Jej telefónne číslo mám v mobile už niekoľko rokov. Nech spomenie ktorúkoľvek časť svojho života, je to totiž ako scenár dobre napísaného filmu s potenciálom na Oscara. Vtedy, keď som ju objavila, nás však delil oceán. Ona žila v Kalifornii a ja v Bratislave. Hoci keď prišla ponuka z domu, nemala problém preletieť pol zemegule, aby mohla opäť hrať v rodnej reči a nadviazať na to, čo tu nakrútila pred „Amerikou“, najmä na sfilmované predstavenie Radošincov Ženské oddelenie, kde sa objavila po boku legendárnej Kataríny Kolníkovej. Donekonečna som však náš rozhovor na diaľku odkladala, až sa herečka a hviezda aktuálneho seriálu Vytoč môjho agenta Dagmar Edwards zbalila a vrátila na Slovensko. A to už bolo slovo do bitky – hádam si ju zase nenechám ujsť!
Keď sa človek začíta do vášho životopisu, ako prvé mu napadne, že by ste nemali nakrúcať vy, ale o vás. Váš život je námet ako remeň. Skôr než ste si podali prihlášku na herectvo, ste totiž niekoľko rokov pracovali ako zdravotná sestra v bratislavských nemocniciach. Váš talent sa však nedal prehliadnuť, takže ste úspešne vyštudovali VŠMU, bohužiaľ, akurát v čase, keď sa na Slovensku prakticky prestalo nakrúcať. Takže čo sa týka filmov, najviac sa v súvislosti s vami spomína americký Peacemaker, hoci ste v ňom nehrali, ale robili asistentku Georgeovi Clooneymu. Viem, že ste sa vybrali do štúdií na Kolibe hľadať si prácu, ale predpokladám, že hereckú…
Oni sa ma však spýtali, či ovládam počítače, viem po anglicky a poznám Georgea Clooneyho. A ja na to, že počítače neovládam, len dobre vyzerám, viem povedať „how are you“ a o Clooneym viem, že nakrúca. A oznámili mi, že budem jeho asistentka.
Síce to nebola herecká príležitosť, ale nakoniec vám otvorila dvere do Hollywoodu…
(smiech) Vidíte, aj takto sa to dá povedať. Tu bolo obdobie, keď nebola práca, navyše mi krachol vážny vzťah. A vtedy mi zavolala Clooneyho americká asistentka Amy Cohen, s ktorou sme sa zoznámili práve počas nakrúcania Peacemakera v Bratislave, že ako sa mám. Keď som jej povedala, v akej som situácii, vyšlo z nej: „Tak poď sem!“ V prvom momente som nevedela, čo povedať, ale potom som si hovorila – frajer ma nechce, robotu nemám, prečo vlastne nie? Som pozvaná, mám kde bývať, tak dobre, idem sa pozrieť do Hollywoodu. Vôbec som nerozmýšľala na koľko.
Všetko ste nechali tu a odišli?
Doslova všetko a všetkých. Moja mama sa narodila v Rumunsku ako rumunská Slovenka, a keď mala osemnásť, sama sa odtiaľ rozhodla vrátiť. Jednoducho si povedala, že on tam už ďalej nevydrží a ide do Československa. Takže keď som prišla za ňou s tým, či mám ísť do Ameriky, ani na chvíľu nezaváhala: „Len pekne choď.“ Pritom aj môj brat už vtedy žil v zahraničí.
Maminka vás teda nebrzdila. A čo strach? Verili ste, že keď nie doma, tak tam budete môcť robiť svoje povolanie?
Nemala som nijakú falošnú ilúziu o Amerike ani o tom, že tam budem hrať a živiť sa herectvom. Vedela som, že na to, aby som tam mohla legálne pracovať, nemám papiere a neovládam ani jazyk. Moja angličtina bola niečo medzi „I like it“ a „I don´t like it“, skrátka tak na mínus štvorku. Koniec koncov prvé, čo som tam urobila, bolo, že som sa zapísala do jazykového kurzu. A Amy mi cez kamarátov popritom vybavila nejaké brigády. Strážila som napríklad dcéru Kurta Cobaina a Courtney Love Frances.
Veď hovorím – život ako z hollywoodskeho filmu. Teda aspoň zvonku. Neviem, ako to bolo v realite…
(úsmev) V každom prípade zaujímavé. Frances bola jedno naozaj kreatívne dieťa, no úplne ma ignorovala. Tvrdila, že preto, lebo nehovorí dostatočne perfektne po anglicky. Hádzala po mne čerešne a nútila ma zjesť jablko oblepené lepiacou páskou. Nakoniec som skončila celá špinavá od ovocia a medu, a keď prišla jej bežná opatrovateľka a uvidela špinavý gauč v kuchyni, rozkričala sa: „Ten gauč stál 40-tisíc dolárov, mama ťa zabije!“ Skoro som omdlela, ale tá dvojmetrová Austrálčanka ma upokojila, že to nie je moja chyba. „Netrápte sa, takto sa to skončí vždy.“ Tak som sa len potichu vytratila.
Len z ich domu, alebo z celej Ameriky? Inými slovami, nemali ste chuť zobrať nohy na plecia?
Stále som si hovorila, že ešte uvidím a asi to tam ďalej skúsim, no neurobila som nič, aby som si pobyt predĺžila. Potom sa mi však začali diať také zvláštne veci, všetky vzťahy na Slovensku sa mi akoby uzavreli. A ja som si povedala – vieš čo? Ty tam už nemáš čo robiť. Emocionálne som bola úplne odrovnaná, a tak som sa doslova odstrihla s tým, že nadobro dám šancu Amerike. Nie kvôli tomu, že by to tam bolo úžasné, hlavne Hollywood určite úžasný nie je, celé je to tam taká pozlátka. Ale páčilo sa mi, že som tam mohla byť sama za seba, mohla som robiť, čo chcem. Nemusela som hrať žiadne hry, kamarátiť sa s niekým len preto, že musím, ani s nikým spať, lebo tak sa to čaká. Nemala som tam žiadne kontakty, takže som sa na sto percent musela spoľahnúť na seba a definitívne som sa naučila byť sama sebou.
„Keď som sa rozviedla s otcom svojho dieťaťa a znovu sa vydala, myslela som si, že toto už je láska na celý život.“
Znamenalo to aj vzdať sa nadobro herectva?
Spočiatku som si myslela, že sa mi možno predsa len podarí zahrať si aspoň nejaké epizódne postavy. Niečo v takých menších seriáloch aj vyšlo. Ale pri každej takej príležitosti si nakoniec v Hollywoode uvedomíte, že tam sa naozaj koncentruje najviac talentovaných, krásnych a ambicióznych ľudí na svete. A mne tie ambície chýbali. Nebola som ochotná ísť dopredu za každú cenu. Povedala som si, že buď budem mať šťastie, alebo nie.
A mali ste?
Vtedy musíte nechať všetko na vesmír a dôverovať tomu, kadiaľ vás povedie. Mňa nakoniec priviedol k reklamám, ktoré mi zabezpečili celkom príjemný príjem, a povedala som si – fajn, to mi stačí. Podarilo sa mi však vrátiť na javisko, naskúšala som tam viacero predstavení, a hlavne absolvovala množstvo hereckých lekcií s ľuďmi, ktorí majú v hereckom biznise silné meno. Robila som napríklad s Robertom Elswitom, ktorý získal Oscara za kameru a spolupracoval s Juliou Roberts či Meryl Streep. Popritom som sa normálne pracovala, naučila som sa americké účtovníctvo, a keď som sa potom vydala, pracovala som pre svojho muža.
Chvíľu nato ste otehotneli a čakali svojho syna. To už asi znamenalo definitívne zapustenie koreňov za morom.
Vždy som dieťa veľmi chcela a bola som šťastná, že sa mi to podarilo. Bola som uzrozumená s tým, že jeho domovom bude Amerika a cez neho už aj mojím. Nikdy však nemám v hlave také, že niečo je definitívne a už sa to nikdy nezmení. Nič totiž nie je navždy. Život nás stále niekam posúva.
Boli ste v zaujímavej situácii – vás vychovala v Československu mama, ktorá dostala rumunskú výchovu. Vy ste zase svoje dieťa vychovávali v Amerike. Aké to bolo?
Veľmi, veľmi zložité. Úprimne? Je mi naozaj ľúto, že som nemala šancu vychovávať Gabriela niekde inde. Aspoň niekde mimo toho veľkého mesta, kde je skoro šestnásť miliónov ľudí. Takto bola tá výchova strašne rýchla, niekedy som sa bála, že až povrchná. Hoci ja som ju nikdy povrchne nebrala. Venovala som sa mu naplno a snažila sa mu dať všetko, čo som mohla. Napriek tomu vidím, že má úplne iný pohľad na svet a hodnoty v porovnaní s tým, aký som dostala od života ja. Pritom som ho každý rok vodievala domov. Mám veľkú rodinu na Slovensku aj v Česku. Dokonca po slovensky aj rozpráva a vidí, že je tu úplne iný prístup jeden k druhému, napriek tomu sa rozhodol žiť tam. Ale vidím, ako bojuje s tým, ako to vlastne má byť.
Má rodič vôbec v cudzine šancu odovzdať dieťaťu to, čo on sám zažil niekde úplne inde?
Samozrejme, že mu dávate to svoje, ale nežijete vo vzduchoprázdne, takže ho prinajmenšom rovnako silno, ak nie viac, ovplyvňuje prostredie. Deti sú v Amerike napríklad odmalička vedené k tomu, že každý rok majú novú učiteľku a nových spolužiakov. Takže tie priateľstvá sú tam veľmi povrchné – teraz sa mi páčiš, o chvíľu už nie a idem niekam inam. V jednom momente vás vášnivo milujú a o chvíľu vás už ani nepozdravia.
„V Hollywoode si uvedomíte, že tam sa naozaj koncentruje najviac talentovaných, krásnych a ambicióznych ľudí na svete. A mne tie ambície chýbali.“
Priznám sa, že presne toto ma často zarazí v americký seriáloch a filmoch, ako tam z obrovskej lásky po pár dieloch nezostane nič, a v priebehu jednej série takýchto vzťahov na život a na smrť zažijú ľudia hneď niekoľko. Mala som však pocit, že je to nejaká dookola opakovaná scenáristická barlička.
Nie. Je to ich spôsob života. Ich mentálne nastavenie. Tak ako sa rýchlo nadchnú, tak ich to rýchlo aj prejde. Existuje také príslovie – Just keep me entertained and I´ll be happy. Čo znamená, že kým ich bavíte a ste pre nich niečím zaujímavý, tak sa vám budú venovať, pozývať vás všade, ale len čo ste okukaný a už nie ste pre nich prínosom, nechajú vás tak a idú ďalej. Sama som mala pocit, že som tam počas tých dvadsiatich troch rokov mala veľmi príjemných kamarátov, ale potom som si uvedomila, že som to bola vždy ja, kto sa ozýval im. Nikdy nie naopak. Priateľstvo však nemôže byť jednosmerná ulica, lebo vtedy už nie je kam ďalej ísť. Tak som to radšej skončila. Ale dodnes si hovorím, aké je to smutné. Človek si myslí, akí sme napojení, ako si rozumieme, a zrazu zistí, že nie.
Platí toto aj v láske?
Samozrejme. Keď som sa rozviedla s otcom svojho dieťaťa a znovu sa vydala, myslela som si, že toto už je láska na celý život. Že je to chlap, s ktorým sa budeme milovať navždy. Bohužiaľ, stačilo, že môj syn začal mať problémy, a ten človek sa zobral, zavrel za sebou dvere a odišiel. Zostala som tam stáť a hovorila si: A teraz 
čo?
Dokáže to človek prijať, že takto to tam jednoducho je, a prispôsobiť sa?
Nedokáže. Najskôr som to oplakala a potom som si povedala – idem domov. A keď som prišla sem, k tým svojim starým vzťahom spred dvadsiatich rokov, zistila som, že všetky mi zostali. Lebo sú naozajstné. Bolo to, akoby sme sa ani nerozišli. Dokonca lepšie ako predtým.
Váš syn to tak nevidí? Je totiž už dospelý a rozhodol sa, že on adresu nezmení.
Zatiaľ to cíti tak, že jeho domov je v Kalifornii. Aj keď hovorí, že má Európu rád, že je to tu iné a páči sa mu to. Vždy mu pripomeniem, že má aj slovenský pas, môže sem teda kedykoľvek prísť a kdekoľvek v Európe študovať a pracovať. Je to múdry chalan, zatiaľ je však stále trochu stratený.
Asi to nebolo jednoduché nechať ho roztiahnuť krídla a ísť si svojou cestou…
Stalo sa viacero vecí, po ktorých som si uvedomila, že ako matka musím ustúpiť a dať mu priestor učiť sa na vlastných chybách, dovoliť mu, aby padol aj na ústa a zistil, že veci, ktoré robí, majú svoje dôsledky. Toto je to najviac, čo môžem pre neho teraz urobiť, a urobila som to s plným vedomím. Vie, že ho milujem a vždy tu pre neho budem, aby som mu poradila, ale už ho nemôžem z ničoho ťahať. Už to musí zvládnuť sám. To mu vždy aj píšem – bolí ma, že si sa rozhodol takto, ale musíš to vydržať, lebo si si to takto vymyslel a teraz v tom musíš plávať.
Máte pocit, že to pomáha?
Minulý rok sa ocitol v situácii, že nevedel, kam z konopí, tak mi volal: „Mami, idem za tebou.“ Hovorím – super. Mesiac a pol strávil s mojím bratom a mamou, s ktorými bývame spolu, keďže obaja majú zdravotné problémy. Bol veľmi rád, že je doma, že tu má psa, ktorého som si priviezla z Kalifornie, ale potom mi povedal: „Dobre, už som ready, môžem ísť späť.“
Takže na zabývanie sa na Slovensku to nevyzerá?
Nikdy neviete, čo bude. Život sa nedá naplánovať.
Foto: TV JOJ a archív D. E.
