvahu málokto. Priznávam, že vrátane mňa…
O cestovaní som snívala už ako malá. Vtedy to však boli len zbožné priania, ktoré sa zdali nereálne. Hoci ja som aj tak verila, že sa mi raz splnia. Do puberty sme s rodičmi cestovali na výlety maximálne po okolí, do Chorvátska sme išli prvý raz, keď som mala trinásť. Postupne som sa však začala cítiť fyzicky celkom dobre, a hlavne som odbúrala svoj najväčší strach, že ak opustím hranice Holíča, určite si niečo zlomím… A keď som potom po otcovej smrti prechádzala náročným obdobím, povedala som si, že teraz je ten správny čas. Mojím mottom totiž je, že chcem žiť, nie prežívať.
To nakoniec aj úspešne napĺňate. Čo vám dalo odvahu skúsiť to vtedy prvýkrát?
Keďže som už pracovala, bola som zvyknutá na dennodenné presuny autom, zároveň som vďaka tomu sebavedomejšia a vedela som povedať, čo presne potrebujem. Začalo to výletmi s priateľmi, ktoré ma naučili veriť aj iným, ako len v rodine. Vždy totiž musím mať okolo seba ľudí, ktorým sa nebojím dovoliť, aby mi pomohli. Priznám sa, že v tomto smere som veľmi tvrdohlavá a moji blízki vedia, že sa napríklad nenechám od hocikoho nosiť v náručí. Ak ma má niekto zniesť zo schodov, musím mať k nemu maximálnu dôveru. Takže na cestách sú pre mňa vždy najdôležitejší tí, ktorí so mnou cestujú.
Vaším prvým cestovateľským cieľom bola Sardínia. Aké to bolo?
Najväčšiu obavu som mala z lietania, pretože to bolo prvýkrát a netušila som, ako sa vôbec dostanem do lietadla. Bratislavské letisko totiž, bohužiaľ, nie stále vybavené tak, aby doň ľudia na vozíku komfortne a bezpečne nastúpili. Keďže, ako som už spomínala, nedôverujem hocikomu, aby ma niesol, akýkoľvek úraz by totiž znamenal ďalšiu zlomeninu, zakaždým som musela vyjsť síce nedôstojne, ale bezpečne – štvornožky. Bohužiaľ, nemala som dobrú skúsenosť ani s personálom. Nechcem nikoho haniť, ale nemyslím si, že je vhodné cestujúcemu oznamovať, že pomoc človeku so zdravotným znevýhodnením nie je náplň jeho práce, alebo že o desať minút končí, aby som nezdržiavala.
To sa vám stávalo pravidelne?
Nie, len u nás. V žiadnej inej krajine som sa s takýmto prístupom nestretla. O to viac som si však užila Sardíniu, kam som sa neskutočne tešila, pretože som ju z rozprávania svojich priateliek akoby už poznala. Navyše som mala veľkú výhodu, že táto moja prvá cesta bola s mojou srdcovou cestovateľskou parťáčkou Luciou, ktorá tam niekoľko rokov žila. Našla ubytovanie, kde som sa bez problémov dostala do kúpeľne. Aj nádherné pláže vhodné pre ľudí s hendikepom, kde majú špeciálne vozíky, vďaka ktorým sa dostanete priamo do mora. Musím povedať, že ma nádhera ostrova naozaj ohúrila. Je to balzam pre oči aj dušu. Nehovoriac o prívetivosti a prístupe ľudí, pri ktorých som sa ani na chvíľu necítila odlišná. Populácia na ostrove sa dožíva vysokého veku, preto ani najmenšia kaviarnička či zmrzlináreň nezabúda na ľudí na vozíku. Cítila som sa tam ako vo svojom osobnom raji. Keďže sme mali prenajaté auto, ostrov sme precestovali od Alghera po Cagliari. Zažili sme aj večeru s rodenými Sardínčanmi. No nikdy nezabudnem hlavne na prvý deň na piesočnej pláži – v tej chvíli som bola naozaj dojatá, že sny sa naozaj stávajú skutočnosťou, ak v ne veríme.
A to bol len začiatok… Krátko na to ste totiž už cestovali každú chvíľu. Pokračovalo to, tuším, talianskou Bolognou.
Presne tak. Bol to spontánny nápad, ktorý vznikol s kamarátkami na káve a o tri týždne sme už leteli. Keďže milujem históriu, oči mi doslova žiarili, keď sme bránou Porta Galleria vstúpili do dávnej minulosti, ocitli sa v priestoroch Bolonskej univerzity a na iných miestach. Nepríjemné bolo len to, že nám zrušili let pre nález bomby z 2. svetovej vojny v meste. V prvom momente to bolo stresujúce, pretože som si nevedela predstaviť, ako zvládnem
niekoľkohodinovú cestu vlakom. Našťastie nás v tom nenechali a zariadili náhradný let z Ríma, odvoz autobusom aj ubytovanie na pár hodín pre mňa a priateľky. Bolo to veľké dobrodružstvo a nezabudnuteľný zážitok. Talianski šoféri jazdia veľmi rýchlo a vodič autobusu nemal problém prejsť na červenú, čo vidieť z prvého sedadla nebola zasa taká zábava….
Potom však prišla pandémia. Cestovať nemohol nikto. Našli ste si niečo, čo sa dalo robiť napriek všetkým obmedzeniam?
Začala som chodiť oveľa častejšie sama na prechádzky. Trénovala som odvahu prechádzať cez cestu a pohybovať sa na miestach, kde široko-ďaleko nikto nebol. Podpísalo sa to ale na pravej ruke a vyrobila som si tenisový lakeť. Napriek tomu to stálo za to. Pochopila som totiž, že za každých okolností máme šancu urobiť krok vpred. Nemá význam sedieť so založenými rukami a čakať, čo sa stane. Sami musíme dať priestor novým možnostiam. Dnes teda môžem len úprimne povedať: choďte si za svojimi snami. Aj keď vám nevyjdú podľa predstáv, vždy vás posunú dopredu.
Aj na vozíčku?
Áno. Verím, že moje poslanie je práve v tom, aby ma bolo počuť a vidieť, aby som dodávala odvahu a inšpiráciu ostatným. Pozitívny nadhľad a dar slova som nedostala náhodou. Myslím, že právo na krásny a plnohodnotný život máme všetci. Musíme to ale sami sebe dovoliť.
