Boli nadšení, ochotní, pripravení zvládnuť čokoľvek. Tí, o ktorých sa opierali aj ostatní, veď toľkokrát ukázali, že ich nič nezloží. Ani tlak, ani stres, ani starosti ostatných. Nakoniec sa však zložili sami. To, čo vyzeralo ako skala, spadlo ako domček z karát. Zo zapálených ľudí zostali vyhorení.
Sedela v aute, neschopná prestať plakať a nadýchnuť sa. Bolo jej na vracanie, srdce jej išlo vyskočiť z hrude, triasli sa jej ruky a zdalo sa jej, že už-už stratí vedomie. Keby bola v robote, na linke záchranky, už by toho, kto by jej s týmito príznakmi volal, presne navigovala, čo má robiť. Ale čo poradiť sebe? Veď ani nerozumela, čo sa to s ňou deje. Monika Schagererová len vedela, že nie je z kolegov jediná. „Ale všetci to vždy nejako rozdýchali.“ A tak zostala sedieť v aute a čakala. Desať, pätnásť, dvadsať minút, kým to prejde…
V hlave sa mladá žena vracia do školských lavíc na prednášku skúseného záchranára, ktorý im, budúcim kolegom z odboru Diplomovaný zdravotnícky záchranár, rozprával o vyhorení. „Vyhoria všetci, je to normálne. Musíte s tým počítať.“ Neverila mu. Až tak, že si vyhorenie vybrala ako tému záverečnej práce, aby mu dokázala opak. Už jej vtedajší výskum medzi spolužiakmi však nedopadol tak, ako čakala. Naopak, do bodky sa potvrdili slová onoho prednášajúceho… Tak ako si mohla myslieť, že v realite jej vlastného života to bude iné? O to viac, že žila tak, ako žila. „V mojom prípade sa stretla extrémne náročná práca a toxický vzťah. Aj keď oboje vlastne vychádzalo z môjho vzťahu k sebe samej. Svoju hodnotu som totiž hľadala a potvrdzovala pred sebou samou rozdávaním sa pre druhých a profesiou, ktorá bola spoločensky oceňovaná. Bola som presvedčená, že musím byť ‚dobré dievča‘, makať a neodvrávať. A byť vďačná, že tú prácu mám,“ uvažuje nahlas Monika. Snažila sa byť tak veľmi tá dobrá, správna a ochotná, že nikdy na nič nedokázala povedať nie. „Myslela som, že to tak má byť,“ priznáva s tým, že v tomto nastavení dokonca aj facku od vtedajšieho priateľa brala ako niečo, čo muselo prísť. Určite si to zaslúžila…
„Veľakrát som prišla domov a dve hodiny som len revala. Cítila som sa prázdna a sama. Nedokázala som totiž s nikým komunikovať.“
Niečo ma držalo okolo krku
Lenže ono sa to všetko ukladalo a v kombinácii so stresom v práci na operačnom stredisku záchrannej služby si to začalo nekompromisne vyberať daň. „Prvé zvláštne stavy prichádzali cestou do práce. Triasli sa mi ruky, bolo mi na vracanie a usedavo som sa rozplakala,“ spomína Monika, ktorá mala pocit, že do roboty v ten deň nedôjde. „Niečo ma držalo okolo krku a odmietalo pustiť. Nemohla som ani dýchať.“ Lenže zakaždým nakoniec samu seba presvedčila, že nejestvuje, aby zlyhala, aby neprišla tam, kde ju čakajú. Aj keby to mala byť posledná vec, ktorú v živote urobí, tak sa do tej práce doplazí… Len sa po každom telefonáte modlila, aby ten ďalší nebola nejaká veľ ká nehoda alebo resuscitácia dieťaťa. „Moje telo totiž reagovalo na všetky tieto situácie, ako keby som tam sama bola. Adrenalín v tele nestihol ešte klesnúť, a už telefón zvonil znova, a opäť som bola súčasťou ďalšieho emotívneho príbehu. Znova som bola múrom, o ktorý sa trieštil strach, zúfalstvo, nadávky a totálny zmätok volajúcich,“ opisuje svoje služby na záchranke. Zrazu mala pocit, že nič iné ako utrpenie ani neexistuje. „Človek si môže stokrát povedať, že to musí vypustiť z hlavy, alebo za tým pri odchode domov jednoducho zabuchnúť dvere, ale nejde to. Telu nejakú chvíľu trvá, kým sa dokáže z toho celodenného napätia uvoľniť. Ale to ste už na ceste späť do ďalšej zmeny…“
Totálny zmätok
Plakala po ceste do práce. Aj z nej. „Nevedela som prečo a nedokázala som to zastaviť. Veľakrát som prišla domov a dve hodiny som len revala. Cítila som sa prázdna a sama. Nedokázala som totiž s nikým komunikovať. Len som tupo civela do steny,“ spomína Monika. „Vnútri som mala totálny zmätok, na jednej strane bol pocit, že musím byť každému k dispozícii, na druhej hrôza, čo bude, ak niekto odo mňa bude niečo chcieť.“ Nevládala duša ani telo. Začali jej padať vlasy, diagnostikovali jej syndróm polycystických ovárií. Práve gynekologické ťažkosti sú pritom častým signálom u žien, že sú už príliš vyčerpané. A to ona bola. A tak tú zúfalú únavu zajedala. Má predsa nárok aspoň na niečo príjemné! „Snažila som sa tým upokojiť a uchlácholiť psychické vyčerpanie a vnímanie reality,“ vysvetľuje. Po prejedaní nasledovali záchvaty tvrdých diét a intenzívneho cvičenia, ale kilá nešli dolu ani sčasti tak rýchlo ako hore. Oslavovala tridsiatku a všetko akoby na ňu padlo. „Moja váha sa už druhýkrát v mojom živote vyšplhala nad stodvadsať kíl. Tvárila som sa síce, že je to v pohode, veď dôležitejšie je to, čo je vnútri, tak sa to predsa hovorí. No keď som mala byť k sebe úprimná, musela som sa sama seba natvrdo opýtať – čo tam teda je, v tom mojom vnútri?“ A odpoveď bola krutá. Len bolesť, sebatrýznenie, odmietanie vlastného tela. „Snažila som sa to vydržať. Presvedčiť samu seba, že to dám, že som dosť silná. Veď toľ ko ľudí okolo mňa pracovalo v záchrannej službe celé roky. Nechcela som pripustiť, že ja by som mohla byť taká slabá, že to nezvládnem. Cítila som sa za to doslova previnilo. Veď už len to, že som prežívala to, čo som prežívala, som považovala za svoje zlyhanie.“
Mŕtva nikomu nepomôže
Najprv dúfala, že to zmizne. „Potom som sa v tých vypätých situáciách za to dokonca modlila,“ vracia sa Monika o štyri roky naspäť, keď ešte bola presvedčená, že to jednoducho musí prekonať. Za každú cenu. „Keď sa na to však teraz pozerám spätne, nežila som. Len som prežívala v akejsi špirále smerujúcej kudnu. Nebola som schopná udržiavať vzťahy, stiahla som sa do ústrania a pohybovala sa len medzi prácou a domovom.“ A niekde na tej ceste narazila na hranu. Okraj priepasti. A vedome rozmýšľala, že to skončí. „Ani nedokážem opísať to obrovské zúfalstvo slovami, mala som pocit, že ma roztrhne na kusy,“ je úprimná. Za to, že ten posledný krok spravila nakoniec opačným smerom a nie k samovražde, vďačí blízkej kamarátke. Ona jej pripomenula, že zachrániť samu seba je základ, mŕtva totiž nikomu nepomôže. „To bolo pre mňa zásadné. Uvedomiť si, že s tým všetkým môžem skoncovať a že to môžem urobiť kedykoľvek. Zároveň mi došlo, že svoj život mám v rukách sama. To ja musím prevziať zodpovednosť. Začalo sa mi rozkrývať, ako so sebou nechávam zaobchádzať, ako sa nechávam zneužívať a čo tým sama sebe spôsobujem,“ hovorí o chvíľach, ktoré ju prinútili zmeniť smer. „Nebola to vec niekoľ kých dní, boli to mesiace… Snažila som sa nachádzať si čas sama pre seba, športovala som, ale už nie kvôli výkonu, ale pre potešenie. A najväčšiu oporu som našla vo vlastnom tele, pretože ono jediné neklame, nikdy,“ hovorí Monika. Aj keď jej cesta z dna nebola žiadna diaľnica, skôr séria potknutí, omylov a pádov, dnes už môže povedať, že šla správnym smerom. Je z toho vonku. Múdrejšia a skúsenejšia. Poučená tým, čo prežila. „Keď už človek dosadne na dno, je dobré sa tam rozhliadnuť, aby vedel, kam už sa nechce nikdy vrátiť.“
VYHORENÍ SA CÍTIME „ČASTO A STÁLE“
Syndróm vyhorenia ohrozuje desaťtisíce Slovákov v produktívnom veku. Viac ako dve tretiny z nich vykazujú príznaky v osobnej či pracovnej rovine svojho života. Vyplýva to z prieskumu Inštitútu stresu v spolupráci so zdravotnou poisťovňou Dôvera, do ktorého sa zapojilo vyše 34 000 respondentov. Podľa výsledkov prieskumu až 76 percent respondentov pociťuje vyhorenie vo svojom osobnom živote, 70 percent po práci cíti výrazné vyčerpanie a viac než polovica ľudí uvádza emocionálnu vyčerpanosť. Alarmujúce je, že 40 percent opýtaných sa cíti vyhorených z práce „často alebo stále“. Najpočetnejšiu skupinu účastníkov prieskumu pritom tvorili ľudia v produktívnom veku od 25 do 54 rokov.
foto: archív M. SCH. a Shutterstock
