Dá sa jesť tak, aby sme nikdy nemuseli držať diétu?

Takmer nie je nikto, kto by aspoň nejakú nedržal a, naopak, sú mnohí ľudia, ktorí ich vyskúšali toľko, že by to vydalo aj na Guinessovu knihu rekordov. Podľa niektorých sme dokonca diétovou generáciou, paradoxne však bojujúcou s najväčšou epidémiou obezity v dejinách. Niekde je teda zjavne háčik… Presne pred tridsiatimi rokmi tak vznikol dokonca Medzinárodný deň bez diét, je to ale cesta? Dá sa podľa fyziológa a odborníka na výživu MUDr. Borisa Bajera, PhD. jesť naozaj tak, aby sme ich nikdy nemuseli držať?

Nedýchame viac ako potrebujeme, nepijeme viac ako potrebujeme, prečo to robíme v prípade jedenia?

Naše telo má vynikajúce „senzo­ry“ na situácie, keď jedlo nemáme. Vtedy vie upraviť všetky metabo­lické procesy na to, aby zastavilo chudnutie – nechce totiž zomrieť. Priberanie ho však krátkodobo ne­ohrozuje. Preto sme si zatiaľ ne­stihli vypestovať takéto senzory aj na nadbytok kalórií.

Obezita už však naše telo ohrozu­je. Ako je možné, že sme schopní jesť napriek tomu? Dokonca aj vtedy, keď necítime hlad?

Za zvýšený príjem kalórií môžu byť zodpovedné viaceré nefunkčné hormóny, ktoré pri obezite nepra­cujú správne. Spomeniem naprí­klad hormón hladu grelín, hormón nasýtenia leptín a hormón uklada­nia inzulín.

Dnes sa hovorí doslova o epidé­mii obezity. Znamená to, že naši predkovia problémy s váhou nemali?

Taký nadbytok a hojnosť, aké máme teraz, sme naozaj nikdy v minulosti nemali. Navyše, ak to dáme do rov­nice s tým, že máme najmenej po­hybu, ako sme kedy v histórii mali, nemôžeme sa čudovať, že bojuje­me s pandémiou obezity. A je veľ­mi pravdepodobné, že ešte desiatky rokov budeme.

Pritom diéty patria podľa šta­tistík medzi najvyhľadávanejšie informácie na svete a najopako­vanejšie témy v médiách. A podľa skúsenosti mnohých zjavne fun­gujú… Tak prečo sme stále tam, kde sme boli?

Diétami, bohužiaľ, nazývam rôzne hlúpe kombinácie, ktoré sú všet­ky založené na extrémnom zníže­ní príjmu kalórií. Vtedy naozaj nie je ťažké schudnúť. Fyzika totiž ne­pustí – príjem je nižší ako výdaj. Človeka to však dostane do sta­vu pokazeného spaľovania a víru opakovaných jojo efektov. Schud­núť diétou nie je zložité. Udržať si to dlhodobo je problém.

Dá sa teda stravovať tak, aby sme nemuseli nikdy žiadnu držať? A nebolo by potom vlastne celé naše stravovanie jednou veľkou diétou, v ktorej by sme sa museli neustále niečoho zriekať?

Práve naopak. Diéty by mali byť len súčasťou klinickej výživy pri kon­krétnom ochorení. Ketodiéta u det­ských pacientov pri určitých typoch epilepsie. Vegánska diéta pri nie­ktorých reumatických ochoreniach. Bezlepková diéta pri celiakii… Ak nám ale ide o dlhodobé zdravie, nemusíme držať žiadnu. Len si na­staviť zásady životosprávy. A pod to patrí aj možnosť zhrešiť, nemať z toho výčitky a užiť si to. Ale aj vrá­tiť sa čo najskôr späť do vytýčených pilierov dobrej a zdravej výživy.

Aká to je? Dnes má človek totiž pocit, že aj zdravá strava podlieha móde a stále sa pod ňou prezen­tuje niečo iné. Platí vôbec niečo dlhodobo?

Dnes už máme relatívne veľké a dl­hotrvajúce štúdie o tom, ktoré po­traviny sú zdravé. A z nich vychá­dza, že najlepšie stravovanie, ktoré vieme plošne odporúčať, je zrej­me mediteránsky, prípadne ázij­ský spôsob stravovania, ktoré sa relatívne prelínajú. Zakladajú sa na vysokom príjme zeleniny, ovo­cia, strukovín, celozrnných obilnín, olivového oleja, morských plodov a rýb, menšieho množstva kvalit­ných mliečnych potravín, vajíčok, mäsa a orechov.

To znie dobre. Ale platí to pre kaž­dého? Pred niekoľkými rokmi som robila rozhovor s českou lekárkou Kateřinou Cajthamlovou, ktorá niekoľko rokov robila televíznu šou „Ste to, čo jete“. Dnes však s tým tvrdením už nesúhlasí. Ho­vorí totiž, že z toho, z čoho jeden priberá, iný nemusí. Aká je vaša skúsenosť – keď dvaja jedia to isté, znamená to pre nich to isté – chudnú či priberajú rovnako?

Určite nie. Máme už menšie štúdie na dvojičkách, čiže geneticky iden­tických jedincoch, ktoré dokazujú, že to tak nie je. Vedci zistili, že exis­tujú dva odlišné typy metabolizmu, a teda naozaj nie je výhovorkou, že niekomu „spaľuje lepšie ako druhé­mu“. Kým niektorí ľudia pri zvýše­nom príjme kalórií začali výrazne priberať, iným sa metabolizmus prispôsobil a zvýšili svoj výdaj, vďa­ka čomu priberali menej. Mnoho génov ale vieme ovplyvniť, pričom vplyv na ne majú naše myšlienky, stresory, spánok, strava či pohyb.

Do akej miery je zdravá strava o tom, čo jem, a do akej miery, koľko toho jem? Môžem hovoriť, že jem zdravo, aj keď jem všetko, vrátané spracovaných potravín či cukrov, len v menšom množstve?

Môžete. Práve preto sa čím ďalej, tým viac odporúča takzvaný sys­tém 80 : 20. Z osemdesiatich percent si vyberám a jem skvelé zdravé po­traviny a zvyšných dvadsať môže tvoriť to, na čo mám momentálne chuť, pričom môže ísť aj o niečo ne­zdravšie. Cieľom je totiž dosiahnuť dlhodobú udržateľnosť zdravého stravovania.

Ako by mal teda vyzerať jedálny lístok, aby to tak bolo a neopustili sme ho, ako niečo, čo je nad naše sily a po náraste váhy neskončili pri ďalšej diéte?

Predovšetkým by nemal byť založe­ný na nízkom príjme kalórií. Mal by obsahovať dostatok vlákniny a biel­kovín, ktoré by mal človek prijímať rovnomerne počas celého dňa. Pri stanovovaní toho, koľko bielkovín a tukov denne potrebujeme, sa pri­tom môžeme odraziť od toho, koľko kilogramov vážime. Zvyšok energie by mali tvoriť sacharidy. Chcem však zdôrazniť to slovo odraziť – každý organizmus je totiž indivi­duálny a vyhovuje mu niečo iné.

Mnohé diéty sú ale založené len na jednej či dvoch týchto zložkách a ostatné úplne vyraďujú – predo­všetkým sacharidy…

Plošne sa to neodporúča. Vyradenie každej jednej zložky má totiž svoje riziká. Určite sa nedá prežiť naprí­klad bez bielkovín. Tie si telo vytvo­riť nevie.

A čo konzumovať ich oddelene?

Delená strava nie je založená na dô­kazoch.