Hovorí sa: „Hovoriť striebro, mlčať zlato.“ Ťažko to brať doslova a celý život premlčať, ale ani druhý extrém – hovoriť a hovoriť – nie je dobrý. Lenže vy to jednoducho neviete zastaviť. Vždy musíte mať posledné slovo. Povedať niečo, na čo druhý nemá odpoveď, vám robí radosť.
„Dokážem rozlíšiť situácie, v ktorých je lepšie mlčať. Ale nedokážem si pomôcť. Neviem sa vzdať tej radosti, keď poviem jedovatú poznámku, na ktorú nie je odpoveď. A je predsa škoda mlčať, keď vám napadne niečo vtipné,“ hovorí Mirka. S ľuďmi, ktorí musia mať posledné slovo, býva často na nevydržanie. Na všetko majú odpoveď a pohádajú sa s vami do krvi, pretože oni všetkému rozumejú a majú vždy pravdu. Sú to jednoducho „riaditelia zemegule“. Podľa psychológa Petra Šmolku o posledné slovo sa usilujú ľudia skôr neistí, ktorí sa snažia zakryť svoje vlastné úzkosti, alebo takí, ktorí každú komunikáciu vnímajú ako výzvu na slovný súboj. „U jedincov, ktorí sa pohybujú v rámci akejsi klinickej normy, úporná snaha mať posledné slovo býva odrazom vymedzovania pozícií alebo prejavom neistôt. Na druhej strane sa však nedá ignorovať, že sú aj jedinci, ktorí sa klinickej norme akosi vymykajú – nezdržanliví, agresori, mentori. U nich ide o prejav osobných charakteristík, ako aj o odraz prezieravého postoja voči ostatným. Sebareflexia je v týchto prípadoch málo pravdepodobná.“ Vo väčších rodinách môže byť potreba „mať posledné slovo“ vymedzovaním pozícií medzi súrodencami. A za niečo podľa odborníka možno môže aj zakorenený mýtus, že mlčanie znamená súhlas. „Boj o posledné slovo sa dá chápať ako vymedzovanie komunikačných (a nielen komunikačných) pozícií. V mnohých situáciách máva predsa posledné slovo šéf, či už neformálny alebo formálne dosadený,“ hovorí odborník. Kto posledným slovom dáva príkazy, dáva tým väčšinou najavo túžbu po moci. Naopak, keď človek len opakuje čosi, čo už zaznelo, ide skôr o prejav neistoty – dotyčný nevie, či ho druhí počuli alebo či mu správne porozumeli. Lenže rozlíšiť (a správne pochopiť) rôzne zdroje takého konania je často nad naše sily. Nevieme počúvať druhých a komunikácia sa tak často mení na dva monológy. „Po poslednom slove sa ten, kto ho vyslovil, ocitne vo vlastných očiach na pomyselnom stupni víťazov, zatiaľ čo v skutočnosti sa často rúti do jamy porazených,“ upozorňuje odborník.
Keď Mirka zakončí komunikáciu ostrejším slovom, na ktoré druhý nereaguje, má pocit, že vyhrala. Ak si predstavíme komunikáciu ako vŕšenie replík na pomyselnú kopu, leží tá posledná skutočne až hore, teda môže zvádzať k takému presvedčeniu. Lenže väčšinou je to v podobných situáciách tak, že druhému už za ďalšie slová nestojíte, preto radšej mlčí. Pripusťte, že sa – aspoň občas – môžete mýliť a že „posledný vyhráva“ vždy neplatí. To je obvykle prvý krok k tomu, naučiť sa občas mlčať, aj keď sa vám jazyk v ústach krúti ako had. Keď už sa predsa len potrebujete hádať, robte to konštruktívne. Potom neprekáža, keď budete mať posledné slovo – ale za predpokladu, že v hádke priznáte časť vlastných chýb, nájdete na druhom niečo pozitívne a finále zavŕšite podaním ruky alebo iným gestom zmierenia.
Ako sa naučiť hovoriť tak akurát?
Oddeľujme zrno od pliev. Čím viac zbytočných slov používame, tým pravdepodobnejšie zapadnú aj tie, ktoré by sa inak mohli vytesať skoro do mramoru. Menej môže byť viac!
Naučme sa počúvať druhých. Inak totiž hrozí, že sa tak veľmi sústredíme na vlastný prejav a na to, aby sme mali posledné slovo, že nám unikne, aké zbytočné už vlastne bolo.
Dobre zvážme priority. Ak nám pôjde o pomyselný pocit víťazstva, ktoré sa však ukáže byť Pyrrhovým, potom meľme pántom ďalej. Ak sú však pre nás podstatnejšie medziľudské vzťahy, potom dokážme v pravej chvíli radšej pomlčať.
