Na množstvo vecí máme možno iné názory, ale keď pred pár mesiacmi otvorene hovorila o depresii, našla som sa v každom jej slove. Prežívala som totiž to isté. Pri niektorých vetách som tak mala pocit, akoby doslova hovorila o mne. Akoby ma poznala. O to viac som chcela ja spoznať ju. Nie iba z článkov a útržkov rozhovorov. Ani v jednom som totiž nikdy nenašla odpovede na to, kde sa v nej berie sila zvládať to, o čom je ťažké iným iba čítať. Až teraz, keď sa producentka Wanda Adamik Hrycová napriek slzám nevyhla ani jednej jedinej otázke, som pochopila, že je v tom, že sa nebojí ani svojej slabosti, ani bolesti. Práve to jej dáva guráž zvládať ich.
Možno je to klišé, ale aké bolo narodiť sa do rodiny slávneho herca?
Vlastne na to neviem odpovedať, lebo ja žiadnu inú rodinu nepoznám, takže neviem porovnať, aké by to bolo v inej. Odmalička som vedela, že ľudia môjho otca poznajú, lebo prejsť sa s ním po Starom Meste trvalo najmenej hodinu a pol, hoci to boli len tri ulice. Stále ho niekto zastavoval, stále sa s niekým rozprával… Kdekoľvek sme prišli na Slovensku a v Čechách, hneď mu objednávali „panáky“, ktoré on úctivo odmietal, lebo keby vypil všetko, čo mu pristálo na stole, tak je z neho alkoholik. V tomto som vyrastala, to bola pre mňa jediná realita, akú som poznala. Ako dieťa neviete, že niekto iný to má inak. Niekedy ma to otravovalo, ale v princípe som tomu rozumela, lebo som vedela, že má takú prácu. A nebrala som to ako problém.
V jednom z rozhovorov ste ale pripustili, že keď ste vstúpili do rovnakej brandže, pochopili ste, že s otcovým priezviskom to nebudete mať ľahké.
Pre okolie som totiž bola „povolaním dcéra“, nonstop som cítila, že sa na mňa pozerali ako na Hrycovu dcérenku, ktorá má cestu dopredu vyšliapanú, a tým pádom mi nič nedarovali. Stálo ma množstvo úsilia a aj času sa tejto nálepky zbaviť.
Nezačali ste pochybovať o tom, či to bol dobrý nápad?
Ani na pikosekundu. Nikdy v živote som nerozmýšľala nad ničím iným. Už ako dieťa som chodila po Ventúrskej ulici, ukazovala na VŠMU a rozprávala, že toto bude moja vysoká škola, a to som ani netušila, že niečo ako produkcia existuje. Vedela som len, že tam chcem chodiť, že tam je svet, kde sa ľudia učia, ako robiť filmy.
Byť otcovou dcérou asi nebolo jednoduché ani v časoch, keď založil Rádio Twist, ktoré bolo v čase mečiarizmu nepohodlné a otec s ním…
V tom čase som tam už ako gymnazistka sama pracovala, takže som bola pri všetkých kauzách a nahrávkach, ktoré „sa našli na stole“ a intenzívne si uvedomovala, že otec je pre vládu protištátny živel. Každú chvíľu sme mali pred dverami mŕtve mačky, chodili nám výhražné listy. Otec musel začať chodiť ozbrojený… V tomto smere to bolo naozaj ťažké. Bola to príšerná doba, v podstate sme žili v mafiánskom štáte.
Mali ste strach?
O otca áno, ale nikdy som necítila, že by bol ohrozený môj život. Otca sledovala SIS, snažila sa na neho nájsť kompromitujúce materiály. On s nimi musel bojovať, ale nikdy som nemala pocit, že by do toho bola zatiahnutá rodina. Aj keď dnes ťažko povedať, ako to bolo naozaj… Mala som však svoju bublinu, partiu kamarátov a spolužiakov, skrátka svoj svet, kde som si ten stres kompenzovala zábavou, kde som sa mohla uvoľniť.
Potom ale prišla ďalšia rana, keď bratovi diagnostikovali rakovinu.
Vtedy sa mi zrútil svet. To bola obrovská rana, navyše nečakaná. Nikdy sme totiž rakovinu v rodine nemali, takže mi ani v päte nenapadlo, že by sa nás to mohlo týkať, a už vôbec nie dvadsaťjedenročného Huga. Bol to šok.
Ako sa to dalo uniesť? V podstate ste zo strachu o otca vhupli do strachu o brata…
Nerozmýšľala som nad tým takto. Možno to bolo opäť vďaka tej mojej bubline. Tým, že som sa medzi nimi cítila dobre, že sme žúrovali doslova prvú ligu, som sa tam dokázala odreagovať. Aj keď na druhej strane je pravda, že to bolo divoké obdobie a to, že sme ho prežili, bolo asi viac vecou šťastia ako rozumu. Mám totiž veľmi veľa kamarátov, ktorí skončili na tvrdých drogách, kamarátov, ktorí zomreli na predávkovanie. Bola to náročná doba, ale zároveň taká plnofarebná, bohatá na zážitky. A ja som si to vedela užiť a užívala som si to až do Hugovej smrti. To som mala tridsať rokov.
Nad tým, ako zomrel, sama sa asi nikdy neprestanem zamýšľať. Mal za sebou rok boja s rakovinou, ktorý práve vyhral. Len čo mu to však lekári oznámili, zomrel pri autonehode…
Bolo to asi päť dní potom, ako dostal výsledky, podľa ktorých bol vyliečený.
Ako toto dokáže človek prijať?
Najskôr nijako. Prešla som všetkými fázami, od popierania reality – aj keď takúto vec ťažko napopierate – cez zúrivosť a hnev až po to, že si to človek musí pripustiť.
Hnevali ste sa na brata?
Na neho, na jeho najlepšieho kamaráta, ktorý šoféroval a zabil sa s ním… Aj keď to, samozrejme, nemalo a nemá žiadny význam. Dnes je to pätnásť rokov, ale stále nemôžem povedať, že by som mala bratovu smrť spracovanú.
Hugo zomrel, ale vy ste museli ísť ďalej. Ako?
Moja automatická ochrana pred takýmito situáciami je robota. Zavriem sa v nej a robím, aby som nemusela myslieť na nič iné. Ono si to však človeka počká. Rok po tej nehode som sa doslova zložila. Hoci naši boli sami na dne, oni držali mňa. Mama prešla do módu, že musela začať zachraňovať aj druhé dieťa, lebo ja som sa úplne vypla. Stále som bola vychovávaná, samozrejme aj pod tlakom všetkých tých okolností, ktoré naša rodina zažívala, v tom, že keby sa čokoľvek stalo, sme na to dvaja. Keby nás aj všetci opustili, stále budeme mať jeden druhého. Takže som žila v tom, že ak raz nebude nikto, na koho sa môžem spoľahnúť, stále tu bude Hugo. A on tu zrazu nebol. To bol moment úplnej samoty, opustenia…
Mali ste pocit, že by bolo aj pre vás lepšie nebyť?
Nikdy som nemala takéto myšlienky. Čomu by som tým pomohla? Pri odchode brata som si uvedomila, že, akokoľvek to znie bizarne, pre neho to bola sekunda. Nevedel, že nie je, ale to, čo sa stalo s našou rodinou, to je navždy.
Dnes opustená nie ste. Naopak, máte rodinu, tri deti…
Predtým som ale nič z toho neplánovala. Rok po tom, čo zomrel môj brat, sa však zrazu objavil môj muž a dnes mám troch synov. Myslím, že keby sa to nestalo, tak tie deti nemám, alebo by k nim viedla úplne iná cesta.
Uvedomovali ste si, čo sa vo vás zmenilo? Čo sa stalo?
Myslím, že to súviselo so strachom zo samoty. Nechcela som byť sama. Som človek, ktorý po trebuje mať okolo seba blízkych ľudí a odchodom Huga akoby som stratila všetko, čo bolo predtým. Zmenili sa mi vzťahy, kamarátstva. Po tomto, čo sa stalo, ma totiž nebavilo chodiť von, nebavilo ma počúvať o bežných starostiach, prestalo ma zaujímať, čo rozprávajú, čo si myslia… Stále som si hovorila, čo sú to za hlúposti v porovnaní s tým, čo som zažila ja… Úplne som sa uzavrela a odstrihla od nich, lebo mi všetky ich problémy zrazu pripadali úplne banálne. A do toho som stretla svojho muža…
On bol iný?
Tým, že bol vojak, mal za sebou ťažké misie a videl hrozné veci, akoby sa dokázal naladiť na podobnú vlnu. Dokázali sme sa rozprávať o veciach, ktoré boli podstatné, ktoré šli do hĺbky. A objavila som v ňom človeka, ktorý mi naplnil svet. To bolo moje šťastie.
„Súhlasím s tým, že prežiť svoje dieťa je naozaj najväčšie peklo. Poznať ten pocit, čo to znamená mať deti a potom o ne prísť… Podľa mňa nič horšie naozaj nejestvuje.“
A potom žena, ktorá neplánovala byť matkou, zrazu porodila tri deti. Bola v tom potreba znova zväčšiť vašu rodinu? Po Hugovej smrti ste rodičom zostali totiž len vy…
Nebolo to nič vedomé, ale z dnešného pohľadu som presvedčená, že to nebola náhoda. Som si istá, že mi manžela poslal do cesty môj brat. Neverím na ducháriny, ale o tomto nepochybujem. A potom to už išlo prirodzene a nenútene – prvé dieťa, druhé dieťa, tretie…
Vrátili chlapci radosť do života aj vašim?
Myslím, že im život doslova zachránili. Mama by tu dnes už určite nebola, utrápila by sa. Vrátili jej chuť žiť a usmievať sa. Dnes sa dennodenne rehoceme. Do momentu, kým sa nenarodil Artem, sa pritom u nás doma nikto nesmial. Štyri roky sme žili bez smiechu.
Radosť a šťastie cítiť aj z vás. Prekvapilo vás, čo vám materstvo dalo? Ako je zo ženy, ktorá nad ním neuvažovala, šťastná mama?
Prekvapilo ma, aký je mať deti nový a nepoznaný rozmer. Veľakrát som o tom rozmýšľala. Mám totiž množstvo kamarátov, ktorí nie sú rodičmi, či už sú to gejovia a lesby, alebo ľudia, ktorí sa jednoducho rozhodli, že deti nechcú, a často si hovorím, že majú šťastie, že nevedia, čo to je byť rodičom. Inak by im to prišlo strašne ľúto. Súhlasím s tým, že prežiť svoje dieťa je naozaj najväčšie peklo. Poznať ten pocit, čo to znamená mať deti a potom o ne prísť… Podľa mňa nič horšie naozaj nejestvuje. Keď sa pozerám na svoju mamu, a keď som sa pozerala na svojho otca… Nechcem ani na moment uvažovať o tom, že by som musela prežiť to, čo oni.
Myslíte, že aj otcova choroba bola následkom toho, čím si musel prejsť?
O tom som presvedčená. Leukémia je otrava krvi, čiže otrava, ktorá prichádza zvnútra. Som si istá, že tá hnusná choroba bola dôsledkom toho všetkého zlého.
Keď sa objavila pred dvoma rokmi v novinách správa o jeho rakovine, úprimne som mala pocit, že to nie je možné. Hovorí sa predsa, že ani blesk neudrie dvakrát na to isté miesto. A do vašej rodiny trafil už tretíkrát… Nepýtali ste sa, ako je to možné?
Hovorí sa, že Boh vám nadelí len toľko, koľko viete zvládnuť, tak asi toho dokážeme zvládnuť veľa. Nepozerám sa na to však fatalisticky, že by to bolo niečo ako náš osud. Aj keď priznávam, že keď mám dobré obdobie, až sa desím toho, že niečo zase príde, že sa niečo zosype. A bojím sa aj tešiť, aby som niečo neprivolala. Ale na druhej strane si uvedomujem, že je tak strašne veľa ľudí, ktorým sa deje to isté. Každá druhá rodina má niekoho, kto bojuje s rakovinou alebo omnoho ťažšími smrteľnými chorobami. Ľudom sa skrátka dejú zlé veci…
V tom momente, keď otcovi povedali jeho diagnózu, ste však asi takýto odstup nemali.
Bol to, samozrejme, šok, ale keď som postupne tú chorobu pochopila, bolo mi jasné, že po tom, čo prežil, po tom, v akom otrávenom svete sa musel pohybovať, keď podnikal, keď riadil Rádio Twist, muselo si to vybrať svoju daň.
Mala som to šťastie, že som s vaším otcom telefonovala ešte niekoľko týždňov pred jeho smrťou. A stále som cítila, že to nevzdáva.
Myslím si, že bojoval do konca. K zmiereniu sa s osudom došlo až v posledných hodinách. A to doslova.
Boli to ťažké dni, týždne a mesiace, napriek tomu ste pripustili, že to bolo zároveň vaše najkrajšie spoločné obdobie…
Áno. Lebo som bola s ním. Tie posledné mesiace bojoval už len s chorobou. Už nebojoval so svetom, a ja som mala pocit, akoby sa mi po rokoch vrátil. Keď v roku 1992 založil Rádio Twist, v podstate odišiel od rodiny a bojoval za krajinu, za demokraciu, za spravodlivosť. Bol pre mňa viac šéf ako otec. To, ako si ho pamätám z detstva, skončilo. Ale s tou chorobou sa mi paradoxne vrátil, zase sme boli otec a dcéra. Už to nebolo o okolitom svete, o boji, ktorý zvádzal posledných dvadsaťpäť rokov, opäť to bolo o nás.
No potom odišiel, a vy ste po bratovi ostali bez ďalšieho dôležitého muža vo svojom živote. Kde ste brali silu to ustáť?
V takej chvíli nemáte veľmi na výber. Bola tu moja mama, ktorá ma potrebovala, moje deti, ktoré sa úplne zosypali. Môj najstarší syn to znášal veľmi zle. A vtedy viete, že to musíte zvládnuť, lebo ak nie vy, nebudú sa mať o koho oprieť.
Nakoniec sa však aj vám sily minuli a po roku ste, rovnako ako pri Hugovom odchode, pomocnú ruku potrebovali vy.
Naozaj to začalo byť zlé, neustále som plakávala, mala som stiahnuté hrdlo a niekto akoby mi sedel na hrudi. Bolo mi jasné, že už sa toho nazbieralo toľko, že treba zatiahnuť ručnú brzdu a požiadať o pomoc, lebo som cítila, že už som v stave, keď ma neteší život, doslova ma nebavilo ráno rozlepiť oči.
„S tou chorobou sa mi otec paradoxne vrátil, zase sme boli otec a dcéra. Už to nebolo o okolitom svete, o boji, ktorý zvádzal posledných dvadsaťpäť rokov, opäť to bolo o nás.“
Hovorili ste, že vás to napriek všetkému prežitému zaskočilo, že ste nevideli dôvod na to, aby vám bolo takto ťažko…
Ja som naozaj mala pocit, že nemám dôvod cítiť sa zle. Stále mám totiž pred očami ľudí, ktorí sa majú horšie ako ja. Veď mám tri zdravé deti, fungujúci vzťah, mám okolo seba dobrých ľudí… Takže som naozaj mala pocit, že na to nemám nárok.
Napriek tomu ste, ako ste o tom pred časom otvorene hovorili, vyhľadali odbornú pomoc a zverili sa do rúk psychiatrovi. Mnohí sa však ešte aj v takejto situácii presviedčajú, že to musia zvládnuť. Bojovali ste sama so sebou aj vy?
Nie. Mám doma tri deti a som zodpovedná za to, aby mali zdravú matku. Je totiž ešte toľko vecí, ktoré im musím dať. Navyše sa mám rada a nechcem trpieť. Keď trpím, to pre mňa nie je zdravý stav. A keď nie som zdravá, beriem do ruky telefón a volám doktorovi. Na to, aby sa človek trápil, je totiž život až príliš krátky, na vlastnej koži zažívam, ako veľmi. Kým teda žijem, chcem žiť naplno. Nechcem život prežívať, chcem si ho užívať.
