Na konci minulého roka šokovala verejnosť správa, že mladý tanečník Slovenského národného divadla Martin Kreml sa pokúsil o samovraždu, pričom údajne ho zlomila smrť jeho milovaného psíka. Strata štvornohého miláčika sa spomínala aj v súvislosti so zhoršujúcim sa zdravotným stavom speváčky Barbary Haščákovej. Keď prišla o milovanú mačku Cicuku, prepadla niekoľkoročnej depresii, ktorá vyvrcholila šokujúcou správou, že ani Barbora už nie je medzi živými. Prekročili hranicu, kde už láska k nemému spoločníkovi nepomáha, ale škodí? Ako je to možné?
„Som veľmi citlivý človek. Pre niekoho to vyznie smiešne, ale po tých trápeniach a dusení všetkého v sebe… Celé to vyvolala smrť nášho psíka. Vtedy som sa už úplne zlomil, nevládal som. Bolo to ako trafiť klinec po hlavičke. Už som viac nezvládal v sebe držať všetky pocity a emócie, čo ma ťažili,“ zdôveril sa Martin Kreml po tom, čo si priamo v baletnej sále SND siahol na život. Našťastie neúspešne. Zároveň priznal dlhodobé problémy s alkoholom, aj silné odhodlanie ich prekonať a vrátiť sa do života. Známa speváčka Barbara Haščáková cítila rovnaké zúfalstvo. „Už nechcem nikoho v živote vidieť. Ona bola moje všetko. Umieram od žiaľu. Mám manžela, ale cítim sa sama. To nebola len mačka, to bol môj najbližší tvor. Môj najdrahší anjel, moja nebeská hviezda…“ opisovala obrovskú stratu, s ktorou sa, žiaľ, už nevyrovnala. Podľa odborníkov sa medzi ľuďmi a zvieratami formuje podobná vzťahová väzba ako medzi rodičmi a ich deťmi. Pri ich strate tak môžeme cítiť podobne hlboký zármutok, ktorý môže spúšťať úzkostné a depresívne reakcie. „Zdrojom bezvýchodiskového konania je prežívanie zármutku z veľkej straty, emocionálnej bolesti, spolu s bezmocnosťou, beznádejou, presvedčením, že situáciu je nemožné zvládnuť. Suicidálne pokusy však nemusia súvisieť len so samotnou stratou zvieraťa. Niekedy už pred takýmto pokusom ľudia nepociťujú životné uspokojenie. U mnohých sa v poslednom období mohlo nakumulovať viacero udalostí, napríklad problémy v medziľudských vzťahoch, v práci či v škole, iné materiálne, finančné, vzťahové straty, prípadne strata statusu či pocit hrozby,“ vysvetľuje Denisa Šoltésová, riaditeľka neziskovej organizácie Trojlístok, poskytujúcej pomoc deťom a dospelým so závislostným správaním a závislosťami. Podľa nej nie je možné predísť všetkým samovraždám, odporúča však netabuizovať túto tému, ak o nej niekto hovorí, ale naopak, zaujímať sa, pýtať sa, ponúkať pomoc alebo ju vyhľadať. „Rozhodne nepomáha bagatelizovať či falošne uisťovať, že všetko bude dobré,“ vysvetľuje.
Keď zvieratko dostane prednosť
Nezvládnutie prekonania žiaľu zo straty našich domácich miláčikov pramení podľa odborníčky zo vzťahu, ktorý si s nimi budujeme počas spoločného života. Ľudia, ktorí žijú v domácnosti so zvieraťom, o ňom často hovoria ako o dôležitom členovi rodiny. Podriaďujú mu denný rytmus, venujú mu starostlivosť, pozornosť, lásku, nehu, vytvoria si silné puto. V niektorých prípadoch dokonca silnejšie ako s akoukoľvek ľudskou bytosťou. Najznámejšou milovníčkou zvierat, ktorá povýšila lásku k zvieratám nad tú ľudskú, je slávna herečka Brigitte Bardot. „Svoju mladosť a krásu som venovala mužom. Teraz dám svoje skúsenosti a to najlepšie, čo vo mne ešte zostalo, zvieratám. Tie ma totiž nikdy nezradili. Sú ľahkou korisťou, rovnako ako som bola ja, takže sa cítime podobne,“ povedala herečka. Jej láska však zašla do extrému, zvieratám dala totiž prednosť aj pred vlastným synom. A medzi hereckou smotánkou nie je jediná. Herečka Liv Tyler sa priznala, že sa so svojím psíkom bozkáva, a jej kolegyňa Kate Bosworth dokonca vyhlásila, že by skôr vyhodila z postele milenca, než by mala vyrušiť svojho obľúbeného psíka. A nie je sama. Štúdia spoločnosti Link AKC ukázala, že až 80 percent chovateľov by bolo ochotných sa dokonca s partnerom rozísť, ak by nevychádzal s ich štvornohým miláčikom. Z rovnakej štúdie tiež vyplynulo, že až polovica ľudí sa priznala, že odmietli účasť na nejakej akcii či stretnutí s priateľmi len preto, aby ich maznáčik nemusel byť sám doma.
Pes ako dieťa 21. storočia
Pápež František pred časom upozornil na rozširujúci sa trend, keď mladí ľudia namiesto výchovy detí chovajú domácich miláčikov. Dokonca sa dnes hovorí o psovi ako o dieťati 21. storočia. Podľa štatistiky aspoň jedného psa v domácnosti má 39 percent obyvateľov Slovenska, kým pred pätnástimi rokmi to bolo len 26 percent. V 
mestách majú doma psa traja z desiatich obyvateľov, pričom je zaujímavé, že o psov majú najväčší záujem práve mladí ľudia do 26 rokov. Psom v mestách sa venuje veľká pozornosť, budujeme im výbehy na sídliskách, majú vlastné koše, obchody, psie škôlky, hotely, dokonca si ich už ani nekupujeme, ale adoptujeme ako deti. A následne sa im podriaďuje chod celej domácnosti. „Dnes je typický rýchly život, v rušnom prostredí, s vysokou mierou anonymity, často osamelý, zameraný na výkon, v ktorom nám chýba kontakt s prírodou. Málo dôrazu tiež kladieme na budovanie dobrých medziľudských vzťahov, prežívanie pozitívnych emócií či starostlivosť o seba. Zdrojom naplnenia týchto potrieb môžu byť potom práve zvieratá,“ vysvetľuje odborníčka, podľa ktorej veľkú rolu hrá aj to, že život je dnes spojený s veľkou neistotou. „Obávame sa o budúcnosť, o prácu, o rodinu či zdravie a prítomnosť pokojného zvieraťa, podľa teórie biofílie, posilňuje náš pocit, že sme v bezpečí a nič nám nehrozí,“ dodáva. Zvieratko nám môže zároveň naplniť túžbu po úprimnom a blízkom vzťahu, túžbu byť potrebný a bezpodmienečne milovaný. „Treba však povedať, že zdrojom túžby po zvieratku nemusí byť vždy len deficit v našich potrebách, ale napríklad aj potreba fyzického pohybu, zdravého životného štýlu, sebarealizácie, túžba po vyššom sociálnom statuse, túžba po moci a kontrole iných či po dosiahnutí zisku,“ prekvapuje Denisa Šoltésová.
Je jednoduchšie milovať zviera ako človeka?
U osamelých ľudí, u tých, ktorí majú zážitky vzťahovej traumy, u ľudí so zdravotným postihnutím, obmedzenými možnosťami sociálnych kontaktov či ľudí žijúcich vo vysoko stresujúcich podmienkach môže však byť zvieratko náhradou chýbajúcich a málo kvalitných medziľudských vzťahov. „Sú našimi spoločníkmi, bezpodmienečne nás prijímajú, komunikujú jednoznačne, bez predstierania a manipulácie, ľahšie im veríme i rozumieme. Tešia sa z nás, aj keď prídeme mrzutí z práce či školy, dávajú nám pocit užitočnosti a potrebnosti, nesúdia nás, nekritizujú. Často ich chováme kvôli našim prirodzeným potrebám – potrebe lásky, prijatia, spolupatričnosti, sebarealizácie,“ vysvetľuje odborníčka. Je jednoduchšie ich milovať, pretože nám neodvrávajú, nesťažujú sa a ich láska je bezpodmienečná? „Určite je ľahšie milovať niekoho, s kým môžeme byť sami sebou a nemusíme sa pretvarovať. Vzťahy so zvieratami sú bezpečnejšie, lebo pre zvieratá nie sú dôležité hodnotenia a súdy typu či ste mladý, zdravý a bohatý alebo starý, chudobný a chorý. To je takisto jeden zo zásadných argumentov, prečo sú dôveryhodnými a významnými pomocníkmi v psychoterapii. Zvieratá nevnímajú perspektívu ako my, žijú prítomnosťou. Ale ani pes nebude bezpodmienečne prijímať človeka za každých okolností, ak nerešpektuje jeho prirodzené potreby, zanedbáva ho alebo je k nemu násilný,“ vysvetľuje odborníčka.
Sú od nás závislé a to nám robí dobre
S naším domácim miláčikom často komunikujeme ako s človekom a aj sa k nemu tak správame. Meníme sa na „ňuňkajúce“ osoby používajúce detský jazyk, zdrobneniny, obliekame ich ako deti, dokonca ich vozíme vo vlastných sedačkách či kočiaroch. „Takéto správanie je prejavom vzťahovej väzby. Často si ich zaobstaráme ako mláďatá, keď sú obzvlášť zraniteľné. A to osloví naše vzťahové správanie: recipročne to v nás vyvoláva potrebu opatrovať ich, zaistiť im bezpečie, starostlivosť a vedenie. To je typické aj pre vzťahovú väzbu rodičov a ich detí,“ hovorí odborníčka. Zvieratá sú od nás závislé a my sme za to radi. Aj toto napĺňa našu prirodzenú potrebu opatrovateľského správania, ktoré je reakciou na väzbové správanie závislej bytosti. „Je ním zvyčajne dieťa, ale môže to byť aj iný dospelý či zviera. Závislosť iných nás tiež napĺňa pocitom, že sme potrební, užitoční, dôležití, hodnotní, že sme pre niekoho výnimoční. Niekedy to súvisí aj s potrebou mať okolie či vzťahy pod kontrolou či mať moc,“ dodáva.
Keď zvieraťu dávame viac ako sebe
Kedy nám vzťah k zvieraťu už prerastie cez hlavu? Začína sa to kúpou zdravšieho jedla pre psíka, chutnejších maškŕt, lepšieho šampónu, psích vitamínov na úkor vlastných potrieb a za cenu vysokých účtov. „Takéto správanie zvyčajne súvisí s nízkou citlivosťou voči skutočným potrebám zvierat a so zameraním sa na vlastné neuspokojené túžby, nenaplnené ambície, nízky sebaobraz a sebahodnotu, vnútornú neistotu či kladenie dôrazu na vzhľad a dojem,“ vysvetľuje odborníčka. Ak sa do partnerských vzťahov prenesie prehnaná starostlivosť a väčší záujem o domáceho miláčika ako o partnera, prirodzene to zvyšuje riziko nedorozumení a konfliktov. Niekedy si to človek ani nemusí uvedomiť, že svojimi prejavmi k zvieraťu zneisťuje partnera. „Vždy je dôležité nepodceňovať a nezosmiešňovať význam zvieraťa pre blízkeho človeka, hoci takému vzťahu nemusíme rozumieť, ale zároveň otvorene pomenovať, čo cítime, ak to zasahuje do vzťahov v rodine. Určite však neodporúčam vyhrážať sa alebo dávať na výber medzi zvieraťom a partnerom,“ upozorňuje Šoltésová, podľa ktorej väčšiu tendenciu vytvárať nezdravé vzťahy so zvieraťom majú ľudia, ktorí majú celkovo v živote nezdravé vzťahy či už spoločenské, partnerské alebo rodinné. „Často nemajú bezpečnú vzťahovú väzbu, vo vzťahoch sú neistí, obávajú sa odmietnutia alebo opustenia, o ľuďoch si myslia, že sa im nedá veriť, svet nevnímajú ako bezpečné miesto, ale ako zdroj ohrození a trápenia. Mylne sa domnievajú, že lásku si musia zaslúžiť nejakým výkonom či obetovaním, alebo naopak, presviedčajú sa, že láska je zbytočnosť, zaoberať sa emóciami a vzťahmi nemá vôbec význam a brať ohľad na potreby druhých je prejavom slabosti. Často sú to tiež ľudia, ktorí nie sú citliví na vlastné potreby, uprednostňujú ostatných, hoci často aj na svoj úkor. Títo ľudia bývajú často zneužívaní a vo vzťahoch dávajú viac, ako dostávajú,“ hovorí odborníčka.
Kto je?
Doc. PhDr. Denisa Šoltésová, PhD., je riaditeľka neziskovej organizácie Trojlístok, poskytujúcej pomoc deťom a dospelým so závislostným správaním a závislosťami. Je poradkyňou, supervízorkou, vysokoškolskou učiteľkou a garantkou predmetu canisterapia na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach a zároveň zakladajúcou členkou Slovenskej asociácie pre intervencie s asistenciou zvierat.
Foto: Shutterstock
