Keď si povedali áno v dobrom, aj zlom a pred oltárom sľubovali, že príjmu deti ako dar, vyzeralo všetko také automatické. Samozrejme, že budú jeden pri druhom stáť aj v šťastí, aj v nešťastí, a detí sa nevedia dočkať, veď sa milujú a chcú byť rodina. Potom však desať rokov pozerali na jeden tehotenský test za druhým a ani raz sa na žiadnom neobjavila druhá čiarka. V „dobrom aj v zlom“ tak zrazu nebola len formulka z manželského sľubu, ale realita právničky Kataríny Svitanovej a jej manžela.
Keď dieťa neprichádza prvý, druhý, tretí mesiac, možno aj prvý, druhý, tretí rok, dlho je to o nádeji – už nabudúce to možno vyjde. Nakoniec si však musia priznať problém. Prežíva pár zistenie, že sa im nedarí počať dieťa rozdielne? Je to náročnejšie pre ženu – lebo je to ona, ktorej sa nedarí otehotnieť? Je práve na ňu aj z okolia vyvíjaný väčší tlak ako na muža?
Z vlastnej skúsenosti môžem povedať že túžba ženy po dieťati je tak daná jej prirodzenosťou, že aj zranenie z neplodnosti môže byť pre ňu bolestnejšie. Navyše čelí väčšiemu tlaku, čo je dané viacerými faktormi, pričom jedným z nich je vek. Napriek tomu, však treba zdôrazniť, že problém neplodnosti, respektíve zníženej plodnosti sa týka oboch partnerov – ženy aj muža rovnako a nie je rozhodujúce, či zdravotný problém je u jedného alebo druhého. Rozhodujúce je, že obaja chcú spoločne riešiť vzniknutú situáciu a sú si navzájom oporou. Ide totiž o najintímnejšiu a často aj najzraniteľnejšiu oblasť manželského spolužitia.
Napriek tomu do nej často vstupuje okolie, a nielen najbližší, ale často aj úplne cudzí ľudia. Čo to páru, ktorý rieši bezdetnosť spôsobuje?
Čím je nám ten človek bližší, tým môžu byť jeho rady, otázky, komentáre zraňujúcejšie. Určite netreba na pár „tlačiť“ a vypytovať sa, „kedy priletí bocian“, či a na akom vyšetrení boli, prípadne im dávať nevyžiadané rady a „zaručené recepty“, ako otehotnieť. Pre mnohých nie je jednoduché hovoriť o svojom probléme s plodnosťou, čo treba rešpektovať, nepýtať sa, len im byť nablízku. Keď dieťatko neprichádza, môže sa totiž pár dostať do určitej sociálnej izolácie, najmä pokiaľ ľudia z ich blízkeho okolia tento problém nemajú a bezdetný pár je tak konfrontovaný s tým, že ich rovesníci sa stávajú rodičmi a všetka ich komunikácia sa točí okolo starostlivosti o deti. To môže byť pre bezdetné páry rovnako zraňujúce. Preto je dôležité, aby mali vo svojom okolí priateľov, ktorí ich podržia, povzbudia v čase, keď to potrebujú.
Ako ste spomínali, mnohí sa uťahujú do ulity. Objavuje sa u nich až pocit hanby za to, že nedokážu počať dieťa? Respektíve stáva sa, že to tak berú ich rodinní príslušníci?
S tým som sa nestretla. Skôr ma ľudia ľutovali, čo som, samozrejme, nepotrebovala. V ničom mi to nepomohlo a nikam ma to neposunulo.
Ak pár začne hľadať pomoc u odborníkov, chce na začiatku dostať odpoveď predovšetkým na otázku, prečo sa im nedarí počať. Má ale šancu? Do akej mieryponúka medicína hľadanie príčin a liečbu, čiže komplexnú diagnostiku oboch v páre.
To je ďalšia veľká téma. Pre mňa bolo šokujúce, že lekári príčiny našej neplodnosti vôbec nehľadali, rovno nám ponúkli „riešenie“ v podobe IVF. S manželom sme si pracne, ale podrobne zisťovali, čo by to pre nás znamenalo a obaja sme sa zhodli, že touto cestou nechceme ísť. Hoci naša túžba po dieťati bola obrovská, uvedomovali sme, že dieťa je dar, nie je to tovar, ktorý je možné si objednať a nechať „vyrobiť“. Najzraňujúcejšie potom pre mňa bolo, že keď nám lekár po odmietnutí IVF, povedal že my vlastne dieťa ani nechceme, keď „odmietame medicínske riešenie“.
Rozumiem tomu správne – ak ste nechceli ísť cestou umelého oplodnenia, iné možnosti už pre vás medicína nemala? Žiadnu liečbu? Pripustili ste si, že to je pre vás konečná?
Nie. Odmietla som sa zmieriť s tým, že sa nič iné neponúka. Dlhé hodiny som hľadala informácie o reálnych medicínskych možnostiach párov so zníženou plodnosťou a zistila som, že v zahraničí sa už bežne používajú prístupy, ktoré rešpektujú prirodzenú plodnosť páru, rešpektujú dôstojnosť človeka, a naozaj skúmajú príčiny neplodnosti u oboch a snažia sa ich liečiť. Ide o holistický prístup k tomuto problému a na to, aby sa dostavil výsledok, musia spolupracovať lekári naprieč mnohými oblasťami – od gynekológa, urológa-andrológa, hematológa, endokrinológa až po imunológa. Dnes sú už tieto postupy našťastie dostupné aj u nás.
Mnohé páry umelé oplodnenie akceptujú..
Je na každom páre, ktorý túži po dieťati, aby si boli vedomí svojej zodpovednosti, jednak jeden voči druhému, a rovnako vo vzťahu k dieťaťu. Zároveň ide o to, nakoľko sú páry informované, čo ten-ktorý postup bude znamenať pre ich zdravie, čo to bude znamenať pre ich vzťah a v neposlednom rade, čo to bude znamenať pre ich dieťa. Na jednej strane je veľmi smutné, že najprirodzenejšia túžba človeka – túžba po dieťati sa stala predmetom biznisu. Na druhej strane viem, že najmä ženy sú v túžbe po dieťati ochotné podstúpiť v podstate čokoľvek bez ohľadu na bolesť a následky. Asistovaná reprodukcia však prináša množstvo eticky sporných otázok – je tu otázka zamrazených embryí, ktoré ich rodičia už nechcú alebo nemôžu prijať. Smútok mužov, ktorí sú tam len v pozícii darcov spermií, prípadne sú konfrontovaní so situáciou, keď ich spermie nie sú „dosť dobré“, a preto sú ich manželke či partnerke ponúknuté spermie darcu. Celkovo je otázka darcovstva spermií či vajíčok veľkou témou vzhľadom na skutočnosť, že na Slovensku máme v tejto oblasti veľmi benevolentnú legislatívu. Myslím si, že nastáva čas, kedy si partneri, ktorí sa sami narodili z umelého oplodnenia, pri plánovaní rodičovstva budú musieť zisťovať, či nie sú náhodou súrodenci.
Ak nie asistovaná reprodukcia, potom sa automaticky čaká, že bezdetný pár sa rozhliadne po možnostiach adopcie. Ale ani toto nemusí byť pre každého. Tak ste to koniec-koncov cítili aj vy…
Bezdetným manželom sa adopcia často ponúka ako zdanlivo ľahké riešenie – vy nemáte deti a tu je veľa detí bez rodičov. Takto skratkovito to však nefunguje. Bezdetné páry samozrejme vedia, že existuje možnosť náhradnej rodičovskej starostlivosti, či už ide o adopciu, pestúnstvo alebo iné formy. Aj nám boli ponúkané dobre mienené rady o adopcii, dokonca s určitou pochybnosťou, či sme dosť dobrí ľudia, keď sme si ešte neadoptovali dieťatko. Nechcem ironizovať. Len prosím o uvedomenie si, o akú citlivú tému ide. O to skôr, že zasiahne aj tretieho – dieťatko. Je výsostne na rozhodnutí manželov, či sa touto cestou vydajú. A je úplne v poriadku, ak cítia, že ani toto nie je cesta pre nich. Treba vnímať, že manželia musia v prvom rade spracovať zranenie z nechcenej bezdetnosti.
To určite nebolo pre vás nič ľahké. Napriek tomu ste začali pomáhať ďalším párom, ktoré boli v podobnej situácii ako vy a už viac ako desaťročie organizujete víkendové stretnutia pre bezdetné páry. Čo vás k tomu priviedlo?
Na jednej strane sme riešili našu bezdetnosť a na druhej strane sa nám vzďaľovali naši priatelia, keďže riešili rodičovské záležitosti, kým my nie. V tej dobe bolo pre mňa veľmi zraňujúce, keď sa pokúšali zo mňa urobiť pestúnku svojich detí s komentárom, že veď mám dosť času a „nech sa to na mňa nalepí“. Vtedy som pochopila, že sa chcem a potrebujem stretnúť s ľuďmi, ktorí ma pochopia, ktorým nemusím vysvetľovať svoje pocity, svoj smútok, svoju bolesť. A tak vznikla myšlienka organizovania víkendov pre bezdetných. Priznávam, vôbec som netušila, že je toľko ľudí, ktorí si prechádzajú podobnými cestami ako my.
Spomínali ste, že po desiatich rokoch ste sa rozhodli bezdetnosť prijať ako vašu cestu, žiť jeden pre druhého a byť plodní inak. Kde ste brali na to silu? Dá sa nejako utíšiť túžba po dieťati?
Ťažko sa to vysvetľuje. Nemyslím si, že by sa naša túžba po dieťati utíšila, ide skôr o to, že bola veľmi zraňujúca. Bol to neustály kolobeh vyšetrení, konzultácií, hľadaní možností, čo ešte máme vyskúšať a následné sklamanie, že tehotenský test zase neukázal dve čiarky. Pričom tá fixácia na dieťa je náročná pre oboch. Najťažšie pre mňa bolo vyhodnotiť, čo mám pre to ešte urobiť, aby som si neskôr nevyčítala, že som mohla ešte to alebo tamto a neurobila som to. Bezdetné páry určite vedia, o čom hovorím. Po desiatich rokoch sme však jednoducho dospeli do fázy, že prijímame fakt, že ostávame bezdetní. Hlavne pre mňa to bolo istým spôsobom oslobodzujúce. A pomáhalo mi, že sme boli na všetko s manželom dvaja. A iste nezanedbateľnú úlohu hralo aj to, že sme veriaci a celú našu situáciu sme odovzdali Bohu.
No potom sa zrazu tá druhá čiarka na tehotenstve predsa len objavila. Vysvetlil vám niekto z odborníkov ako sa po desiatich rokoch z nemožného mohlo stať možné?
Určite je to aj o psychickej pohode a nastavení. Možno to prišlo práve s tou slobodou, že už nič nechceme riešiť a je to tak, ako to má byť. Pamätám si, že som tomu ani sama nechcela uveriť. Uverila som až vtedy, keď nám lekár ukázal bijúce srdiečko na ultrazvuku. To šťastie a radosť sa nedajú popísať.
Bohužiaľ tentokrát netrvala dlho. O bábätko ste totiž po spontánnom potrate prišli. Ako sa dá vydržať ešte aj toto?
Priznávam, že to bolo pre mňa jedno z najťažších období v živote. Dostali sme s manželom prísľub života a vzápätí sme oň prišli. Nechápala som, nevedela som to prijať, manžel to mal vtedy so mnou náročné. Veľmi bolestne som prežívala celé obdobie deviatich mesiacov, počas ktorých som mala byť tehotná, a hlavne obdobie, keď som mala predpokladaný termín pôrodu. Vtedy mi veľmi pomohol terapeutický víkend Ráchelina vinica, ktorý je primárne určený ženám, ktoré si prešli interrupciou, ale u nás na Slovensku to organizátori rozšírili aj pre páry so skúsenosťou spontánneho potratu. Až po tejto terapii som sa dokázala vyrovnať so stratou nenarodeného dieťaťa. A s odstupom dlhšieho času si uvedomujem, že aj táto skúsenosť ma mala posunúť ďalej. Vidím to najmä na víkendoch pre bezdetných, kde cez túto moju osobnú skúsenosť viem lepšie pochopiť a pomôcť ženám, ktoré si aktuálne prechádzajú podobnou stratou.
Vo finále treba povedať, že ste pre nich už aj obrovskou nádejou. Dnes ste totiž s manželom rodičmi dvoch detí, ktoré prišli na svet úplne prirodzene…
Považujeme sa za rodičov piatich detí, keďže okrem dvoch, ktoré sa nám narodili, sme po prvom spontánnom potrate zažili žiaľ ešte ďalšie dva.
V každom prípade naďalej organizujete víkendy pre bezdetných. Nemali ste pocit, že – keďže už medzi nich nepatríte, mal by to prevziať niekto iní?
Hoci si uvedomujeme, že sme teraz v inej životnej situácií, ak to od nás bezdetní manželia príjmu, chceme naďalej ostať v službe pre nich, dávať svedectvo o hodnote manželstva a hodnote každého života. Lebo sme sa sami stali svedkami toho, aký veľký dar je každé dieťa.
FOTO: ARCHÍV K. S. A SHUTTERSTOCK
