Pred vami leží človek, ktorý nejaví známky života. Neviete, či dýcha a či mu bije srdce. Pacient, ku ktorému to má záchranka ďalej, dajme tomu desať minút, v prípade zastavenia obehu v podstate nemá bez pomoci laikov na mieste šancu na prežitie. Nádej na záchranu života postihnutého je v priemere až dvojnásobná, ak začnete ihneď s laickou resuscitáciou.
Ako spoznáte, že človek nedýcha?
Ak jasne a zreteľne nevidíte, že by postihnutý dýchal, postupujte tak, ako keby nedýchal. Za normálne dýchanie sa považuje jasne viditeľné dýchanie s normálnym tempom a hĺbkou. Za nedostačujúci považujte stav „z času na čas sa nadýchne“ alebo „teraz sa mi zdalo, akoby sa nadýchol“. Pre nasledujúcu resucitáciu je kľúčové rozoznať tzv. lapanie po dychu. Sú to charakteristické nádychy v nápadne dlhých intervaloch, ktoré postupne prechádzajú do izolovanej aktivity niektorých svalových skupín zúčastených na dýchaní („kaprie“ otváranie úst naprázdno) až do úplného zastavenia dýchania. Celý tento proces môže trvať desiatky sekúnd až niekoľko minút od kolapsu. Fenomén „lapavých“ dychov je typický pre zastavenie obehu a zároveň nebezpečný tým, že záchranca považuje tieto nádychy za normálne dýchanie a nezačne s resuscitáciou. A ešte jedna zaujímavosť – „lapavý“ dych je známkou síce zlého, ale aspoň nejakého okysličenia mozgu. Môže sa teda objaviť aj počas správne vykonávanej laickej resucitácie, pokiaľ sa nám masážou srdca naozaj podarí dopraviť kyslík do mozgu. Nenechajte sa zmiasť týmito nádychmi a pokračujte v stláčaní hrudníka aj v tomto prípade.
Za pacienta so zastavením obehu teda považujeme takého, ktorý 1. NEREAGUJE (nevníma, nekomunikuje) a 2. NEDÝCHA ALEBO LEN „LAPÁ“ PO DYCHU.
V zásade platí, že ak vidíme náhly a nečakaný kolaps, postihnutý patrí v prvej fáze na chrbát, s mierne zaklonenou hlavou. Len tak môžeme dôkladne a trvale monitorovať stav dýchania.
Dýchanie z úst do úst
Väčšina z nás, bohužiaľ, dýchanie z pľúc do pľúc nevie robiť, a to najmä preto, že je to technicky pomerne zložitá záležitosť, ktorá si vyžaduje cvik. Prieskumy ukázali, že účinnosť dýchania je u netrénovaných záchrancov nízka a časové straty veľmi veľké. Mnohých záchrancov dýchanie odrádza aj z estetických a hygienických dôvodov. Pretlak, ktorý v pľúcach vzniká pri umelom vdychu, navyše pôsobí nepriaznivo na návrat žilovej krvi späť do srdca. Na druhej strane je samozrejmé, že človek sa bez dýchania dlhodobo nezaobíde, a to tak z dôvodu prísunu kyslíka ku tkanivám, ako aj pre elimináciu oxidu uhličitého.
V krízovej situácii, keď sa nečakane zastaví krvný obeh, možno určitý čas využiť kyslík, ktorý je obsiahnutý v krvi. Tu sa teoreticky nachádzajú rezervy asi na 6 – 8 minút spotreby organizmu, podobný čas sa zaobídeme aj bez vylučovania oxidu uhličitého.
Ak spočítame a podčiarkneme uvedené faktory a ďalšie vplyvy, vychádza to tak, že pre väčšinu postihnutých je prijateľnejšia práve resuscitácia bez dýchania. Dýchanie z pľúc do pľúc sa teda naďalej všeobecne odporúča iba vtedy, ak majú záchrancovia príslušný výcvik a sú schopní a ochotní dýchanie z pľúc do pľúc vykonávať tak, aby bolo naozaj účinné a pritom jeden nádych netrval dlhšie ako 1 – 2 sekundy.
Ako každé pravidlo, aj tento postup má svoje výnimky – veľmi dôležité je pokúsiť sa o podporu dýchania v tom prípade, keď príhode predchádzalo dusenie, t. j. napríklad u topiacich sa alebo malých detí. Ideálne je, aby tí, ktorí pracujú v prostredí, kde takáto príhoda hrozí častejšie (plavčíci, učitelia, tréneri atď.), absolvovali špeciálne zamerané kurzy prvej pomoci.
Správny postup
Dýchanie z pľúc do pľúc sa robí tak, že postihnutému zakloníme hlavu, zapcháme nos a do úst vdýchneme taký objem vzduchu, aby sme zreteľne videli, ako sa mu dvíha hrudník. Vdych by mal trvať asi 1 sekundu. Pokúsime sa o dva vdychy bezprostredne po sebe a bez ohľadu na výsledok ihneď pokračujeme v stláčaní hrudníka (nepriama masáž srdca). Hovorí sa o tom jednoducho, ale v skutočnosti je to dosť veľký problém – treba pri tom udržať správny záklon hlavy, aby sa dal postihnutý vôbec predýchať – nie je to také jednoduché, ako sa zdá.
Ako presne robiť nepriamu masáž srdca u dospelého a ako u dieťaťa?
Pri nepriamej masáži hrudníka stláčame stred hrudníka (t. j. asi dolnú polovicu hrudnej kosti) frekvenciou najmenej 80 – 100-krát za minútu do hĺbky najmenej 5 cm u dospelého, u detí do 1/3 hĺbky ich hrudníka.
Skončenie resuscitácie pred príchodom záchrannej služby je možné len vtedy, ak postihnutý začne reagovať (hýbať sa, žmurkať a pod.), prípadne pri úplnom vyčerpaní záchrancov. Ak sa postihnutý budí, ale stále to „nie je ono“ (napr. po epileptickom záchvate či intoxikácii), možno ho umiestniť do zotavovacej (predtým „stabilizovanej“) polohy na boku.
Rýchly manuál
- Položte postihnutého na chrbát, hlavu mu mierne zakloňte. Len tak môžete dôkladne a trvale monitorovať stav dýchania.
- Skontrolujte, či dýcha.
- Ak jasne a zreteľne nevidíte, či postihnutý dýcha, postupujte tak, akoby nedýchal.
- Zastavenie dýchania alebo lapanie po dychu sú kľúčové pre začatie resuscitácie!!!
- Stláčajte stred hrudníka (asi dolnú polovicu hrudnej kosti) frekvenciou najmenej 80-100-krát za minútu do hĺbky najmenej 5 cm u dospelého (do 1/3 hĺbky hrudníka u detí).
- Ak ste schopní vykonávať dýchanie z úst do úst, môžete sa o to pokúsiť (pozri správny postup).
- Skončiť resuscitáciu pred príchodom záchrannej služby možno len vtedy, ak už postihnutý začal reagovať.
foto: Unsplash.com
