Sme slobodní ľudia? Zásadný omyl! Veľmi často nás totiž ovládajú rodinné mémy z čias našich praprapra… babičiek a dedov.
S termínom „mém“ prišiel v roku 1976 v knihe Sebecký gén britský sociobiológ Richard Dawkins. Neprekvapuje nás, že po rodičoch dedíme genetické dispozície. Blond vlasy, modré oči, sklon k priberaniu, veľké prsia žien, plešinu mužov, to všetko máme „po predkoch“. Dawkins si ale uvedomil, že okrem genetických informácii sa v ľudskej spoločnosti naprieč generáciami prenášajú aj kultúrne „programy“, podľa ktorých v živote fungujeme. Do tejto škatuľky sa pritom vojde čokoľvek: zvyky, etické normy, náboženská viera, politické názory, spôsoby správania, štýl trávenia voľného času, hygienické návyky…
Jablko od stromu
Klasickým mémom je napríklad správanie voči ženám. Považujú ich muži vo vašej rodine za „hlúpe sliepky“, alebo za rovnoprávne partnerky na rovnakej úrovni? Záleží hlavne na tom, čo sa naučili od predkov. Ďalším typickým mémom je vzťah ku vzdelaniu a voľba povolania. V niektorých rodinách sa mlčky predpokladá, že sa niečo vyštuduje. V iných je dokonca viac-menej predpísané, že to musí byť medicína a často aj ktorý odbor („Dedo bol uznávaný chirurg, takže ťahaj makať, nech nám neurobíš hanbu!“). V ďalších rodinách mém však prenáša ignorantstvo, závislosť od sociálnych dávok, flákanie a drobnú kriminalitu. Dedo odpadlík a lenivec, otec a syn to isté.
„No a?“ možno si poviete. „Babička kedysi vystúpila z cirkvi, mama bola ateistka, ja neverím v Boha a moje deti tiež nie. Čo je na tom také zaujímavé? „Lenže Dawkins sa na to pozerá presne naopak, a po ňom aj rad ďalších autorov. Susan Blackmoreová trebárs v knihe Teória mémov (česky Portál, 2001) tvrdí, že ide o zásadné obmedzenie našej slobody. To, aký mém prijmeme a aký nie, si totiž nevyberáme. Tieto dedičné „kultúrne programy“ ovládajú nás – nie my ich. A navyše nás riadia tak skryto, že si to väčšinou neuvedomujeme. Mémy s nami šikovne manipulujú a zneužívajú nás na to, aby sa šírili do ďalších generácií. Majú jediný záujem: prežiť, nevymiznúť a replikovať sa v našich deťoch.
Dedičné kultúrne programy ovládajú nás – nie my ich. A navyše nás riadia skryto.
Sprisahanecká teória? Nie, len metafora. Dawkins si nemyslí, že by mémy boli živé, ani ich nepovažuje za žiadnu „diabolskú entitu“, ktorá osnúva sprisahanie k zotročeniu ľudstva v štýle sci-fi filmu Matrix. Ponúka jednoducho len inú perspektívu, ktorá nám umožňuje vidieť náš život inak. Vašu osobnosť z veľkej miery vytvorila rodina, čo ale neboli len vaši rodičia a prarodičia. Boli to aj desiatky generácií pred nimi. Mémy sa v príbuzenskom reťazci často odovzdávajú celé stáročia.
Dawkins nám tak v teórii mémov dal nástroj na pochopenie prítomnosti. Prečo sa správame práve tak, ako sa správame? A ak sa nám na tom niečo nepáči, máme silu to zmeniť? Môžeme niektoré mémy vymazať a prerušiť ich šírenie a iné, naopak, posilniť a cielene ich odovzdávať deťom?
Prepitý statok
Mémy môžu byť pozitívne. Ak váš prapradedo patril k zakladateľom skautingu v dedine, asi budete športovať, hýbať sa a žiť zdravo. Mémy môžu byť neutrálne. Ak vaša praprababička vyšívala, asi vás budú baviť ručné práce. Mémy ale môžu byť aj negatívne. Prepil nejaký váš predok z 19. storočia statok a následne sa upil na smrť? Možno ste po ňom cez svojho otca zdedili problematický vzťah k alkoholu.
Problém je, ako zistiť, čo nás vlastne „riadi“ a prečo. S génmi je to oveľa jednoduchšie. Môžete si nechať urobiť presnú analýzu DNA, ktorá vás upozorní na rodovú náchylnosť k určitým chorobám. Exaktnú mémetickú analýzu vám nikto neurobí, ale skúste vyspovedať najstarších žijúcich príbuzných a ponoriť sa do štúdia rodokmeňov a osudov vašich predkov. Alebo si nechajte vytvoriť tzv. rodinnú konšteláciu, čo je metóda práce s mysľou, vynájdená Bertom Hellingerom. Tento nemecký psychoterapeut si rovnako ako Dawkins uvedomil zásadnú dôležitosť nášho prepojenia s predchádzajúcimi generáciami. To, ako myslíme, ako prežívame svet, ako sa cítime a ako sa správame, je podľa Hellingera zdedené. Rodinné konštelácie vám to môžu pomôcť odhaliť.
Najjednoduchším spôsobom práce s mémami je všímať si, ako sa správajú vaši alebo partnerovi rodičia. Potom si môžete povedať: „Čo sa mi na tom páči a čo nie? Čo by sa dalo zmeniť?“ Ak váš svokor mláti vašu svokru, pravdepodobne budete napádaná aj vy. Vášho manžela ovláda mém domáceho násilia a jeho nositeľ si asi ani neuvedomuje, že to „odkukal“. Všetci ale máme voľbu určiť, ako veľmi sa mémami necháme ovládať. Môžeme si povedať: „Moja rodina celé generácie niečo robila zle. Chcem to preniesť na svoje deti, alebo sa pokúsim reťaz prerušiť?“
Chváliť, chváliť, chváliť!
Skúsenosti s tým má moja manželka Iva, povolaním špeciálny pedagóg. „Moja babička kedysi ako malá prišla z vidieka do Prahy študovať,“ rozpráva. „Musela sa sama tvrdo pretĺkať životom a nikto ju za nič nechválil. Nenaučila sa preto svojim deťom poskytovať potrebnú psychickú podporu. Prenieslo sa to na moju mamu, ktorá ma tiež skoro za nič nechválila. A keď už áno, vždy tam bolo nejaké, ale‘. Trebárs: ,Obed sa ti podaril, ale zašpinila si pritom kuchyňu‘ alebo ,koláč je skvelý, ale minula si naň veľa vajec‘.“
Najjednoduchším spôsobom práce s mémami je všímať si, ako sa správajú vaši rodičia.
Keď si Iva vďaka svojmu formálnemu vzdelaniu tento dedičný chybný program uvedomila, rozhodla sa, že reťaz preruší. Naše deti chváli čo najviac a vždy bez „ale“. „Lenže bojovať s negatívnym mémom je ťažké,“ priznáva. „Cítim, ako hlboko ho mám v sebe zažratý. Stále si to musím strážiť, aby som neprestala chváliť. Teším sa, že deti už u svojich detí psychickou podporou šetriť nebudú.“
Mémy často určujú až úsmevné detaily. Máte doma vzorný poriadok, pretože žijete pod vládou mému, že domácnosť je „vizitka“? Alebo máte doma síce bordel, ale zato veselo? Ako veľmi čítate knižky? Chodíte často na výlety, alebo sa váľate doma? Fandí váš partner Spartaku, alebo Slovanu? Trávili ste Vianoce spolu, alebo sa vaša rodina príliš nestýka? Klasickým mémom je napríklad vzťah k jedlu. Takú banálnu vec, ako je plný žalúdok, si v niektorých rodinách až obsedantne užívajú. Zbierajú recepty, sledujú televízne relácie o varení, nakupujú vyberané lahôdky, plánujú, čo nové urobia v nedeľu na obed… Pri stole sa potom spoločne radujú a neriešia, kde komu rastie fald. V iných rodinách, naopak, vládne prísny asketizmus a jedlo je znížené len na doplňovanie kalórií. Starostlivé rozpočítanie nákupov, malé porcie, výčitky, kto zjedol viac alebo menej…
Posvätný šalát
V oboch prípadoch sa dá často vystopovať väzba na predchádzajúce generácie, a to aj opačná, ako by ste predpokladali. Pre potomkov chudoby môže byť opulentné jedlo kompenzáciou nedostatku a statusovým symbolom („Prežieraním si dokazujeme, že na to máme!“). Potomkovia šľachticov si, naopak, môžu asketizmom odovzdávať „odkaz“, že o jedlo v živote zas tak veľmi nejde.
Ale odľahčíme to trochu. Tiež ste schopní sa do krvi pohádať, z akého cesta sa „správne“ pečie štrúdľa a aké korenie patrí do guláša? Aj rodinné recepty sú mémy. Môj dedo Ján mával pred vojnou v Nitre na námestí lahôdkarstvo, v ktorom okrem iného predával vychýrený zemiakový šalát. Keď mu komunisti obchod znárodnili, šalát miešal aspoň vo vaničke a rozdával susedom. Postupne sa ho od neho naučil otec, od otca ja… Recept na šalát je u nás posvätný. Vzniká zmiešaním puntičkársky nakrájaných a lekárnicky odvážených surovín. Beda, keby mi do šalátu niekto pchal vajíčko, mrkvu alebo vari, nedajbože, dokonca horčicu! Kvôli svätokrádežnému pošpineniu rodinného mému by som vraždil!
foto: unsplash.com
