„Hovorila som si, chlapče, ty si bol v živote skúšaný, kadečím si prešiel, o to viac sa k sebe správaš zodpovedne. A to bude ocenené tým, že budeš so mnou dlho,“ spomína pre MOJE ZDRAVIE na roky s legendárnym hercom Ladislavom Chudíkom jeho manželka Alena Chudíková. Jej slová sa naplnili do bodky. Podľa všetkých, ktorí ich poznali, však nie vďaka osudu, ktorý chcel hercovi vynahradiť všetko zlé, čo prežil, ale vďaka nej. Zas a znova ho totiž postavila na nohy.
Prvýkrát sa stretli, keď mala niečo po dvadsiatke, na filmovačke. On hral hlavnú úlohu, ona si ako študentka práva privyrábala v komparze. Vymenili si pár pohľadov, neskôr slov, a možno preskočili sympatie. Podľa Aleny však nič viac. „Že by sme mohli mať spolu vzťah, to nám ani nenapadlo. Každý z nás mal totiž svoj život,“ vráti sa vdova po najväčšej slovenskej legende do minulosti. Priznáva však, že občas sa ženatý herec aj potom predsa len ozval, hoci aj ona sa medzitým vydala a porodila dcéru. „Párkrát mi od neho prišla pohľadnica. A tak keď som sa potom sťahovala, napísala som mu do divadla, že mám novú adresu,“ dodáva. A práve to ich vzťah nakoniec odštartovalo. „Do týždňa mi odpísal a pozval ma na svoj recitál.“ To už mal Ladislav Chudík za sebou krach manželstva, ktoré ho, ako sám priznal, takmer pripravilo o rozum a priviedlo k úvahám nad tým, že to na tomto svete skončí. Jeho prvá žena sa k nemu totiž pod vplyvom duševnej choroby správala ako k odpadu. No on mal pocit, že ju nemôže opustiť… „Chcel jej pomôcť. Jeho manželka však nesúhlasila s ničím, hoci sa jej stav zhoršoval. Síce podstúpila operáciu nádoru na mozgu, ale nepodarilo sa ho vyoperovať celý a niektoré časti totiž zasahovali do oblasti myslenia. Vyžadovala si preto ďalšie liečenie, no to odmietala. Preto manžel vyhľadal známeho českého psychiatra doktora Plzáka, a ten mu nemohol povedať nič iné, len že ak to sám chce prežiť, musí ísť preč,“ prezrádza Alena. To, že poslúchol, mu zachránilo život. Miroslav Plzák a legendárna Nemocnica na okraji mesta. „Vďaka nej nemal priestor na iné myšlienky, ako na prácu.“
Zamykali dvere, aby neušiel
Po rokoch však majster Chudík priznal, že napriek tomu nad rolou doktora Sovu váhal. „Nebola to pre neho ľahká situácia. Ako mi neskôr povedal, keď sa dozvedel, že umrel pán Höger, sám plakal. Považoval ho nielen za svojho priateľa, ale aj za vzor. Takže na jednej strane, keď mu rolu primára Sovu po ňom ponúkli, považoval za povinnosť voči svojmu priateľovi to prijať, na druhej strane cítil, že to bude ťažká výzva. Nielen tým, že Karel Höger bol v českých umeleckých kruhoch vysoko na piedestáli, a jeho odchod bol doslova šokom, ale aj preto, že sa to stalo vo chvíli, keď bola nakrútená už asi tretina obrazov. Bol to už jeden rozbehnutý vlak, do ktorého naskočiť nebolo jednoduché,“ spomína pani Alenka, podľa ktorej mal manžel neraz aj počas nakrúcania často zajačie úmysly. „Pamätám sa, že sa smial, ako režisér vtedy kázal pozamykať všetky dvere, aby im neutiekol. Ale nakoniec bolo pre neho veľkým ocenením a zadosťučinením, ku ktorému mu, samozrejme, pomohli všetci kolegovia, keď mu sám Jaroslav Dietl povedal, že by si ako Sovu už nedokázal predstaviť nikoho iného.“
Návšteva, ktorá im zmenila život
Okrem nakrúcania Nemocnice rozvedeného herca do Prahy začala priťahovať aj začínajúca sa láska. „Keď mi poslal tú pozvánku na recitál, nepodarilo sa mi zohnať nikoho k dcérke. Nechala som mu teda odkaz, že nemôžem prísť, ale keď bude mať čas, nech príde na. A on skutočne prišiel,“ spomína Alenka. Tá návšteva im nakoniec obom zmenila život. Ako to neskôr herec opísal, navždy si z nej totiž odniesol v pamäti „nezabudnuteľný obraz – obraz ženy a spiaceho dieťaťa v postieľke. ´Priamo hmatateľne som cítil, ako matka chráni svoje dieťa. Na takéto signály mám vnímavosť od Pána Boha. Bolo to veľmi silné.´“
Chudík si musí zobrať mladšiu ženu
„Mal z mojej dcéry obrovskú radosť. Stretol v nej totiž človiečika, ktorý sa na neho pozeral otvoreným, čistým pohľadom. Berenika mala vždy srdce doslova v očiach, a to človeku zabrnká na tú najcitlivejšiu strunu,“ uvažuje nahlas pani Chudíková. Jej srdce sa síce rozbúchalo tiež, ale sama seba sa musela pýtať, či to stačí. „Potrebovala som si preveriť poctivosť toho citu. Naozaj ho ľúbim tak, že sa nikdy nevrhnem do náruče inému? Musela som sa presvedčiť, či som skutočne zaľúbená a to chcelo čas.“ Nakoniec odpovede na všetky Alenine otázky prišli tak prirodzene, že vedela, že už môže odpovedať aj na tú, ktorú jej položil Ladislav Chudík. Áno, zoberie si ho, áno, miluje ho. Áno, ona tridsaťtriročná, jeho o dvadsaťpäť rokov staršieho. „Cítila som, že všetko je tak, ako má byť. A čím sme boli spolu dlhšie, tým viac som mala pocit, akoby to naplánovali tam hore, že ten Chudík si musí zobrať mladšiu ženu, lebo po osemdesiatke ju bude veľmi potrebovať,“ usmeje sa. Tie chvíle naozaj prišli, ale dokázali nimi prejsť. „Hoci boli viackrát aj ťažké obdobia, keď prichádzala takmer až beznádej, ako keď manžel bojoval so zápalom v brušnej dutine doslova o život. Ale aj vtedy som bola presvedčená, že sa z toho vystrábi. Síce to trvalo takmer dva a pol roka, ale opäť nadobudol svoj vzhľad, aj na tvári mu bolo vidno, že je na tom dobre, že je späť. A ja som bola veľmi vďačná.“ Späť sa majster Chudík dostal dokonca aj na dosky, ktoré znamenajú svet, keď sa vrátil do legendárneho predstavenia Tančiareň. „Práve vtedy o ňom vznikal dokument režiséra Patrika Lančariča, ktorý sa končí ukážkou z tohto predstavenia. A na záver sa v hľadisku rozvinul nápis: „Majstre, vy ste to dokázali!“
Na víťazstvo chýbali sily
Každé ďalšie predstavenie bolo podľa manželky pre deväťdesiatročného herca víťazstvom samého nad sebou. Začali totiž prichádzať náznaky, že slabne. „Povedzme, že vrchol sa mu ešte podaril po tej chorobe. Tá ale jeho sily strašne vyčerpala. A po deväťdesiatke akoby sa už neobnovovali, takže všetko bolo namáhavejšie. Ťažšie sa mu chodilo, chrbtica sa začala ohýbať. Aj sedenie ho už namáhalo, chcel radšej ležať. A s tým ruka v ruke zákonite prišiel zápal pľúc. Zavolala som teda záchranku a museli sme ísť do nemocnice.“ Tentokrát sa z nej už majster Chudík nevrátil. Hoci chvíľu to predsa len vyzeralo, že to ešte raz zvládne, sily na víťazstvo však chýbali.
„Viete, mám tu vedľa seba nádhernú ženu…“
„Posledných pár dní mával chvíle, keď som videla, že komunikuje s niekým tam hore. S odchádzajúcimi silami už však rozprával, ja som tomu hovorila, len na pol plynu, no zrazu úplne normálnym hlasom povedal, že sa ešte nedokáže rozhodnúť odo mňa odísť: „Viete, mám tu vedľa seba nádhernú ženu…“ vysvetľoval niekomu. A potom uvidel maminku a videla som, ako znežnel. „Jej, maminka, mama, tak som sa tešil…“ No opäť sa pozrel na mňa, akoby si vyčítal, že sa teší, keď ma musí opustiť. Ale ja som mu povedala: „Lacko, teš sa, ja sa teším s tebou.“ V tej chvíli Alena cítila, že jej muž dostal už len čas rozlúčiť sa. Zostali s ním s dcérou, ktorú si umelec adoptoval za svoju. „Ja som mu stískala pravú ruku a Berenika ľavú, on stisk opätoval a mal ich horúce,“ vracia sa Alena do momentu, keď prichádzal koniec. Bola síce pripravená pustiť ho za blízkymi, za milovanou mamou, ale keď prišiel kardiológ s informáciou, že už manželovi nezostáva ani deň, šokovalo ju to. „Moje vnútro to nechcelo prijať. Chcelo, aby sa ten doktor mýlil.“ Bohužiaľ, nemýlil. Za necelú pol hodinu už videl, že to nebude ani dvanásť hodín. „Nakoniec to neboli ani dve hodiny…“ dodáva pani Alenka. Už to bude osem rokov, čo manžel zomrel, no priznáva, že stále máva pocit, že neodišiel natrvalo.
Foto: archív
