Prečo milujeme, aj keď to, čo dostávame od toho druhého, nie je láska? O toxických vzťahoch sa viac hovorí až teraz, boli tu však vždy. A vždy vyzerali podobne ako akákoľvek iná závislosť – veľa sľubovali, poskytli prchavé pocity utópie a potom akoby nám vysali dušu. Presne ako drogy. Ako rozpoznať včas, že sa nachádzame v takomto nezdravom vzťahu, a ako z neho von? A aké následky podľa klinickej psychologičky pre deti a dospelých PhDr. Miroslavy Smolovej, MBA, má, keď sa v ňom napriek všetkému rozhodneme zotrvať?
Môžeme si taký toxický vzťah na začiatku definovať?
Je charakterizovaný nerovnocenným postavením s negatívnymi a škodlivými vzájomnými vzorcami správania. Môžu byť prítomné neustále konflikty, aj v banálnych situáciách, ktoré nevedú k uspokojivému riešeniu, ale naopak, k stupňovaniu napätia a vyvolávaniu pocitov viny a zlyhania. Prítomné môže byť podceňovanie, neprimerané kritizovanie, kontrolovanie či rôzne formy manipulácie.
To človek vedome nechce. Ako sa teda dostane do roly manipulátora a manipulovaného?
Pri manipulácii je dôležité si uvedomiť, že je súčasťou nášho správania už od detstva. Každý z nás manipuluje v určitej miere pre získanie cieľa alebo lákavého benefitu. Chcela by som zdôrazniť, že ten, kto manipuluje, využíva pomyselnú moc a silu, ten, kto je manipulovaný, sa naučil nadmerne prispôsobovať. Je to forma správania, ktorú sa človek naučil v priebehu života a vyhodnotil, že tento spôsob správania mu „pomáha“ zvládať náročné situácie. Otázka je, či mu naozaj pomáha alebo ho len udržiava v nefunkčnom vzťahu.
Ako spoznať, že v takom vzťahu sme?
Jedným zo znakov toxicity vo vzťahu je nedostatok rešpektu voči partnerovi, neakceptovanie jeho potrieb a hraníc, osočovanie, vyvolávanie strachu, izolovanie od blízkych ľudí, nedostatok emocionálnej podpory. Zbystriť pozornosť je dobré aj v situáciách, keď dochádza k rýchlym emocionálnym zmenám, napríklad od radosti je rýchly prechod k hnevu alebo smútku. Nebezpečné je aj vyvolávanie viny, ktoré slúži predovšetkým na to, aby sa partner cítil zodpovedný za problémy vo vzťahu a zmenil svoje správanie podľa priania toho druhého.
O čo si koledujeme, keď sa toto všetko v našom vzťahu deje, no napriek tomu v ňom zostávame? Aký to môže mať dosah na našu psychiku?
Tých negatívnych dôsledkov je mnoho – chronický stres sprevádzaný úzkosťou, nespavosťou a depresívnym prežívaním, narušené sebavedomie, keďže kritika, ponižovanie, podceňovanie môžu viesť k negatívnemu obrazu o sebe, k stavu nehodnosti až nevýznamnosti. Môže dôjsť až k strate identity, keď sa človek vníma ako stratený, zviazaný s partnerom. Pozná jeho túžby a želania, nedokáže však povedať, čo chce on sám. Navyše neustále konflikty a napätie môžu vážne ovplyvniť psychický, ale i fyzický zdravotný stav. Následkom sú gastrointestinálne problémy, bolesti hlavy, kožné problémy či vážne zranenia v psychickom zmysle, traumatizácia.
To nie je málo. Prečo teda neutekáme a zostávame vo vzťahu, ktorý nám takto ubližuje?
V kontexte každého takého škodlivého vzťahu sa uplatňuje pojem kognitívna disonancia a hrá zásadnú úlohu. Ide o ľudskú reakciu na nepríjemné novozískané informácie alebo skúsenosti, ktoré protirečia predchádzajúcej predstave alebo vedomosti. Tento nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Preto sa pokúšame odôvodniť alebo minimalizovať neúctivé správanie druhého partnera, aby sme si udržali ilúziu o vzťahu. Snažíme sa zmierniť napätie vyplývajúce z rozporu medzi naším presvedčením o vzťahu a realitou, ktorú zažívame v duchu: „Ona/on to so mnou nakoniec myslí dobre, to ja som to zle pochopil/-a.“ Zároveň vyvolávanie strachu a kontrolovanie môže viesť u druhého partnera k pocitu bezmocnosti a neschopnosti opustiť vzťah, najmä ak počúva od neho vety typu: „Bezo mňa si nikto, skončíš zle a úplne sám/sama.“ Nemenej závažným sú sociálne očakávania a tlak, či už zo strany rodiny, alebo spoločnosti, aby človek zostal v danom vzťahu.
Stretávate sa vo svojej praxi často s tým, že ľudia sa tak boja, že zostanú sami, že zotrvávajú v toxickom vzťahu?
Veľmi často. Väčšinou v takýchto situáciách rozhoduje strach z osamelosti a opustenosti, finančná závislosť či pocit, že do toho vzťahu už sami veľa dali, preto to nemôžu len tak vzdať. Vsugerujú si nádej, že sa ich partner raz zmení, pričom takáto viera môže byť silná motivácia. Niekedy je však za zotrvávaním vo vzťahu aj strach z pomsty, najmä ak je partner agresívny a vyhráža sa. Ak je niekto dlhodobo v takomto vzťahu, môže začať prijímať škodlivé správanie ako normu a strácať schopnosť vnímať, čo je zdravé a čo nezdravé. Doslova má pocit, že takto si to zaslúži.
Čiže absolútne stráca vlastnú sebahodnotu? Môže sa to stať aj sebavedomému a inak vyrovnanému človeku?
Interakcia s partnerom, spoločné rozhodnutia a vzájomná podpora ovplyvňujú spôsob, akým človek sám vníma sám seba. Partner s vytvoreným stabilným sebaobrazom a sebahodnotou si už v začiatku vzťahu všíma problémové správanie, zváži možnosti a odchádza z kratšej cesty. Ak má však niekto už naštrbenú sebahodnotu, napríklad vplyvom náročných podmienok z detstva, ľahšie podlieha slovným narážkam, osočovaniu a kritike, ktoré podkopávajú jeho sebavedomie. Najmä ak stále dostáva kritiku a spochybňujú sa jeho úspechy, alebo ho porovnávajú s bývalým partnerom, prípadne zažíva nespravodlivé rozdeľovanie povinností, čo môže navodiť pocit nedostatku schopností.
Ako teda nepodľahnúť zamilovanosti natoľko, aby sme to dopustili?
Najdôležitejšie je stanoviť si hranice, vnímať svoje potreby a hodnoty. To je kľúčové pre udržanie sebavedomia. Zároveň je potrebné nezanedbávať svoje záujmy, priateľov a aktivity. Starať sa o seba rovnakým spôsobom ako pred vzťahom. Zachovať si istú mieru nezávislosti a svojráznosti. Nezabúdať na svoje sny a ciele mimo romantického vzťahu. Potrebné je hovoriť o svojich potrebách, byť otvorený vo vzťahu, čo sa týka očakávaní. Nepodliehať idealizácii partnera. Niekedy však môžeme byť takí pohltení zamilovanosťou, že si idealizujeme partnera a ignorujeme jeho problémové negatívne správanie.
Môže sa stať, že sú obaja vo vzťahu rovnako toxickí a ničia jeden druhého, alebo je to vždy jednostranné?
Nie, toxicita v partnerskom vzťahu nemusí byť jednostranná a môže sa, samozrejme, vyskytnúť aj ako obojsmerná, kde sú obaja partneri zodpovední za negatívnu dynamiku. K tomu dochádza najmä vtedy, ak majú obaja obmedzenú schopnosť identifikovať, pochopiť a riešiť vlastné emócie a emócie druhého. Taktiež ak je komunikácia agresívna, nepriateľská, pasívne agresívna alebo neefektívna, čo môže viesť k napätej a nepríjemnej atmosfére. Ak chýba schopnosť vytvárať a rešpektovať osobné hranice, a tiež ak majú obaja partneri problémy so sebaúctou a sebavedomím, vedie to k rivalite, k neistote a k neustálej potrebe potvrdzovania lásky druhého.
Uvedomujú si to? Respektíve uvedomuje si manipulátor vždy, čo robí? Alebo môže ubližovať aj nevedomky?
Manipulácia môže byť úmyselná aj neúmyselná, obe však majú spoločný cieľ, teda zmenu správania a prispôsobenie sa toho druhého požiadavkám manipulujúceho partnera. Nevedomá manipulácia v tejto súvislosti môže fungovať ako forma naučených vzorcov správania v priebehu detstva. Ak bol človek vystavený manipulatívnym taktikám zo strany rodičov, môže podobné stratégie používať aj vo vlastných vzťahoch. Niektorí si pritom môžu byť vedomí toho, že používajú manipulatívne taktiky, ale nemusia si plne uvedomovať dôsledky svojho správania na druhého alebo na vzťah.
Môže byť teda na škodu aj to, ak sa tomu druhému príliš prispôsobujeme?
Áno, prispôsobovanie sa partnerovi môže mať negatívny vplyv, ak nie je v rámci zdravých hraníc a ak nie je vzájomné. Ak je prispôsobovanie sa jednostranné a partner nevykazuje rovnakú mieru prispôsobenia, môže to viesť k pocitu nespravodlivosti a frustrácie, k pocitu nepochopenia a nedocenenia. Je dôležité nájsť rovnováhu medzi prispôsobovaním sa partnerovi a zachovaním vlastnej identity. Zdravý vzťah by mal zahŕňať vzájomné porozumenie, kompromis a rešpekt voči individuálnym potrebám a hraniciam oboch partnerov.
Foto: archív M. S. a Pixabay
