Máme to šťastie, že žijeme v dobe, keď duševné zdravie väčšina berie vážne a pacienti majú k dispozícii vedecky podložené liečby. Žiaľ, nie vždy to tak bolo. Duševné choroby v priebehu času zmiatli vedcov a lekárov, čo viedlo naozaj k podivným metódam liečby. Veď posúďte sami…
Najstaršie písomné správy o tom, čo je dnes známe ako depresia, sa objavili v druhom tisícročí pred Kristom v Mezopotámii. V týchto spisoch sa o depresii hovorilo skôr ako o duchovnom než fyzickom stave. Verilo sa totiž, že postihnutého posadol diabol, a liečili ho skôr kňazi ako lekári. Myšlienka depresie spôsobenej démonmi a zlými duchmi existovala v mnohých kultúrach vrátane starých Grékov, Rimanov, Babylončanov, Číňanov či Egypťanov. Démonov vyháňali bičovaním, izoláciou a hladovkou. Hippokrates, grécky lekár, ktorý položil základy medicíny, následne prišiel s teóriou zvanou „melanchólia“, ktorú podľa neho spôsobili štyri nevyvážené telesné tekutiny nazývané žltá žlč, čierna žlč, hlien a krv. Myslel si, že depresia bola spôsobená príliš veľkým množstvom čiernej žlče v slezine. Hippokratova liečba tak zahŕňala prekrvenie, kúpele, cvičenie a diétu.
Liečba klystírom i topením
Počas stredoveku taktiež dominovalo európskemu mysleniu o duševných chorobách náboženstvo, najmä kresťanstvo, takže ľudia ich opäť pripisovali diablovi, démonom či čarodejniciam. Populárnou liečbou tak bol v tej dobe exorcizmus, topenie a upálenie. Mnoho ľudí bolo zavretých v takzvaných lazoch pre šialencov. Lekári, ktorí pokračovali v hľadaní fyzických príčin depresie a iných duševných chorôb, boli v menšine. Počas osvietenstva z drastických metód neubrali, práve naopak, ich liečba zahŕňala ponorenie do vody a čo najdlhší pobyt pod ňou, no už aspoň bez utopenia. Časté však bolo použitie rotačnej stoličky. Táto metóda slúžila na vrátenie obsahu mozgu späť do správnej polohy. Doplnkové ošetrenia zahŕňali aj klystíry, vracanie a jazdu na koni. A to šialeným metódam nie je ani zďaleka koniec…
Viac vzduchu pre mozog
Stredoveká liečba s názvom trepanácia spočívala vo vyvŕtaní diery do hlavy s cieľom priviesť k mozgu viac vzduchu. Táto metóda mala očistiť a osviežiť mozog a zbaviť ho akýchkoľvek psychických problémov. Asi nemusíme pripomínať, že takýto zákrok sa často končil trvalým poškodením mozgu či smrťou.
Krvácanie a vracanie
Hoci táto liečba je známa v západnom svete od roku 1600, jej korene siahajú do starogréckej medicíny. Už rímsky lekár a spisovateľ gréckeho pôvodu Claudius Galen totiž veril, že choroba duše pramení z nevyváženej nálady v tele. Anglický lekár Thomas Willis tak použil Galenove spisy ako základ pre tento prístup k liečbe duševne chorých pacientov. Tvrdil, že za duševnými poruchami je vnútorný biochemický vzťah. Predpoklad, že krvácanie a dokonca aj vracanie pomáhajú napraviť tieto „nerovnováhy v tele“, pričom tieto zvláštne praktiky sa používali nielen na liečbu duševných chorôb, ale aj cukrovky, astmy, rakoviny, cholery, kiahní a mŕtvice. Pri liečbe krvou používali lekári pijavice i venesekciu – otvorenie, nabodnutie žily.
„Americký psychiater Benjamin Rusch bol presvedčený, že šialenstvo je spôsobené veľkým množstvom krvi v hlave, preto svojich pacientov škrtil a na hlavu im púšťal studenú vodu.“
Majster púšťač žilou
Americký lekár Benjamin Rush, ktorý podpísal Deklaráciu nezávislosti, by bol asi najradšej, keby sa naňho v histórii spomínalo iba ako na otca zakladateľa. No „preslávil“ sa najmä pokusom použiť rotačnú terapiu na liečenie duševných chorôb. Rush veril, že otáčanie môže zvýšiť cirkuláciu v mozgu, a teda liečiť duševné choroby. Nie je asi prekvapujúce, že nekonečné krútenie pacientov nemalo žiadny vplyv na ich psychické zdravie. Bol tiež známy ako „Majster púšťač žilou“. Tvrdil, že šialenstvo je spôsobené veľkým množstvom krvi v hlave, preto svojich pacientov škrtil, na hlavu im púšťal studenú vodu, púšťal im žilou, prípadne ich strašil.
Izolácia a azyly
Azylové domy majú históriu siahajúcu až do stredoveku, ich cieľom bolo odstrániť zo spoločnosti ľudí s duševnými chorobami a poruchami učenia. Jednotlivci boli umiestnení do azylových domov, často proti svojej vôli. Hoci tam boli poslaní, aby sa liečili, často to bolo preto, aby rodiny mohli skryť príbuzných, pred ktorými boli v rozpakoch. V roku 1941 dokonca aj britská kráľovská rodina poslala dve sesternice kráľovnej Alžbety II. do azylového domu pre poruchy učenia. Izolácia bola preferovanou liečbou duševných chorôb počnúc stredovekom, čo môže vysvetľovať, prečo sa v 17. storočí rozšírili psychiatrické ústavy. Ich vážnym problémom bola preplnenosť a zlá hygiena. Využívali sa tam aj brutálne praktiky, ako kúpele ľadovou vodou.
Inzulínová kóma
Táto liečba bola zavedená v roku 1927 a pokračovala až do 60. rokov 20. storočia. Pri liečbe inzulínovou kómou lekári zámerne uviedli pacienta do kómy s nízkou hladinou cukru v krvi, pretože verili, že veľké výkyvy hladiny inzulínu môžu zmeniť fungovanie mozgu. Inzulínové kómy mohli trvať jednu až štyri hodiny. Pacienti dostali inzulínovú injekciu, ktorá spôsobila, že po poklese cukru v krvi stratili vedomie. Medzi riziká patrila predĺžená kóma a miera úmrtnosti sa pohybovala medzi 1 až 10 percentami.
„Stredoveká liečba s názvom trepanácia spočívala vo vyvŕtaní diery do hlavy s cieľom priviesť k mozgu viac vzduchu.“
Lobotómia spravila z Kennedyho sestry handrovú bábiku
Táto známa, no dnes už, našťastie, zastaraná liečba získala v roku 1949 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Lobotómia alebo aj leukotómia mala napraviť poruchy nálady či schizofréniu. Pri lobotómii sa oddelili tkanivá v oblasti prefrontálneho kortexu, a to jedným z dvoch základných spôsobov. Pomocou frontálnej lobotómie chirurg vyvŕtal dieru do každej strany lebky a prerezal mozgové tkanivo pomocou nástroja pripomínajúceho sekáčik na ľad, ktorý sa nazýval leukotóm. Vykonaním transorbitálnej lobotómie zas chirurg vložil leukotóm cez očnú jamku a prenikol ním cez tenkú vrstvu kosti, aby sa tak dostal do mozgu.
Jedným z najsledovanejších prípadov neúspešnej lobotómie bol prípad Rosemary Kennedyovej, ktorá bola mladšou sestrou Johna F. Kennedyho. V roku 1941 podstúpila lobotómiu s cieľom vyliečiť extrémne zmeny nálad. Výsledkom však bola strata schopnosti chodiť a rozprávať. Jej osobnosť sa natrvalo zmenila a zostala telesne postihnutá. K ďalším prejavom neúspešnej lobotómie u pacientov patrili záchvaty, strata kontroly močového mechúra alebo čriev, infekcie mozgu či zmeny osobnosti. Po vynájdení prvých psychiatrických liekov v 50. rokoch 20. storočia našťastie vyšla lobotómia z módy.
„Pri liečbe inzulínovou kómou lekári zámerne uviedli pacienta do kómy s nízkou hladinou cukru v krvi, pretože verili, že veľké výkyvy hladiny inzulínu môžu zmeniť fungovanie mozgu.“
Terapia horúčkou
V roku 1800 rakúsky psychiater Julius Wagner-Jauregg začal vyvolávať horúčky, aby liečil ľudí z iných chorôb. Začal tým, že dal pacientovi so syfilisom krv infikovanú maláriou. Pacient dostal extrémne vysokú horúčku, ktorá zabila baktérie syfilisu, a potom mu bol podaný liek na maláriu. Tento typ liečby bol v rámci malárie veľmi populárny, až do zavedenia penicilínu. Wagner-Jauregg však pri tom neskončil. Rozhodol sa rozšíriť túto teóriu do sveta duševného zdravia a pokúsil sa infikovať pacientov so schizofréniou krvou malárie. Samozrejme, nielenže to nebolo účinné, ale bolo to neuveriteľne nebezpečné. Približne 15 percent pacientov, ktorým bol podaný vírus malárie, zomrelo.
Všetky problémy žien považovali za hystériu
Keď mali ženy psychické alebo fyzické problémy, často im lekári diagnostikovali hystériu. Táto vágna diagnóza mohla zahŕňať únavu, nevoľnosť, úzkosť a množstvo ďalších symptómov, ale najčastejšie sa používala na ignorovanie duševného zdravia a pohody ženy. Lekári často predpisovali masáže, populárny všeliek tej doby. A preto boli vyvinuté aj mechanické vibrátory – predchodcovia dnešných sexuálnych hračiek. V tej dobe sa to však používalo na uvoľnenie svalov na chrbte a pleciach.
Vysoko toxickou ortuťou liečili mániu
Zatiaľ čo dnes sa lieky, ktoré sa používajú na liečbu psychiatrických diagnóz, testujú a sú bezpečné, v minulosti to tak nebolo. V priebehu časov lekári používali na liečbu často nebezpečné a návykové drogy. Napríklad vysoko toxickou ortuťou liečili mániu. Ópium a morfín sa zase považovali za „všeliek“.
Depresívnym odopierali spánok
Medzi časté liečebné terapie depresií patrila liečba spánkovou depriváciou, teda nedostatkom spánku. Ako ukázali aj moderné výskumy, táto terapia má krátkodobý efekt a dokáže dočasne zlepšiť náladu. No všetkého veľa škodí a pri spánkovej deprivácii to platí dvojnásobne. Pri chronickom nedostatkom spánku sa depresie či psychické poruchy len zintenzívňujú.
Foto: Shutterstock
