Vždy keď v Taliansku, kde ako farmaceutka pracovala, vošla do nejakej prírodnej lekárne, krásneho rozkvitnutého obchodu, zasnívala sa, že presne na takom mieste by chcela pracovať. Jej otec síce ani na jednom z tých miest nebol, rozhodol sa však konať, hlavne keď dcéra doma začala básniť o miestnej rodinnej značke L’Erbolario. A prinútil ju skúsiť zmeniť sen na skutočnosť. Tým sa začal príbeh vlastného rodinného podniku Bory Balašovej a jej otca, bývalého športového trénera Daniela. Čo to spravilo s ich vzťahom?
Vždy otcovi rada rozprávala o tom, čo zažila, aj o tom, čo by raz chcela. Aj o prírodnej kozmetike, ktorú spoznala počas práce v prímorskej lekárni v Taliansku. „Už vtedy ma veľmi oslovil ich prístup, vône aj dizajn,“ hovorí Bora s tým, že teraz sa to z otcovej strany neskončilo len pri počúvaní. Navrhol jej totiž, že talianskym majiteľom značky by mala určite napísať, že má záujem priniesť ich výrobky na Slovensko. „Pripadalo mi to však ako trochu od reality vzdialený a naivný plán – písať známej talianskej značke a ponúkať im spoluprácu,“ spomína. Veď kto je ona? „Ale otec je typ človeka, ktorý sa vecí nebojí a vie nadchnúť a motivovať aj druhých. Začal ma presviedčať, že najhoršie, čo sa mi môže stať, je, že mi neodpíšu.“ Takže si nakoniec spolu predsa len sadli, dali hlavy dokopy, napísali prvý obchodný list a jednoducho to skúsili. „Otec hneď veril, že to môže vyjsť, ja som bola skeptickejšia. S odstupom času preto priznávam, že bez jeho odhodlania by som do ničoho rozhodne nešla.“ Daniel však dcére veril. „Vždy sme mali blízky a úprimný vzťah a okrem toho sa od mladosti zaujímala o chod mojej firmy. Vedel som teda, že má na to, aby si ten sen aj splnila. Vždy som na nej navyše obdivoval húževnatosť – keď sa do niečoho raz pustila, robila to vždy poriadne.“
AKO Z ROZPRÁVKY
Bora ani nevedela ako a s otcom boli na ceste na Apeninský polostrov. Z Talianska totiž nielenže prišla odpoveď, ale ešte bola aj kladná. „Pamätám si, že keď sme prišli do mesta Lodi na prvé obchodné rokovanie, pripadalo nám to ako z rozprávky. Fabrika L’Erbolario fungovala na princípoch ekológie a udržateľnosti – všetko malo svoj zmysel, systém a rešpekt k prírode,“ vracia sa na chvíľu do minulosti. Nadchlo ju, že sídlo firmy aj laboratóriá boli usadené v nádhernom parku plnom rastlín, stromov a dokonca aj zvierat, ktoré tam mali svoj
prirodzený domov. „Ovce a kozy voľne pobehovali okolo. Už pri príchode sme skrátka cítili, že sme na výnimočnom mieste. Majitelia nás navyše privítali s nečakanou srdečnosťou – boli milí, ústretoví, ľudskí. A nielen oni – celý kolektív pôsobil ako zohratá rodina, kde každý vie, prečo a pre koho svoju prácu robí. Tá atmosféra nás okamžite presvedčila, že toto je cesta, ktorou chceme ísť,“ hovorí stále nadšená.
AJ Z MOTIVÁTORA BOL NA CHVÍĽU SKEPTIK
Borin sen síce konečne dostal reálne kontúry, ale začiatky rozhodne neboli bombastické ani komerčne ambiciózne. „Ale o to viac autentické a úprimné,“ usmeje sa Daniel s tým, že do tohto podnikania nešli ako investori, ktorí počítajú výnosy, ale ako ľudia, ktorí túžili vytvoriť priestor s dušou. Ich prvá predajňa tak bola skôr oázou pokoja, vôní a rozhovorov než len miestom nákupu. Dnes je L’Erbolario v bratislavskom nákupnom centre našou vlajkovou loďou – otvorenou sedem dní v týždni a pre mnohých zákazníkov predstavuje miesto, kde si neprídu len po kozmetiku, ale aj po chvíľu pre seba,“ dodáva jeho dcéra, ktorá pripomína, že vďaka e-shopu sú dostupní aj zvyšku Slovenska. „Trvalo to síce viac než rok, možno dva, kým sa vytvorila komunita stálych zákazníkov, ktorí sa k nám pravidelne vracajú, ale každý z nich je pre nás potvrdením, že sme sa vydali správnym smerom.“ Rozhodne však nie na prechádzku ružovou záhradou. „Najnáročnejším obdobím bolo určite obdobie covidovej pandémie. Predajne sa zavreli, ľudia sa báli a dokonca aj otec – inak večný motivátor – bol v tom čase dosť skeptický,“ priznáva dnes už s úsmevom Bora, vtedy sa však úprimne báli, či to prežijú. „Boli to dni, keď sme pracovali od rána do večera, riešili nový e-shop, balili objednávky a snažili sa firmu udržať pri živote, čo bolo psychicky náročné, únavné a neisté, no zároveň nás to veľa naučilo. Postupne sa nám tak podarilo vytvoriť zdravý tím ľudí, ktorí v to celé veria spolu s nami.“
ČO NÁM MÔŽU TALIANI ZÁVIDIEŤ?
Jadrom však museli byť a zostať stále oni dvaja. Práve ťažké chvíle tomu však často neprajú. „S tým, že to bude občas previerka nášho vzťahu, sme počítali. Každý, kto začne podnikať s niekým blízkym, musí rátať aj s tým, že hranica medzi osobným a pracovným životom sa môže ľahko zmazať. Aj preto sme si od začiatku nastavili pravidlá – vieme si veci pomenovať otvorene a prípadné nezhody riešime okamžite, bez odkladania. Postupne sme sa navyše naučili rozlišovať, kedy sme rodina a kedy sme tím. Aj vďaka tomu nám spoločné podnikanie vzťahy nepokazilo, práve naopak – ešte nás zblížilo,“ hovorí Daniel, ktorý dcére pomohol splniť možno aj viac, ako si kedy predstavovala. To, čo sa im podarilo, už totiž môžu otvorene nazvať úspechom. „Paradox je, že sa nám v kozmetickom segmente, kde je veľa marketingových trikov a pozlátka, podarilo presadiť dôveryhodnosťou a odbornosťou. A napriek tomu, že nie sme ‚agresívna‘ značka, rastieme.“ Pritom prístup Slovákov a južanov k starostlivosti o seba je trochu iný. „V Taliansku je úplne bežné, že ľudia investujú nielen do kozmetiky, ale aj do výživových doplnkov – preventívne, s ľahkosťou a so samozrejmosťou. U nás sa na to často myslí až vtedy, keď už ‚treba‘. Zároveň si však uvedomujeme, že Slováci majú jednu obrovskú prednosť, ktorú by mohli Taliani obdivovať – keď si niečo obľúbime a dôverujeme tomu, sme verní a ochotní sa o to zaujímať do hĺbky.“
FOTO: ARCHÍV B. A D. B. A SHUTTERSTOCK
