Počujeme o tom zo všetkých strán. Deti aj niektorí dospelí trávia v dnešnej dobe pri počítači viac času, ako je zdravé. Potrebujeme ho na prácu, na učenie, na vyhľadanie potrebných informácií. A tak sa dá niekedy len ťažko určiť, čo je ešte zdravá norma a kedy sa už nachádzame za pomyselnou hranicou rizikovej závislosti.
Najprv si poďme urobiť jasno v pojmoch. Existuje skutočne závislosť od počítača alebo počítačových hier? Oficiálne nie. Lekársku diagnózu s týmto názvom zatiaľ v žiadnom manuáli nenájdete. Odborníci sa dokonca rozchádzajú aj v názoroch na to, či je vôbec možné hovoriť v takomto prípade o závislosti. Isté však je, že nadmerné vysedávanie pri počítači neprospieva telu ani duši.
Nie je novinka, že ľudia, ktorí trávia pri počítači niekoľko hodín denne, často bojujú s najrôznejšími druhmi zdravotných komplikácií, či už ide o problémy pohybového aparátu, ochabnuté svaly, kardiovaskulárne problémy alebo nadváhu. Ďalšie typy ťažkostí nájdeme na úrovni psychickej – u nadmerných konzumentov virtuálnej reality bol preukázaný napríklad vysoký výskyt porúch spánku, porúch pozornosti a celkového nepokoja až hyperaktivity. Virtuálne prostredie je totiž koncipované takým spôsobom, že človek musí rýchlo prepínať medzi podnetmi a adekvátne reagovať, čo zvyšuje nabudenie nervovej sústavy.
Situácia je ešte horšia, keď nejde o dospelého, ale o dieťa vo fáze vývoja. U týchto detí potom môže vývoj prebiehať nesprávnym spôsobom a môžu mať celoživotné komplikácie, napríklad zlé držanie tela alebo obezitu.
Počítač, alebo vzťahy?
Tým však zoznam problémov milovníkov počítača nekončí. Závažné dôsledky nájdeme aj v rovine sociálnej: zanedbávanie práce alebo učenia, spoločenského života, negatívny vplyv na blízke vzťahy, minimum priateľov. Práve tieto následky nadmerného používania počítača najčastejšie upozornia na to, že sa dotyčný nachádza v nie úplne optimálnej situácii.
„S bývalým priateľom som sa rozišla, pretože ho nezaujímalo nič iné ako počítačové hry,“ opisuje život s takýmto človekom dvadsaťštyriročná študentka medicíny Karolína. „Vídali sme sa len cez víkend a vždy, keď som za ním prišla, sedel pri počítači a hral. Nevedel sa od toho vôbec odtrhnúť, a to sme spolu mohli byť len dva dni do týždňa. Vždy, keď sa so mnou zhováral, uprene sa pri tom pozeral na obrazovku a klikal myšou. Jeho pozornosť patrila hre a mne odpovedal len automaticky. Bolo to s ním na nevydržanie. Občas, keď videl, že som z toho smutná, hru na chvíľku zastavil a išiel za mnou, ale vydržal to len pár minút a aj tak bol nervózny a netrpezlivý, kedy si zasa bude môcť sadnúť k počítaču. Mala som pocit, že ho zdržujem od toho, čo ho baví najviac a že sú pre neho hry prednejšie ako ja. A to sa aj potvrdilo. Keď som sa s ním rozišla, povedal, že ho to mrzí, ale že svoje správanie meniť nebude. Od jeho matky viem, že si odvtedy už žiadnu priateľku nenašiel, že nechodí nikam von a všetok voľný čas strávi pri hrách. Koľkokrát prebdie pri počítači aj niekoľko nocí, je mi ho ľúto,“ rozpráva Karolína.
Narušenie sociálnych vzťahov je jedno z najväčších rizík nadmerného pobytu vo virtuálnej realite. Ľudia, ktorí trávia pri počítači veľké množstvo času, pomaly strácajú svoje záujmy a priateľov. Časom sa stane to, že ostatní s nimi prestanú počítať, prestanú ich pozývať na spoločné aktivity alebo sa snažiť získať ich priazeň. A oni potom tým väčšiu časť času strávia s oddaným priateľom počítačom bez toho, že by ich niekto vyrušoval v tomto dôvernom vzťahu. Tým sa pasca závislosti pomaly uzatvára. Jedinec stráca kamarátov aj iné dôležité vzťahy, ostáva sám a jedinou útechou je pre neho známy a bezpečný virtuálny svet.
Samozrejme, že nie vždy je situácia taká jednoznačná. Nájdeme aj opačné tendencie, keď človek, ktorý v reálnom svete nemá kamarátov ani iné fungujúce vzťahy, uteká do sveta virtuálnej reality, kde má obrovskú slobodu a novú šancu byť tým, kým chce. Internet je svet nekonečných možností, každý má šancu nájsť si tam svoje miesto, kamarátov a vybudovať identitu, ktorá sa mu páči. Môže tu nájsť útechu, podporu, odreagovanie od ťažkej situácie. Na druhej strane to však nerieši jeho problémy v skutočnom svete, ktoré sa obvykle ešte zhoršujú. Jedinec nežije naozajstný život, ale virtuálny alebo dokonca predstieraný, zatiaľ čo čas plynie a život uteká. Môžeme, samozrejme, argumentovať aj tým, že i svet internetu je skutočný a že je každodennou realitou. Zostáva otázka, či môže človek pri monitore počítača získať rovnako bohaté zážitky a skúsenosti, aké poskytuje reálny medziľudský kontakt.
Lákavý svet hier
Samostatnou kapitolou sú potom počítačové hry, atraktívne lákadlo pre deti aj dospelých. Dnes nie je nič výnimočné, že pri nich deti trávia päť a viac hodín denne. Hranie na počítači býva často ich jediný koníček a mnohí rodičia vedia, že jeho zákaz je jediným trestom, ktorý na ne platí. „Pre nášho Ondreja je počítač všetko. Vydrží pri ňom sedieť nepretržite od jednej, kedy príde zo školy, až do desiatej večer, kedy sa musí chystať spať,“ rozpráva Dana o svojom pätnásťročnom synovi. „Takže to využívame aj ako sankcie. Vie, že keď nebude poslúchať, počítač mu zakážeme a toho sa bojí viac, ako čohokoľvek iného.“ Rodičia niekedy takéto správanie sami podporujú. Hovoria, že je to lepší variant, ako keby ich potomok užíval drogy alebo sa potuloval s pochybnou partiou a sú radi, že majú dieťa doma a pod kontrolou. Táto kontrola je však len zdanlivá. Málokto z rodičov presne vie, čo ich dieťa na počítači robí a s kým komunikuje a potom sú prekvapení, keď zaregistrujú, že ich dieťa stráca základné návyky slušného správania sa k druhým.
Vysoká príťažlivosť počítačových hier má mnoho dôvodov. Okrem samotného atraktívneho a lákavého spracovania je to najmä možnosť byť takí, akí v reálnom svete byť nemôžeme a užiť si zábavu. Tieto dôvody sú celkom zjavné. Tým sa to však nekončí. Hry predstavujú zjednodušenú realitu, kde dieťa jasne a zjednodušene vidí, čo je dobré a čo zlé. Tieto stanoviská však nie vždy úplne korešpondujú s morálkou a hodnotami našej spoločnosti. Cieľom hry je obvykle niekoho zmlátiť, zabiť alebo ovládnuť, prípadne nahromadiť čo najväčšie množstvo peňazí, najčastejšie pomocou agresivity. Na ďalšie aspekty ako pocity druhých, vlastné svedomie alebo trvalé následky nikto neberie ohľad. Hráč má neobmedzený počet pokusov hru opakovať, a preto nemusí premýšľať nad rizikami a môže sa bezmyšlienkovito pustiť naplno do boja. Ak si na tento druh správania zvykne, môže sa potom stať, že ho bude opakovať aj v skutočnom svete, teda že bude voliť to najjednoduchšie riešenie a impulzívne konať bez toho, že by dopredu zvážil následky svojho správania alebo sa pokúsil o empatické pochopenie situácie druhého. Pri hre neberieme do úvahy situáciu obete, hra môže viesť deti k tomu, aby išli za svojím cieľom „cez mŕtvoly“, neučí ich vidieť aj druhú stranu mince.
Závislosť od PC a deti
Je otázka, prečo sú deti svetom virtuálnej reality také fascinované. Často je dôvod celkom pochopiteľný. Napríklad v skutočnom svete je pre nich ťažké nájsť si kamarátov, a tak sa radšej po škole zatvoria do bezpečia svojej izby a vyberú sa hľadať do „iného sveta“. Inde zasa nájdeme v jadre problému rodičov, ktorí nemajú na svoje deti čas, a tak im počítač nahrádza pozornosť. Problém je v tom, že počítač ich problémy nevyrieši. Dieťa bez kamarátov sa ich s jeho pomocou hľadať nenaučí a ešte viac sa bude izolovať od druhých a skutočného sveta. Dieťa bez starostlivosti rodičov si zasa osvojí nesprávne hodnoty a životné postoje.
Malí hráči často zanedbávajú aj školu a povinnosti s ňou spojené. „Som presvedčená, že nedostatočná školská príprava mnohých detí úzko súvisí s nadmerným časom stráveným pri počítači,“ tvrdí tridsaťosemročná učiteľka Janka. „Často sa mi stáva, že na rodičovských schôdzkach od rodičov počúvam, aké ťažké je donútiť ich dieťa učiť sa. Že všetok jeho čas požiera hranie počítačových hier a všetko ostatné ide bokom.“
Nadmerné používanie počítača sa však netýka len detí v žiackom veku. Pustiť si rozprávku na počítači, zahrať si hru na ockovom mobile alebo spustiť jednoduchú počítačovú aplikáciu dnes hravo zvládnu už predškoláci, výnimkou nie sú ani trojročné deti. Vyrastajú v ére počítačov, a tak s nimi vedia zaobchádzať ako my ostatní po rokoch tréningu. To, že vedia elektroniku ovládať, však ešte neznamená, že sú dostatočne zrelé na to, aby ju vedeli používať zdravým spôsobom a regulovať mieru, ktorá im neuškodí. Je samozrejmé, že tieto zvody sú pre malé osôbky lákavé, a preto je na ich rodičoch, aby im nastavili hranice a naučili ich nevypestovať si nezdravé návyky.
Počítač má aj svoje klady
Aby sme boli spravodliví, je nutné podotknúť, že počítač nepredstavuje iba riziko a nie je ani koncentrovaným zlom. Podobne ako veľa iných vecí môže byť dobrým sluhom, ale zlým pánom. Má množstvo užitočných funkcií a dnes už sa bez neho nezaobídeme. Aj hranie hier má svoje prínosy. Deti sa pri ňom môžu odreagovať, vyventilovať niektoré negatívne pocity, zvýšiť si sebavedomie, bystria si pozornosť a postreh. Internet zasa predstavuje takmer bezodnú studnicu informácií, ľudia sa tu môžu porozprávať s ostatnými, anonymne sa zveriť so svojimi starosťami alebo si precvičiť angličtinu. Je to miesto nekonečných možností. Riešením rozhodne nie je deťom zakázať počítač alebo hry, ale treba mať situáciu pod kontrolou – vedieť, čo ich dieťa na počítači robí, naučiť ho ako sa má správať vo virtuálnom prostredí tak, aby to bolo bezpečné a stanovovať mu určité hranice, najmä čo sa týka času stráveného pri počítači. A ako si majú so závislosťou od počítača poradiť dospelí? Nájsť si záľuby, vyraziť von, dať si raz za čas očistný deň bez počítača. Zistiť, prečo ma počítač tak láka a kde môžem nájsť iné uspokojenie tejto potreby. A keď nezaberie ani to, treba rovnako ako v prípade akejkoľvek inej závislosti – zvoliť úplnú abstinenciu. Vymazať hry z počítača, odhlásiť sa z fór a používať počítač len vtedy, keď to naozaj potrebujete. Všeobecne tu platí to isté ako v prípade iných radostí – všetko s mierou.
MÔJ ŽIVOT SO… ZÁVISLOSŤOU OD POČÍTAČA
Rado má 37 rokov a pracuje ako vysokoškolský pedagóg. Dnes už má počítač pod kontrolou, ale bolo obdobie, kedy počítačové hry ovládali jeho.
Hovoríš, že si bol závislý od počítačových hier. Čo tým myslíš?
Asi pred piatimi rokmi som mal obdobie, keď som tomu podľahol. Trvalo to asi dva roky, kým som si uvedomil, že mi táto zdanlivo nevinná zábava totálne rozhodila život. Išlo o jednu nemenovanú fantasy hru, ktorú mi ukázal kolega z práce. Výhodou bolo, že sme ju mohli hrať on-line, teda spoločne s ďalšími užívateľmi súčasne. Úplne ma to pohltilo. Odvtedy, ako som s tým začal, venoval som hraniu všetok svoj voľný čas. Manželka si myslela, že je to len nevinné nadšenie pre zaujímavú hru, ktoré ma po pár dňoch prejde, ale mýlila sa. Čím viac som sa do hry dostával, tým viac času mi brala. Niektoré úlohy, napríklad strategicky náročné útoky, zaberú niekoľko hodín a nemôžete ich prerušiť a hru vypnúť. Takže sa stávalo aj to, že sa hralo do noci. Nakoniec boli dni, keď som napríklad celú noc nespal a do rána hral.
Ako si potom druhý deň fungoval v práci?
Práveže veľmi nie. Bol som unavený, ospalý, premýšľal som popri práci paralelne o hre a o ďalších stratégiách. Celý čas som sa stále tešil, až si zase sadnem k počítaču a pripojím sa. Život vo fantasy svete ma úplne dostal. Bežne sa stávalo, že som sa vykašľal na pracovné povinnosti, aby som bol skôr doma alebo som sa pripojil už v práci hneď po obede a zostal pri hre do zotmenia. Žene som potom tvrdil, že ma tam zdržala práca. Bol som roztržitý, zabúdal som plniť veci, ktoré som sľúbil, nemal som na nič a na nikoho čas. Vrcholom bolo asi to, keď som po štyroch dňoch bez spánku na prednáške skoro skolaboval. Tak som si povedal, že som asi dosť prestrelil a že to takto už ďalej nejde.
Ako sa k tvojmu hraniu stavala manželka?
Samozrejme, že jej to časom začalo prekážať. Vyčítala mi, že s ňou vôbec nie som, že sa s ňou nerozprávam, že sa na mňa nedá v ničom spoľahnúť, že ma zaujíma len hra. Našťastie, nemáme deti, takže zas tak o veľa nešlo. Ale viem, že to pre ňu bolo veľmi ťažké obdobie. Robila si o mňa starosti, bála sa a ja som na to reagoval väčšinou dosť podráždene. Pripadalo mi, že jej prekáža, že mám nejakú záľubu a že na hru a ostatných užívateľov, s ktorými som hrával, žiarli. Dnes už viem, že som sa správal ako sebec.
Čo ťa donútilo s hraním prestať?
Vlastne som tak úplne neprestal nikdy. Ale dosť som to obmedzil. Varovný signál pre mňa bolo to, ako som skoro skolaboval. Tiež ma niekoľko blízkych ľudí upozorňovalo, že moje hranie nie je až tak úplne v poriadku. Začal som o tom trochu premýšľať. Nechcel som stratiť svoju ženu a úplne sa z toho zblázniť. Takže som jedného dňa urobil rázny krok a povedal som raz a navždy dosť. Asi rok som sa hier ani nedotkol. Teraz si raz za čas zahrám, ale dal som si jasné pravidlo, maximálne dve hodiny denne. Nechcel by som sa o to pripraviť úplne.
foto: unsplash
