Ich zoznámenie bolo trošku ako z bláznivej komédie. Oslovil ju na podnikovej akcii, kde ju vyzval do tanca a na rovinu jej povedal, že sa mu páči. „Pretože si taký mamut ako ja!“ ponúkol nevšedné vysvetlenie. Zostala zaskočená, ale po čase a mnohých pozvaniach mu predsa len dala šancu. Bol bláznivý, ale sympatický. Až tak, že keď jej po jednom ich rande z ničoho nič povedal: „Vieš, som gambler,“ takmer s pokojom Angličana mu odpovedala: „No a čo?“ „Neviem, či sa to dá pochopiť, ale mala som pocit, že keď to takto otvorene hovorí, má to nejako spracované a vie, čo s tým. Veď tí, čo majú so závislosťou naozaj problém, to predsa skrývajú. Navyše som si hlúpo myslela, že tohto inteligentného, úspešného a schopného muža sa niečo také patologické ako závislosť od hazardu nemôže týkať. To je predsa choroba skrachovancov a zúfalcov! Ako strašne som sa mýlila…“ skonštatovala Martina Bittnerová. Po rokoch o jej skúsenosti vznikol film postavený na jej výpovediach, ktorý dnes zbiera jednu cenu za druhou.
Váš partner bol naozaj úspešný človek so zodpovednou pozíciou v práci, takže aj keď sa vám ku gamblerstvu sám priznal, akoby ste mu neverili… Pochopili ste aspoň po čase prečo?
To je veľmi ťažká otázka. Myslím, že keby som sa spýtala kohokoľvek vo svojom okolí – tých šikovných, inteligentných ľudí s dobrou prácou a rodinou, nikto by ani na moment nepripustil, že má vo svojich kruhoch nejakého gamblera. Nevidíme to, alebo nechceme vidieť, radšej fungujeme v režime, že keď zavrieme oči, tak to zmizne. Pritom aktuálne je v Česku, a zrejme to platí aj o Slovensku, na výraznom vzostupe stávkovanie. A týka sa dokonca už detí na základnej škole, takže tu máme jednu obrovskú časovanú bombu, napriek tomu nikto nebije na poplach. Jednoducho si to nedokážeme pripustiť.
Je pravda, že na rozdiel od látkových závislostí, ako sú alkohol či drogy, závislosť od hrania na človeku na prvý pohľad nevidno. Bolo vôbec niečo, na základe čoho sa dalo všimnúť, že v tom váš partner naozaj „lieta“?
Začal byť akoby viac roztržitý, viac unavený, ale to mohol byť aj z práce, takže sa to veľmi ťažko rozlišovalo. Druhým dôležitým signálom bolo, že človek, ktorému vždy stačili peniaze, čo zarobil, a bol schopný s nimi normálne vychádzať, bol zrazu stále bez peňazí. V tej chvíli si však nedokážete dať tieto signály dohromady. To je ten problém. Dnes to už považujem za najvýraznejšie príznaky. U stávkarov zase platí, že majú neustále v rukách mobil a kontrolujú výsledky zápasov, na ktoré stavili. Pre nich je tak charakteristický pohyb palcom zhora dole po displeji. Sú to také drobné známky, ktoré môžu okolie upozorniť. Môj partner však stávkarom nebol.
Kedy ste teda pochopili, že svoju závislosť nemá ani spracovanú, ani pod kontrolou?
Doma to bol do poslednej chvíle ten úspešný a sebavedomý sveták, akého som poznala. Takže som vlastne nikdy nevedela, že zase hrá. Až spätne sa mi vybavuje, že sa vždy pár dní pred tým, než to prasklo, správal ľahostajne, apaticky a unavene. Ale ako som spomínala, vyhováral sa na prácu, ktorú mal naozaj náročnú. Akýmsi šiestym zmyslom som síce cítila, že je to hlúposť, no nikdy som naňho nedokázala zatlačiť.
Potom však prišiel moment, keď ste objavili doma list na rozlúčku a v poslednej chvíli ho našli na ulici, kde sa vám priznal, že znova hrá…
Povedal mi celý zrútený, že s tým nedokáže prestať, a chcel skočiť zo strechy. Doslova som ho zobrala za ruku a hneď odtiaľ som s ním šla rovno do psychiatrickej liečebne. A aby som nahliadla do jeho sveta, aby som ho pochopila, začala som tam s ním chodiť aj do otvorenej skupiny. Až dnes si uvedomujem, koľko síl ma to stálo. Došlo mi, že závislosť od hazardu je fakt obrovský problém, ktorý zvládne málokto. Napriek tomu som dúfala, že ten môj gambler to dokáže.
Čo je vlastne pre nich najväčší problém – potrebujú tú hru, alebo im ide o peniaze?
Hlavnú úlohu hrá psychika. Takmer všetci vám povedia, že na začiatku vždy vyhrali a v tej chvíli sa im v hlave usadila informácia, že ten systém funguje a môžu vyhrať kedykoľvek. Síce príde moment, keď začnú prehrávať, ale hlava už vie, že sa dá rovnako vyhrať. A tak chcú len dostať späť to, o čo prišli. A v tej chvíli sú v pasci, z ktorej už je len krôčik k závislosti. Je to totiž jeden začarovaný kruh, z ktorého sa nedá vystúpiť. Mnohí vám síce povedia, že keď vyhrajú napríklad milión, vyplatia dlhy a nadobro s tým skončia, ale je to lož, ktorú sami sebe nahovárajú. Aj keby totiž vyhrali 500 miliónov, sú schopní to za týždeň prehrať.
Čiže sám fakt, že zbohatli, ich neuspokojí?
Tam ide skôr o adrenalín. Vo chvíli, keď vyhrajú, prežívajú rovnaké pocity ako víťazi v športe. Intenzívne uspokojenie, ktoré poznajú všetci, čo vyhľadávajú adrenalínové aktivity. Tým, že tu je to spojené s peniazmi, zažívajú ešte väčšie emócie – je to totiž vabank. Zoberiete stotisíc a za dvadsať minút máte buď trikrát toľko, alebo nič. Rovnako intenzívne ako výhry však prežívajú aj prehry. Vtedy idú totálne na dno. Po dvadsiatich rokoch hráčskej závislosti bol z priateľa úplne zničený, vyhorený človek. Aj keď v jeho prípade značnú rolu hrala aj práca. V každom prípade sa v súvislosti s gamblerstvom takmer nehovorí o tom, že ide naozaj o chorobu duše. Tých ľudí totiž závislosť úplne likviduje a ničí im život.
Na rozdiel od konzumácie alkoholu či drog, ktoré majú omamné účinky, sú gambleri pri plnom vedomí. Napriek tomu si nedokážu povedať dosť?
Aj oni majú v hlave niečo, čomu sa hovorí baženie, teda akúsi neovládateľnú túžbu po hre, ktorá ich môže prepadnúť kedykoľvek a nedokážu ju ovládnuť, hoci liečba by ich to mala naučiť. Nechcem v tomto kritizovať liečebne, naopak, vďakabohu, že ich vôbec máme, ale často sa mi zdalo, akoby sa u gamblerov zabúdalo, že nejaký problém v duši mali skôr, než začali hrať. Raz sa ma na besede spýtal jeden chalan, čo si myslím, v čom je problém závislých ľudí. Prečo do toho spadnú? Odpovedala som mu, že mám pocit, že zjednodušene povedané majú vnútri akúsi dieru, ktorú sa snažia nejako zaplniť, a bohužiaľ si vyberú závislosť. Keď som to potom opisovala kamarátovi, ktorý dlhoročne úspešne abstinuje od alkoholu, tak mi hovorí – v podstate máš pravdu. Naozaj to bolo ako diera na duši, musel som teda poriadne zamakať nielen na svojom vzťahu k alkoholu, ale predovšetkým na svojej psychike, aby som sa závislosti zbavil.
Toto sa vášmu partnerovi nakoniec nepodarilo a svoj život vzdal. Pritom to bol stále ten inteligentný a schopný človek… Prečo?
Obávam sa, že tam zohralo rolu niekoľko vecí. Jednak si podľa mňa uvedomoval, dokonca to priznal aj mne, že bez hry nedokáže existovať, a bol už z toho za tie roky vyčerpaný. Druhá vec bola jeho psychologička. Išlo o ženu, ktorá mala pred rokmi aféru po tom, čo sa ukázalo, že nakrúcala pornografické filmy. Ale on od nej pre mňa nepochopiteľne aj tak nedokázal odísť. Nedovolím si kritizovať jej odbornosť, nie som psychologička, ale evidentne mala problémy sama so sebou, ktoré nedokázala riešiť…
Keď priateľ zmizol z domu druhýkrát, už sa vám ho včas nájsť nepodarilo. Má vôbec človek nejakú šancu zastaviť toho druhého, keď sa raz rozhodne skončiť so životom?
Myslím, že ja som ju nemala. Bola som už strašne vyčerpaná, zničená a nešťastná. Už som nevedela, čo mám robiť. Bolo mi veľmi ľúto, keď som videla, ako sa ničí, ale už som nemala silu s tým nič urobiť. Keby tam však bol niekto, kto by mal odstup, na-ozaj kvalitný terapeut, možno by ho dokázal zastaviť. Taký tam však nebol… Na druhej strane viem, že keby som tušila, čo ide urobiť, spravila by som aj nemožné, aby sa to nestalo. To vám povie asi každý pozostalý po samovrahovi.
Ako sa po tomto všetkom dalo ísť ďalej? Hnevá sa človek na toho druhého? Na seba, že tomu nezabránil? Alebo naopak, že sa nesprávne zaľúbil a dovolil, aby sa niekto takýto stal súčasťou jeho života?
Je to také dvojsečné. Na jednej strane som si hovorila, že keby ma toto v živote minulo, tak by som sa určite nehnevala, na druhej mi to však dalo nové poznanie, nový pohľad na množstvo vecí v živote. Ale pokiaľ ide o jeho smrť, keď si váš blízky zoberie život, je to rana, ktorá sa nezahojí. Do smrti to budem mať v sebe. Čas síce otupí intenzitu toho prežívania, ale nikdy sa tej bolesti nezbavíte. Vlečiete si ju so sebou všade a navždy, taká extrémna skúsenosť to je.
Nakoniec ste ju však dokázali dať na papier a vydali o tom knihu. Cítili ste, že to musí von, že je potrebné o tom hovoriť?
Pôvodne som o tom začala písať blog. Tým, že priateľ poznal veľké množstvo ľudí, po jeho smrti sa začali nado mnou vznášať ako supy. Ono to tak v prípade samovrážd býva, že sa veľmi rýchlo stanete páchateľom vy. Ľudia si totiž začnú hovoriť – aj tak sa zabil kvôli nej…! Som typ, ktorý o sebe naozaj hovorí nerád, keby ste prišli na moju prednášku o Božene Němcovej, nezaznie tam o mne jediné slovo, ale v tejto chvíli som sa z toho jednak potrebovala vypísať a jednak som chcela, aby sa tieto reči skončili. Nech si všetci prečítajú, ako to bolo, a sami si tie informácie vyhodnotia.
Z blogov vznikla kniha a neskôr dostala vaša skúsenosť dokonca aj filmovú podobu. Ako k tomu došlo?
Môj dlhoročný známy, nezávislý filmár, vtedy za mnou prišiel a hovorí mi – to, čím prechádzaš, je doslova šialené, ja ťa natočím. Kládol mi rôzne otázky a urobil z toho asi dvojhodinový záznam, ktorý však potom strčil niekam do šuplíka v počítači. Pred dvoma rokmi som sa ho len tak spýtala, či to ešte má a či s tým bude niečo robiť. Zatváril sa neurčito, že možno niekedy. Spätne sa mi potom priznal, že strašne zložito hľadal cestu k tomu, ako to dokončiť, a že aj pre neho to bola ťažká téma, hoci môjho partnera nepoznal. Gro toho filmu je totiž moja vtedajšia výpoveď, ktorá vznikla asi šesť týždňov po priateľovej smrti. Ak som vydanie knižky občas ľutovala, tak za tento film som vďačná, pretože je to surová výpoveď o živote s gamblerom, o tom, čo to obnáša. Myslím, že tu nikdy nič také doteraz nikto neurobil.
Zrejme toto ocenila aj porota celoštátnej filmovej prehliadky České vize, kde váš film Život s gamblerem získal pred pár týždňami tretie miesto. Čo to pre vás znamenalo?
V prvej chvíli som tomu nemohla vôbec uveriť. Som za to neskutočne vďačná, nie kvôli tej cene alebo tomu, aby som sa mohla potľapkávať po pleci, ale preto, že si vďaka tomu túto tému všimnú ďalší. Po tom, čo ten film kamarát zavesil na svoj kanál, ktorý sa venuje práve závislostiam, ho videlo už viac ako tridsaťtisíc ľudí. To mi pripadá úžasné vzhľadom na to, že ide o tému, ktorej sa ľudia skôr boja. Takto to všetko akoby dostalo aspoň nejaký zmysel. Keď som teda vtedy vyšla s cenou z kinosály a ocitla sa vonku, automaticky som sa pozrela do neba a hovorím: „Tak, Ráďo, vidíš to…!“
Martina Bittnerová je česká spisovateľka, ktorá má na konte dvanásť kníh. Píše o slávnych historických osobnostiach, rovnako ako o súčasných témach. Niečo zo svojho súkromia prezradila v poviedkových knihách Na neveru sa neumiera, Moja milovaná svokra a ja. Myslela si, že najosobnejšia bude v knihe Čas motýlích krídel, osud ju však priviedol k skúsenosti so životom s gamblerom, ktorý opísala v rovnomennej knihe.
FOTO: ARCHÍV M. B. A SHUTTERSTOCK
