„Nie!“ odpovedal mi bez dlhého rozmýšľania na otázku, či má potomok slávnej herečky, svetoznámeho saxofonistu a vnuk legendárneho českého harfistu vôbec šancu ísť v živote inou cestou ako umeleckou. Hoci priznáva, že sa vzpieral. „Ale som strašne rád, že všetci v našej rodine vydržali a k muzike ma doslova dokopali. Pretože dnes robím, čo ma baví, a som za to nesmierne rád,“ hovorí hudobník, klarinetista, spevák, herec a dirigent Felix Slováček mladší.
Toľko umelcov na jednej kope vás asi nemohlo neviesť k hudbe, ale bavila aj vás?
Povedal by som, že áno. V podstate som ňou od narodenia žil, ale, samozrejme, že to bolo aj o tom, čo teraz vidím na svojich vlastných synoch, ktorých sa snažím tiež viesť k hudbe, že sa im nechce a musím ich nútiť. Ja som mal to šťastie, že mňa nútili v podstate všetci. Od otca cez mamu až po dedka, slávneho českého harfistu a filharmonika Karla Patrasa, ktorý so mnou cvičil a mal tú trpezlivosť, ktorú otec nemal. Hlavne keď som sa vzpieral, že viac hrať nebudem. Keď na to teraz spomínam, doslova akoby som počul svoje deti…
Váš otec sa v jednom rozhovore vrátil k momentu, keď mu pri vás doslova praskli nervy a dostali ste také zaucho, že vám klavír dal druhé, s tým, že je mu to dodnes ľúto…
Na toto si nepamätám, ale spomínam si, ako som rozčúlil dedka, keď som sa s ním, vysokoškolským profesorom s absolútnym sluchom, hádal o notách. Bol vo svojom odbore majster nad majstrov, takže asi jedinýkrát zdvihol hlas – že ja ho teda noty učiť nebudem. Tresol vekom od klavíra, odišiel a týždeň sa neukázal.
To ste si teda trúfli. Vy sám ste nikdy nemali chuť podobne zatočiť s klavírom aj s celou hudbou a robiť niečo úplne iné?
Nevedel som čo. Nikdy som nebol ten typ dieťaťa, ktoré odmalička vedelo, čo chce, a žilo tým, aby to dosiahlo. Ak ma to niekam v živote ťahalo, tak okolo štrnástich som si myslel, že by som mohol robiť kuchára. To ma veľmi bavilo… Našťastie mi ten klavír začal ísť lepšie ako varenie (úsmev).
Takže ste hudbu predsa len zobrali na milosť?
Na tú som sa nikdy nehneval. Naopak, vždy ma bavila. Ak mám byť úprimný, ja som si
ortieľ nad sebou vyniesol vlastne sám. Už ako malý chlapec som si totiž sadol ku klavíru a začal hľadať tóny nejakej skladby z Winnetoua, čo sa mi nakoniec veľmi rýchlo podarilo a skúšal som to hrať. Všetkým doma teda bolo jasné, že mám talent, a už ma od klavíra nepustili. Za svoj osud si teda môžem sám.
Gény skrátka neoklamete. Akurát neviem, či je to pre deti slávnych rodičov výhra – kráčať vo vyšliapaných stopách, na ktorých každý vidí aj ten najmenší krok vedľa. Vyhadzovali aj vám stále na oči slávneho otca a to, čo robil inak, lepšie?
Samozrejme. Keď som bol malý chlapec, porovnávanie s otcom bolo na dennom poriadku. Až som v jednom momente odhodil klarinet a namiesto toho cvičil na gitare. Chcel som hrať s kapelou, začala ma baviť rocková muzika a na klarinet, ktorý som študoval na konzervatóriu som kašľal s tým, že nakoniec aj tak pôjdem inou cestou. V škole si ma však veľmi rýchlo zavolali a dali mi nôž na krk, že ak nebudem so sebou niečo robiť, nepustia ma k maturite a vyhodia z ročníka. Takže som z donútenia začal cvičiť a zmaturoval som na jednotku. A ako som cvičil, ako blesk z jasného neba ma to začalo baviť. A tým, že ma to bavilo, som si to začal vychutnávať. Nakoniec som sa už v piatom ročníku dostal na HAMU a iná cesta už jednoducho nebola.
„Keď som bol malý chlapec, porovnávanie s otcom bolo na dennom poriadku. Až som v jednom momente odhodil klarinet a namiesto toho cvičil na gitare.“
Neprišlo potom obdobie, keď ste si z otca spravili vzor sám a mali problém s tým, či ste dobrý ako on?
Problém som mal skôr s neustálou snahou o dokonalosť. Chcel som, aby bolo všetko absolútne perfektné, a bol som zničený, že to tak nie vždy vyšlo, že tam mi 
možno skĺzol prst, tam som zahral inú notu a tamto som zaspieval trošku inak, ako som mal v úmysle. S tým som bojoval strašne dlho. A hrozne ma to iritovalo.
Nebolo to tým, že ste mali pocit, že vo vašej rodine sú dokonalí všetci, tak musíte byť aj vy? Ako ste nad tým nakoniec vyhrali?
Začal som hrať divadlo, spievať v muzikáloch, aj sólovo, robil som činohru a už nebolo možné sa s nimi tak úplne porovnávať, keďže oni nič z toho nerobili. Takže som si mohol konečne povedať – som v tom dobrý. Alebo aj nie. To mi vlastne bolo „buřt“, dôležité bolo, že som tam bol sám za seba.
Chápem. Aj keď celkom sa z tej roly slávneho syna slávneho otca asi vykročiť nedá. Na očiach ste boli od narodenia. Neľutovali ste, že ste si aj sám vybrali profesiu, kde ste vo svetle reflektorov? Alebo sa na to dá zvyknúť?
Vždy to bolo niečo, čo som nemal rád. Fotografov som neznášal. Večne sme ich totiž mali za zadkom. Dnes je to však už o skúsenostiach a práci, ktorá je za mnou. Viem, koľko som tomu venoval, a viem, že tá práca hovorí za mňa. Vybral som si ju, pretože som začal byť pyšný na to, z akej som rodiny. Hoci ako malý som sa za to hanbil, dnes to beriem tak, že som už aj sám prispel k tomu, že mám byť na čo hrdý.
Bezpochyby. Vaši rodičia v každom prípade vychovali dvoch skvelých šikovných umelcov. Rovnakým smerom sa vybrala totiž aj mladšia Anička. Je to aj vaša zásluha? Pomáhali ste jej?
Medzi nami je dvanásťročný rozdiel, ale určite som sa snažil byť veľkým bratom a pomáhať. Rovnako sme však mali aj obdobie, keď som ju naťahoval a robili sme si naschvál. A dnes zase stojíme na jednou pódiu, aj keď Anička si vybrala inú cestu. V niečom možno jednoduchšiu, keďže ani náhodou nepresedela pri klavíri a klarinete toľko, koľko som musel ja. Ale ono je to relatívne, kam by ju to doviedlo, keby presedela. Koniec koncov keby som sám cvičil o pár hodín viac, ako som cvičil, možno by som bol dnes tiež niekde inde. Anička je prosto úspešná taká, aká je.
Každý ste skrátka iný…
Ona je podľa horoskopu hlavne lev, kým ja som panna, takže chcem mať všetko dokonalé, precízne a výborné. Keď si Anička ako lev povie, že niečo robiť nebude, tak nebude. Nehovoriac o tom, že k dievčatkám sa v rodine aj v škole pristupuje úplne inak…
Práve teraz však tú leviu povahu potrebuje. Vlani totiž lekári skonštatovali, že sa jej vrátila rakovina, ktorú už raz porazila. Cítite z nej stále tú leviu silu a pripravenosť dosiahnuť svoje, alebo teraz jej ju musíte dávať vy?
Samozrejme, že ju držíme nad vodou najviac, ako vieme. Nie je minúta, aby sme všetci v rodine neboli podvedome s ňou a nemysleli na ňu. Ale snažíme sa, aby to nebola medzi nami jediná téma, nerozpitvávame to. Anička je stále Aničkou, dcérou, sestrou, úspešnou speváčkou, nezúžila sa len na svoju diagnózu.
Aj z toho, čo o svojom boji s chorobou sama zdieľa, je jasné, že sa snaží žiť naďalej naplno. Až mám pocit, že silu iným rozdáva ona. Niekedy je totiž choroba blízkeho omnoho boľavejšia pre jeho okolie. Ako je to vo vašom prípade? Povzbudzujete viac vy ju alebo ona vás?
Povzbudzujeme sa navzájom. Ona vie, že má vo všetkom moju maximálnu podporu, ale platí to aj naopak. Napriek tomu, že ona je chorá a ja som zdravý. Snaží sa tu rovnako byť pre mňa a nestať sa tou, ktorú máme ľutovať. V žiadnom prípade nechce byť na ťarchu. Je veľmi statočná.
Povedali by ste to na to malé dievča, s ktorým ste vyrastali?
Myslím, že nie. Čoraz viac ma prekvapuje. A možno aj samu seba.
Nedávno ste v jednom rozhovore sám spomenuli, že svoj boj s chorobou momentálne zameriava na to, aby pomáhala iným, že ju napĺňa nemyslieť na seba…
Áno. Cíti to tak, že je potrebné o tom hovoriť, aby ľudia nezabúdali, že tu táto diagnóza je, aby sa o seba starali a nevyhýbali sa lekárom, kým nie je neskoro. Myslím, že to, že pomáha ostatným, nakoniec pomáha aj jej.
Nepochopiteľné je, že sa za to stáva terčom nevyberaných útokov. Keď som sa vás chcela spýtať na známeho človeka, čo na ňu zaútočil na sociálnej sieti spôsobom, ktorý je podľa mňa na trestné stíhanie, poprosili ste ma, aby som ho nespomínala a nebol súčasťou tohto rozhovoru, čo, samozrejme, akceptujem. Nedá mi však nespýtať sa, či ste ju neprosili, aby sa práve pre toto na ostatných vykašľala, stiahla sa a myslela už len sama na seba a na svoju liečbu.
Neviem, či by to dokázala. Myslím, že nedokáže kašľať na iných, že cíti doslova potrebu deliť sa o svoj boj a komunikovať s ľuďmi, ktorí sú na tom podobne.
Nemá to však ťažšie len preto, kým je? Že nie je „no name“ divčaťom, ale tou speváčkou a tou dcérou slávnych rodičov?
To je ťažká otázka… Je to, ako to je. Nikdy nebola niekým iným, len dcérou svojich rodičov. Keby bola „no name“, tak by to bolo inak, ale nikto nemôže povedať, či by to bolo lepšie alebo horšie.
Pýtam sa aj preto, že ste priznali, že ste sa vždy snažili svojich najbližších brániť. Najmä maminku ste boli pripravený obhajovať pred každým, kto o nej povedal niečo škaredé. Stále ste pripravený kvôli nej vyštartovať? Váš otec totiž verejne hovorí o jej problémoch so závislosťou. Myslíte, že aj s tým dokážete niečo spraviť, že jej vôbec dokáže pomôcť niekto zvonku?
Do určitej miery určite áno. Keď niekto pomoc chce, tak ju dostane. Keď tú pomoc však odmieta, som bezmocný.
Myslíte, že sa dá zabrániť aspoň tomu, aby to zneužíval bulvár a bola predmetom klebiet?
Čo sa týka názoru iných na mojich rodičov, nikomu ho neberiem. V minulosti som sa síce snažil vystupovať proti všetkým, čo hlavne o mame napísali niečo zlé, ale pochopil som, že obraz o komkoľvek si každý robí sám a ja ho nezmením. Myslím, že robiť menej je niekedy viac.
Dnes už však nejde len o druhých, ale aj o vaše deti. Asi nikto nechce, aby o svojich blízkych čítali všetko to, čo sa dnes píše. Dá sa aspoň s tým bojovať?
Bojím sa, že nie. Zapnete internet a okamžite tam niečo na vás vypadne, bez toho, aby ste to chceli vidieť. Nedá sa pred tým utiecť. Som však pripravený odpovedať im na všetko, čo sa ma spýtajú, a povedať im, ako to je.
„Čo sa týka názoru iných na mojich rodičov, nikomu ho neberiem.“
Vráťme sa k hudbe. Máte dvoch synov. Už si uvedomujete, že teraz ste to vy, kto má zodpovednosť za ďalšiu generáciu hudobníkov v rodine? Darí sa vám odovzdať im štafetový kolík?
Snažím sa, úprimne sa snažím. Ale robím presne tie isté chyby, ako robili moji rodičia. Nejdem po krik ďaleko a som netrpezlivý. No učím sa to. Obaja chalani sú však momentálne v tom veku, keď to, presne ako ja kedysi, bojkotujú. Nie je teda isté, či muzika bude aj ich cesta. Zatiaľ som tak stále posledný, kto drží muzikantskú pochodeň v rodine.
Pred časom ste spomínali, že keď ste boli v ich veku alebo o niečo mladší a prišiel k vám niektorý z otcových slávnych kolegov, strácali ste pri nich reč. Boli pre vás niekým, na koho nemôžete dosiahnuť. Zmenilo sa to? Veríte si po tom, čo ste už sám dokázali, viac?
Myslím, že som sa dokázal postaviť na zadné a cítim pevnú pôdu pod nohami. Už nie som len syn slávneho otca. Síce stále nemám sebavedomie na rozdávanie, ale rád sa obzriem za seba na robotu, ktorá je už za mnou. A hlavne si za ňou stojím.
A hrdý je na vás asi aj otec. Hovorí vám to?
Nie tak často, ale povedal by som, že čím je starší, tým viac „vymäkol“ (smiech).
Foto: archív F. S. ml.
