„Verím, že dnes by bol šťastný,“ hovorí o otcovi pri pohľade na svojich dvoch synov, ktorých sa nedožil. Tak ako ničoho dôležitého v jej živote. Neviedol ju k oltáru, nemohla mu povedať, že bude mamou… „Keď na to myslím, je mi za ním smutno ešte viac,“ priznáva dcéra Karola Duchoňa Danka Duchoňová.
V jednom z rozhovorov ste skonštatovali, že na otca máte menej spomienok ako jeho kamaráti, dokonca aj obyčajní ľudia, ktorých kdesi stretol a dokázal s nimi predebatovať celé hodiny…
S nami bol naozaj strašne málo. Veľa cestoval a aj z vystúpení doma sa vracal neskoro v noci. Mal totiž veľmi rád ľudí, takže nikomu nikdy nedokázal povedať nie.
Čiže to bola tak trochu daň za popularitu. Vy ste si ako malé dievčatko uvedomovali, že otec je hviezda?
Vôbec nie. Možno ako štvrtáčka-piatačka, keď ho začali vnímať spolužiaci, ale aj tak som to nepovažovala za nič výnimočné.
Ani keď ste u vás doma stretávali ľudí, ktorých iní poznali len z obrazovky? Viem, že ich k vám rád pozýval…
Tým, že som bola malá, si niektoré návštevy vôbec nepamätám. Ale viem, že som sa veľmi tešila, keď mala prísť po koncerte Helenka Vondráčková. Tak dlho však nechodila, až som zaspala. Mama ma síce zobudila, ale už som bola taká rozospatá, že mi bolo úplne jedno, že je u nás nejaká Helenka, a spala som ďalej.
Jedna návšteva vás však vraj predsa len potešila o čosi viac…
(úsmev) Áno, Peter Nagy. Toho som zbožňovala. Mala som plnú izbu jeho plagátov, jeden som našla dokonca ešte aj teraz v pivnici. Veľmi som sa tešila, keď prišiel, ale zároveň som sa pred ním strašne hanbila. Neviem, či som sa aj neschovala v izbe. Mala som predsa len iba jedenásť…
To bol vek, keď sa už pomaly začalo schyľovať k rozvodu rodičov, ktorý prišiel po spoločnej dovolenke v Juhoslávii, z ktorej sa otec nechcel vrátiť. Spomínate si na to?
Na dovolenku áno, ale o tom, že chcel emigrovať, mi mama nepovedala. V dvanástich by som to však svojim deťom nepovedala ani ja, že my sa vraciame a otec chce odísť. A ešte v bývalom režime…
Sama ste sa na to nepýtali? Vôbec vám nebolo čudné, že nejde domov?
Keďže babička sa tam narodila, zostal u príbuzných v Báčskom Petrovci, takže sa mi nezdalo nijako zvláštne, že od mora išiel za nimi.
Ale ani doma to už potom nebolo ako dovtedy, keďže mama po návrate podala žiadosť o rozvod… Vysvetlila vám prečo?
Úprimne si to nepamätám. Skôr si myslím, že som to vôbec neriešila, lebo to, že nebol doma, bolo u nás úplne bežné. Divné sa mi videlo až to, keď sa naši rozviedli a on sa hneď o týždeň oženil.
Vysvetlil vám to niekedy?
Nie. Dodnes neviem, či sa cítil sám, či v tom bol nejaký truc. Naďalej však za nami často chodil. A myslím, že keby mu mama dala šancu, tak sa k nej vráti.
Lenže na to už nakoniec nebol čas, mal totiž pred sebou len pár mesiacov života. Vy ste vnímali, že je chorý a že sa to môže takto skončiť?
Nikdy. A už vôbec mi nenapadlo, že by som sa mala báť, že mi zomrie. Dokonca ani keď sme za ním chodili do nemocnice. Bol chorý, ale brala som to tak, že sa vylieči a príde domov. Veď prečo by sa nemal?
Dnes už je jasné, že mal problémy s alkoholom. Aj keď mnohí pripomínajú, že keby nebolo jeho chorej pečene, nebol by kvôli nim zomrel…
To si myslím aj ja. Mnoho ľudí pije oveľa viac, ako pil otec, a sú živí a zdraví a dožívajú sa oveľa viac. Museli k tomu prispieť buď tabletky na chudnutie, alebo žltačka, ktorú prekonal. Navyše treba povedať, že v úmrtnom liste nemal napísanú žiadnu cirhózu pečene, ako všetci rozprávajú, ale zlyhanie obličiek.
Ako ste sa vyrovnali s tým, že zrazu nebol?
Chýbal mi. Dlho som chodila a plakala. Celý týždeň po jeho smrti som nebola ani v škole, ale nakoniec mi pomohlo práve to, že býval tak málo doma. Bola som zvyknutá, že nie je pri mne. Teraz mi je to však o to viac ľúto. Keď sa o ňom rozprávam, keď ho vidím v televízii, mám často v očiach slzy.
foto: redakcia
