Dekubitmi čiže preležaninami býva postihnutých 3 – 5 percent hospitalizovaných pacientov, ktorých úmrtnosť je až 4-krát vyššia než u chorých s rovnakou diagnózou, ale bez dekubitálneho vredu. Dekubity sa hoja dlho a zložito, a predstavujú tak veľký problém nielen zdravotný, ale i sociálny a ekonomický.
Dekubity často vznikajú u dlho ležiacich a nehybných pacientov, spravidla vyššieho veku a v celkovo zlom zdravotnom stave. Ku vzniku preležanín prispieva napríklad diabetes (poškodzuje cievy a zhoršuje prekrvenie), obezita rovnako ako nízky podkožný tukový vankúš, podvýživa (nedostatok bielkovín a minerálov, dehydratácia) alebo neschopnosť udržať moč a stolicu. Chybná manipulácia zdravotníckeho personálu s ležiacim pacientom (trenie a pôsobenie takzvaných strižných síl) potom dielo skazy dokoná.
Dekubitus (dekubitálny vred, z latinského cubo = ležať) je defektom kože a podkožných štruktúr. Ide o ohraničené odumretie tkaniva v dôsledku trenia a dlhotrvajúceho tlaku podložky, ktoré spôsobujú poruchu prekrvenia na disponovaných častiach tela. Tieto najkritickejšie miesta predstavujú zjednodušene povedané oblasti, kde sú pod kožou ľahko hmatateľné kosti – ide najmä o päty, členky, vonkajšie hrany chodidiel, krížovú krajinu, oblasť trochanterov (bedier), kolená, lakte, ramená či lopatky.
Liečba je komplikovaná
Hojenie dekubitov je problematické a často ho komplikuje prítomnosť nekrózy (odumretie tkaniva) a bakteriálneho osídlenia, ktoré môže prerásť do celkovej infekcie (sepsy), ohrozujúcej pacienta na živote. Liečbu často sťažuje aj hĺbka dekubitov (v štvrtom a piatom stupni vred zasahuje svaly a šľachy a dochádza k deštrukcii tkanív až na kosť) a ich nepravidelný tvar. Terapia spočíva v odstránení patologického tlaku až do úplného zhojenia tkaniva, ďalej v chirurgickom ošetrení a vo vytvorení podmienok pre tzv. vlhké hojenie. V boji proti infekcii sa využívajú antibiotiká a antiseptické lieky.
Správnou prevenciou možno predísť až 95 % dekubitom
Ženy sú na vznik preležanín náchylnejšie než muži. Prvým varovným signálom je erytém – začervenanie pokožky, niekedy bolestivosť miesta, pálenie alebo mravčenie. V ďalšom štádiu sa tvoria pľuzgiere, dochádza k porušeniu kože. Defekt sa postupne prehlbuje a tvorí sa nekróza.
Kľúčové je polohovanie rizikových pacientov každé dve hodiny (chrbát – pravý bok – ľavý bok). Moderné metódy polohovania využívajú možnosti odľahčovania pomocou 30-stupňového uhla, pre väčší komfort sa používajú polohovacie pomôcky (valce, kliny), ďalej podložky zo studenej peny alebo aktívne i pasívne antidekubitné matrace. Zdravotnícky personál by mal pri manipulácii s pacientom používať podložku určenú na posuny na lôžku.
Zvláštnu pozornosť treba venovať odľahčeniu piat pri ľahu na chrbte a členkov a vnútornej strany kolien pri ľahu na boku. Odporúča sa udržiavať hornú časť tela v optimálnej polohe, aby nedochádzalo k posunom na lôžku. Dôležitá je tiež redukcia vlhkosti, ktorá zahŕňa správnu hygienu s použitím vhodnej kozmetiky a inkontinenčných pomôcok. S týmto režimom je tesne spätá i výživa pacienta.
Navzdory využívaniu najmodernejších metód prevencie a liečby nemožno vzniku dekubitov celkom zabrániť. Európsky poradný panel pre otázky prevencie dekubitov (EPUAP) preto v snahe upozorniť na tento problém vyhlásil 20. november za Svetový deň „Stop dekubitom“. Kvalita ošetrovateľskej starostlivosti hrá v predchádzaní preležaninám aj ich liečbe zásadnú úlohu.
foto: shutterstock.com
