Ak sa pri jej kolíske objavili nejaké sudičky, tak rozhodne neprišli naprázdno. Rodičia totiž veľmi rýchlo zistili, aký má dar rozprávať. Dokonca všetkými tromi jazykmi, ktorými sa u nich doma hovorilo. Učiteľka na základnej škole zase hneď objavila jej spevácke nadanie a ja som po našom rozhovore pochopila, že tou najväčšou schopnosťou speváčky a herečky Gizky Oňovej je talent žiť.
Neviem, akú podobu tie sudičky mali, ale je možné, že k vám boli poslané ako vaši najbližší… Máte pocit, že ste taká, aká ste, práve vďaka tomu, do akej rodiny ste sa narodili?
Určite. Do desiatich rokov sme navyše bývali so starou mamou vo veľkom trojgeneračnom dome, za čo som mimoriadne vďačná, lebo to boli tri rôzne generácie, troje rôznych zvykov a tri rôzne jazyky – slovenčina, maďarčina a nemčina. To mi do života dalo naozaj pevné základy, aj keď človek si to uvedomil až v dospelosti.
Ale to, že máte po otcovi, ktorý bol vášnivým amatérskym hudobníkom s vlastnou kapelou, spevácky talent, sa asi nedalo prehliadnuť už v detstve…
U nás spieval naozaj každý, takže mi to nepripadalo ako niečo, v čom by som bola výnimočná. Neexistuje totiž človek bez talentu. Mala som však šťastie na úžasnú pani učiteľku. Bola bezdetná, tak si ma v triede tak vybrala a často mi hovorila – Gizka, Gizelka, ty musíš byť speváčka, a vodila ma po všetkých možných súťažiach. To bol taký prvý impulz, že by som to asi mohla skúsiť. Ak mi totiž niečo nechýbalo, tak to bola odvaha.
Neviem, čo na konzervatóriu ocenili viac, ale rozhodne vás prijali. A tá škola vám nakoniec zmenila život, aj keď nie spevácky. Zaľúbili ste sa totiž do jedného z profesorov a pre mnohých nepochopiteľne ste sa za neho rovno vydali, hoci vás delilo dvadsaťštyri rokov. Bola to taká veľká láska?
Určite som bola do neho zamilovaná, ale nemala som v úmysle sa hneď vydávať, ani on ženiť. Dostal však miesto profesora na vysokej škole vo Viedni, a keď k nám v šesťdesiatom ôsmom vtrhli Rusi, bolo jasné, že zatvorené hranice by nás rozdelili. On však o mňa nechcel prísť, takže ma presvedčil, aby som sa za neho vydala. Že to tak budeme mať jednoduchšie. Tak som to urobila. Je však pravda, že keď máte dvadsaťjeden, nerozmýšľate nad tým, či to má budúcnosť. Žijete tu a teraz. No veľmi skoro po narodení dcéry som si uvedomila, že mať doma o vyše dvadsať rokov staršieho profesora nebola zase až taká dobrá voľba.
Prejavil sa vekový rozdiel?
Nemyslím si, že to bolo o vekovom rozdiele, skôr o jeho náture. Pochopila som, že v našom vzťahu budem vždy hrať len druhé husle a nikdy ma nebude považovať za rovnocennú. Aj keď som porodila dve deti, na to, aby som mohla narábať s peniazmi, som pre neho bola príliš mladá. Ale keď mi vodil na víkend deti z predošlého manželstva, na to už môj vek stačil. Rovnako sa ku mne správal aj v kapele. A aj kolegovia videli, ako sa nado mňa povyšuje. Jednoducho ma bral za neskúsenú a hlúpu, ktorá mu však bola dosť dobrá, aby si ju zobral za manželku.
Pochopila som, že v našom vzťahu budem vždy hrať len druhé husle a nikdy ma nebude považovať za rovnocennú.“
Viem, že bola iná doba, ale nedalo sa s ním o tom porozprávať?
Nemalo to význam.
Predtým než ste mu povedali áno, ste nevideli, že to môže takto dopadnúť?
Zaľúbený človek si to neuvedomuje. Aj keď som si všímala, že sa správa tak, ako by sa môj otec nikdy nezachoval. Bol to taký hlučný suverén v obleku, ktorý vedel všetko vybaviť, doniesť a zohnať aj podpultový tovar. Akoby sa pred ním otvárali všetky dvere… A to mladej zamilovanej babe imponuje. Navyše bol vynikajúci spoločník a kamarát. Ale zlý manžel.
Takže mal zostať radšej kamarátom?
Presne tak. Keby neprišli Rusi, určite by sme sa v priebehu roka rozišli, lebo by sa mi otvorili oči… Nechcem ho však súdiť, predsa len máme spolu dve deti a nemali by mať pocit, že sa narodili omylom. Každý by mal prísť na svet z lásky.
Keď nebol dobrý manžel, bol aspoň dobrý otec?
Myslím, že bol viac umelec ako otec. Keď bol syn prváčik, ak niečo nevedel, potiahol ho vždy za vlasy. Asi stačí, keď poviem, že som bola jeho treťou manželkou…
Postupne ste teda zvažovali rozvod. Nemali ste strach povedať mu to?
Určite to bolo komplikované. Dlho som rozmýšľala, či si pri tomto dominantnom mužovi vôbec môžem dovoliť povedať, že od neho odchádzam. Navyše, keď má žena malé deti a cíti voči nim zodpovednosť, je aj pre ňu samu ťažké odísť, hoci je vo vzťahu nešťastná.
„Bola som zamilovaná, ale nemala som v úmysle sa hneď vydávať, ani on ženiť.“
Ako ste to teda nakoniec dokázali?
Potrebovala som doslova získať krídla. A tými bol záujem iného človeka. Muža, ktorý by mi dodal sebadôveru. Po tých rokoch s mojím prvým mužom som sa totiž už cítila ako nula, aj keď niečo vnútri mi to vyhováralo – čo to trepem? Bol to skrátka taký dlhý vnútorný boj. Až sa zrazu v kapele objavil mladý chalan, ktorý žasol nad tým, ako sa manžel so mnou rozpráva, ako ma trápi. V jednej chvíli sa na mňa pozrel a ja som v jeho očiach videla záujem. To mi stačilo, aby som si uvedomila, že sa nemusím báť o budúcnosť…
Keby vtedy neprišiel, zostali by ste v tom nešťastnom manželstve?
Neviem povedať, čo by bolo, keby… Ale viem, že som ten impulz od neho vtedy potrebovala, aby som si mohla povedať – neboj sa. Dnes ďakujem môjmu anjelovi strážnemu, že mi takto dával doslova návod, kedy je čo dôležité a čo mám urobiť.
Keď ste však to, že chcete od muža odísť, povedali doma, veľmi vás v tom nepodporili…
Mama mi hneď, ako som sa jej prišla prvýkrát sťažovať, povedala – vybrala si si ho? Tak s ním musíš žiť. Taká bola jednoducho doba.
„Keby neprišli Rusi, určite by sme sa v priebehu roka rozišli, lebo by sa mi otvorili oči…“
Keď už ste však za sebou zavreli doma dvere, otvorila vám mama tie svoje a mohli ste sa k nej nasťahovať.
To bolo pre mňa to najdôležitejšie. Keď som odchádzala od manžela, nezobrala som si totiž z domu nič, okrem detí a práčky Tatramat…
Chcelo to teda čo najskôr sa postaviť na nohy. Vedeli ste, čo robiť, kam sa obrátiť? Rozpadol sa totiž nielen váš vzťah, ale aj kapela, v ktorej ste s mužom hrávali.
Vôbec nie. O to viac som bola potom zaskočená, keď som
mala do týždňa zrazu toľko ponúk, že som nevedela, čo skôr. A odvtedy, až si musím zaklopať, som sa až doteraz nemusela nikdy nikomu ponúkať. Neviem, či to niekto z tejto brandže môže povedať.
Nakoniec sa to ani s mladým kolegom neskončilo len pri tom jednom pohľade. Nebáli ste sa však znovu uveriť nejakému mužovi?
Nešlo o mňa a môj strach. Potrebovala som vedieť, že som našla človeka, ktorý bude mať rád moje deti. Takže som ho ešte tri roky testovala, či nehrá divadlo. A dodnes ho obdivujem, ako ich hneď zobral za svoje a nikdy nerobil žiadne rozdiely medzi nimi a našou dcérou. Sama za seba sa neviem zaručiť, či by som to dokázala.
Nakoniec ste teda pochopili, že je ten pravý. Prijala jeho rodina to, že aj vy ste pravá pre neho? Štyri roky, o ktoré bol mladší, sú síce nič, ale vy ste do toho vzťahu išli už ako dvojnásobná mama.
Nechcite vedieť, čo hovorili rodičia. Syn skončil vysokú a oznámil im, že si chce zobrať ženu s dvoma deťmi. Bola som si istá, že nám to neprejde. A nešlo len o jeho rodinu, proti bol aj môj otec, ktorý mi stále pripomínal, že najprv som sa vydala za človeka, ktorý mohol byť mojím otcom, a teraz chcem zase mladšieho.
„Mama mi hneď, ako som sa jej prišla prvýkrát sťažovať na prvého muža, povedala – vybrala si si ho? Tak s ním musíš žiť.“
Kto mohol tušiť, že práve vy dvaja k sebe patríte a čaká vás viac ako štyridsať spoločných rokov. Nikdy neprišlo nič, čo by vás rozdelilo?
Nie. A vyzerá to tak, že už sa to ani nemôže stať. Jednoducho sme obaja stavili na túto jednu kartu. Je medzi nami nenormálne veľ ká dôvera. Neviem si predstaviť, že existuje na svete niekto, kto by ma tak poznal, kto by mi rozumel. Človeku sa strašne uľaví, keď zistí, že práve takého našiel, že mu môže povedať čokoľvek, kedykoľvek ho požiadať o pomoc a dostane ju. Mám fakt z pekla šťastie.
Pochopili to nakoniec aj rodičia?
Milovali ma. Po veľmi krátkom čase som už bola tá najlepšia nevesta. A rovnako prijali naši Juraja.
Dnes sa novinári pýtajú vás na vaše deti a ich vzťahy, najmä po tom, čo sa staršia dcéra Scarlet začala nedávno stretávať so Sväťom Malachovským, s ktorým spolu vyrastali. Mali ste však vy niekedy potrebu im do toho hovoriť?
Nie. Päťdesiatročný človek vie, čo chce aj čo robí. Navyše má ešte stále právo na chyby. Tí dvaja sú hlavne najlepší kamaráti, akí len na svete môžu existovať. A vedia, že jeden pri druhom môžu byť absolútne úprimní. Môžu zo seba jeden pred druhým striasť všetky bolesti, smútky, trápenia a hovoriť spolu aj o svojich zlých rozhodnutiach. Možno jeden v druhom len hľadajú útechu…
foto: archív
