Znásilnil ma päť dní po pôrode

Keby sa ich príbeh nielen začal, ale aj skončil zoznámením, tak by to bolo ako z románu. O dvoch mladých ľuďoch, ktorí mali sladkých šestnásť. Vídavali sa ráno na ceste do školy. Ona do svojej a on tiež. Pamätá si na jeho pohľad, ktorým jej hovoril, že je nádherná, a ona sa za ním zakaždým nesmelo usmiala. „Skoro to začalo vyzerať ako nejaká hra. Človeče, otoč sa…“ napísala Anna po rokoch. To už mali za sebou manželstvo a nechcené tajomstvo násilia, ktoré od muža, ktorý z toho sladkého chlapca vyrástol, zažívala.

Vyrástla v rodine, v ktorej bolo všetko tak, ako má byť. Aspoň to tak na prvý pohľad vyzeralo. „Žiadni alkoholici, fajčiari, nik­to ma nikdy nebil, nikto na mňa nikdy nekričal. Nikdy, nikto, nikde, nič. Tak som si trochu pripa­dala. Nikto si ma totiž veľmi nevšímal. Ono to ani nebolo potrebné, bola som vždy to dobré dievča, čo má všetky povinnosti hotové ešte skôr, než jej ich niekto zadá. Nechcela som rodičom, ktorí boli vždy zavalení prácou, pridávať starosti,“ vracia sa do detstva. Občas sa sama seba pýtala, či si popri všetkých tých povinnostiach vôbec všimli, že tam je. „Priala som si, aby sa na chvíľu zastavili. Aby mi povedali, že ma majú radi. Aj napriek tomu, že nemám upratané hračky a samé jednotky. Aby mi dali najavo, že stačí, že som.“ V puberte sa na chvíľu vzbúrila, ale nevydržalo jej to dlho. „Naši boli nešťastní a ja z nich. Vrátila som sa teda k tomu poslušnému dievčaťu, ktoré počúvalo a ro­bilo, čo chceli druhí,“ spomína. V tom sa z nej sta­la majsterka. Dnes by už mohla prednášať o tom, že tak sa človek nenaučí rozlišovať, či to, čo od neho chcú druhí, je v poriadku. Bohužiaľ, stretla chalana, ktorý ju presne takú potreboval. „Ani mi veľmi nedochádzalo, že sa moje hranice posúva­li už od začiatku. Jednoducho som počúvala. Tak ako vždy. Myslela som si totiž, že lásku si musím zaslúžiť.“

„Ani mi veľmi nedochádzalo, že sa moje hranice posúvali. Jednoducho som počúvala. Tak ako vždy. Myslela som si totiž, že lásku si musím zaslúžiť.“

MUSÍ BYŤ POSLUŠNÁ, ABY BOLA HODNA LÁSKY

Manipuloval ňou v podstate od prvej chvíle. „Na začiatku som si to však vysvetľovala tak, že sa len správa divne. Mala som dvadsať a vôbec som si ne­pripúšťala, že by jeho občasné žiarlivé poznámky alebo kritika mohli niekedy prerásť do väčšieho problému,“ vysvetľuje Anna, ktorá ho navyše pred sebou stále ospravedlňovala. Úplne za všetko. „Vyrástol totiž v rodine, kde bol otec násilný al­koholik. Takže som v ňom nevidela agresora, ale chlapčeka, ktorý je zranený a ani sa nevie správať slušne, pretože to sám nikdy nezažil. Bolo mi ho ľúto,“ priznáva. Čokoľvek však prežil, nič ho na to, čo jej robil, neoprávňovalo. Lenže na to, aby si to včas uvedomila, jej až zúfalo chýbala sebaúcta a pocit vlastnej hodnoty, „Sama seba som vnímala ako nulu, ktorá musí byť poslušná, aby bola hod­na lásky, aby ju mal aspoň niekto rád. Predtým na to boli potrebné čisté jednotky, teraz kľaknúť si a otvoriť ústa…“

NESMELA SI LAKOVAŤ NECHTY, NOSIŤ VONKU ŠATY ANI STRIHAŤ SI VLASY

Ukázal jej, že vie byť aj dobrý, a vzápätí presný opak, aby mu dokázala, že si to zaslúžila. Aký bol predtým, si vraj musí zaslúžiť. „Striedal dni, keď všetko pôsobilo pohodovo, veselo, bez problé­mov, s tými, keď bolo dusno, ponižoval ma a kri­tizoval. Toto vždy predchádzalo vynucovaniu si orálneho a análneho sexu, ktorý som odmietala. Keď som mu nakoniec vyhovela, pretože som sa bála, akým spôsobom bude svoj nátlak zvyšovať, a urobila, čo odo mňa chcel, bol na mňa dobrý a dával mi najavo, že ma má rád. A takto sa to toči­lo celé dookola,“ nadýchne sa sťažka. Tvrdil jej, že ako jeho žena mu musí vo všetkom vyhovieť, že to tak robia všetci… Tak prečo by oni nemali? A po­stupne k požiadavkám pridával zákazy. Nesmela si lakovať nechty, nosiť vonku šaty ani strihať si vlasy…

„Pre úzkosti som nedokázala ani ísť do obchodu, šoférovať alebo variť. Všade som očakávala nebezpečenstvo.“

VEDEL, AKO JU POTRESTAŤ

A potom otehotnela. „To nie je žiadna choroba,“ tvrdil jej, keď od nej žiadal všetko to, čo pred­tým. Akurát pritom nechcel vidieť jej zaobľujúce sa bruško. „Inak sa správal, akoby som tehotná ani nebola. Čo sa týkalo jeho nárokov na vare­ nie, upratovanie domácnosti alebo frekvencie sexu, bolo to úplne rovnaké ako pred otehotne­ním,“ opisuje obdobie, keď čakala ich plánovanú ratolesť. „Myslím, že mal hlavne problém prijať zmenu môjho tela a skutočnosť, že prestalo slúžiť ‚len jemu‘. Teraz spätne si myslím, že na naše bá­bätko už v tehotenstve žiarlil.“ Chcel ju pre seba, nechcel, aby sa niečo menilo, aby mala dôvod povedať mu na čokoľvek nie. Od toho ju predsa odučil. Vedel veľmi dobre, ako ju potrestať, keď sa priečila. „Jednoducho na dlhé hodiny odišiel, neozýval sa, nekomunikoval…“

SUCHÝ KVIETOK V ROHU

Keď porodila, všetko z jej hlavy vytesnilo neko­nečné šťastie. „Môj pôrod bol prekrásny. Rodi­la som prirodzenou cestou, bez medikácie, bez komplikácií. Síce s nastrihnutím hrádze, ale inak to bol vo všetkých smeroch pôrod ako zo ženských časopisov,“ objaví sa jej na tvári na chvíľu jemný úsmev. Zrazu dostala do rúk tú najkrajšiu a naj­pokrčenejšiu vec, akú si vedela predstaviť, a ne­opísateľnú smršť lásky. Po piatich nekonečných dňoch si ich prišiel manžel vyzdvihnúť do pôrod­nice a až nenormálne sa ponáhľal domov. „Pamä­tám si kopu darčekov, ktorá nás čakala na stole. Všetky však boli od blízkych z rodiny. Od môjho muža stál v rohu len suchý kvietok. Vraj uschol, pretože som bola v pôrodnici príliš dlho…!“ sna­žila sa tváriť, že jej je to jedno, aj keď to zabolelo. Ale na trápenie nebol čas… Ani nevie, ako ten deň ubehol, a potom to prišlo. Začal ju prehovárať na sex – nie pre neho nebola odpoveď. „Opäť začal s tým svojím psychickým nátlakom a ja som ve­dela, že nemám šancu…“ Dokázal byť zlý a ubli­žovať jej svojimi ponižujúcimi rečami. A čo keď si to nakoniec začne vynucovať ešte agresívnejšie? „Chcela som len objať a spať. Ale pochopila som, že k tomu viedla jediná cesta. Uspať syna, kľak­núť si a urobiť to… Päť dní po pôrode!!!“ Už sú to tri roky a stále sa z toho nespamätala. „Stále tú podlahu pod sebou občas cítim. Stále ma to nie­kedy budí zo spánku.“ To najhoršie však ešte len prišlo. Pár dní po tom, dva týždne po pôrode ju totiž znásilnil. A potom znova.

„Stále mi totiž tvrdil, že to, čo sa deje u nás doma, je úplne normálne a že v niektorých rodinách je to oveľa horšie.“

V PEKLE

Ocitla sa v pekle, ktoré si však nebola schopná pripustiť. „To, že ten vzťah je nebezpečný, som si uvedomila vlastne až vtedy, keď som odišla. Stá­le mi totiž tvrdil, že to, čo sa deje u nás doma, je úplne normálne a že v niektorých rodinách je to oveľa horšie. Rozprával mi o tom, ako jeho ko­legovia fyzicky napádajú manželky alebo majú problémy s dlhmi a drogami. V porovnaní s tým mi jeho správanie pripadalo v podstate naozaj ešte ‚v pohode‘. Že klame, mi došlo až spätne, pre­tože o nikom nikdy nehovoril pozitívne a všetko si vymýšľal do najmenších detailov. Dnes už viem, že to bola forma psychickej manipulácie,“ prizná­va Anna. Bola v tom sama. Rodičia, nielen tí jej, ale aj jeho, síce tušili, že to u nich doma nie je ružové, ale čo sa tam dialo naozaj, nikto nevedel. A ona sa za to, že sa stalo niečo, čo si nevedela ani predstaviť – že ju znásilnil vlastný muž, tak han­bila, že sa o tom nikomu ani nepokúšala povedať. Navyše sľuboval, že sa zmení. Tak sa jej zdalo, že by mu mala veriť…

BEZ ZBRANE TO NA ODSÚDENIE NESTAČÍ

Až keď ich pandémia zavrela v lockdowne doma a jeho násilie sa vystupňovalo na maximum, po­chopila, že už je na hranici a ostávať s ním zname­ná čakať už len na to, že ju začne biť. Nechcela, aby to ich chlapček videl. Aby toto bol jeho vzor do života. „Domov má byť miesto, kde je človek v bezpečí, ale ja som sa tak cítila, len keď tam ne­bol,“ pochopila a po štyroch rokoch konečne doká­zala odísť. A hlavne sa už nevrátiť. Priznáva však, že to bolo to najťažšie – ustáť ďalší jeho psychický nátlak. „Našťastie trval len dva mesiace, a potom si našiel novú partnerku,“ prezrádza Anna s tým, že jej exmanžel si ani potom nepripustil, že zlyhal. „Naopak, rozpad našej rodiny považoval za moju vinu a vyčítal mi, že som nášmu synovi pokazi­la život.“ Najhoršie pre ňu však bolo zistenie, že vinu by mu asi neuznal ani súd. „Celú vec som asi rok riešila s advokátom. Podľa neho to však všetko bolo ‚na hrane‘, nemala som teda žiadnu istotu, že by bol odsúdený. Na to, do čoho ma nútil, totiž nepoužíval fyzické násilie, zbraň ani vyhrážanie sa smrťou či ublížením na zdraví. Iba psychický nátlak, čo je jednak ťažko preukázateľné a jednak na to zákony vôbec neberú ohľad,“ konštatuje trp­ko mladá žena. V istom zmysle sa jej síce uľavilo, keďže nevie, či by psychicky zvládla trestné ko­nanie, ale na druhej strane to berie ako obrovské zlyhanie spoločnosti. Akokoľvek by chcela, nedá sa za tým totiž urobiť hrubá čiara a ísť len tak ďa­lej. „Pre úzkosti som nedokázala ani ísť do obcho­du, šoférovať alebo variť. Všade som očakávala nebezpečenstvo,“ opisuje prvé týždne a mesiace po odchode z násilného vzťahu, keď ju trápila nespavosť a nočné mory. „Bez psychoterapie, na ktorú stále chodím, by som sa z toho asi nikdy ne­dostala. Zrejme nikdy by som už v sebe nenašla ani dôveru k mužom,“ hovorí Anna otvorene. Po roku sa nakoniec predsa len dokázala znova zaľú­biť. „Najskôr som sa však musela naučiť mať rada sama seba a uveriť, že si zaslúžim, aby sa ku mne ostatní správali pekne.“

foto: Pixabay