Keď som za ňou pred rokmi šla prvýkrát, vtedy ešte do Divadla Radka Brzobohatého, ktoré vybudovala pre svojho muža, našla som ju nad hromadou faktúr. Chvíľu predtým dokonca spolu s dcérou doupratovali foyer a ja som si uvedomila, že keď niečo robí, tak naplno a úplne so všetkým, čo k tomu patrí. Keď je súčasťou televízneho projektu, tak tiež naplno a so všetkým. A platí to, aj keď sa, naopak, stanete nejakou súčasťou jej života vy. Ste tam naplno a so všetkým. Varí pre vás, stará sa, záleží jej na vás. Pokojne zdvihne telefón a zavolá vám… Ako mne, keď som istý čas po našom stretnutí bola nútená zmeniť zamestnávateľa. „Katka, máte už niečo iné?“ mala starosť. Takáto je herečka a jedna z hviezd seriálového Ranča Hana Gregorová naozaj. S obrazom z bulváru nemá nič spoločné…
V živote vás len tak nič nevykoľají. Keď niečo chcete, nenecháte si to vyhovoriť a idete za tým. Tak to bolo odmalička?
Áno, bola som živé, temperamentné dieťa, ktoré muselo stále niečo robiť, stále sa vrtelo. Mama si ma preto často, napríklad, keď žehlila, posadila oproti a učila ma básničky. A potom som ich musela recitovať. Aspoň vtedy som totiž stála na jednom mieste. Turčína Poničana tak ovládam snáď od svojich troch rokov.
Keď ste sa však ako vysokoškoláčka zamilovali do Jordánca, to už básnička nevyriešila. Čo povedala na výber svojej temperamentnej dcéry vtedy? Nezatrhla vám ho?
To nie, ale viete, aké sú mamy… Moja nebola spokojná so žiadnym frajerom. Ja som si do toho však nikdy nedala hovoriť. Aj keď po štrnástich dňoch som väčšinou nakoniec sama zistila, že má pravdu.
Gassan bol zjavne iný prípad. Za toho ste sa totiž vydali. Takže maminým prísnym okom predsa len prešiel? Nemala o vás strach?
V tej dobe boli cudzinci u nás takmer výlučne študenti. Od Kuby až po východnú Európu. Navyše Gassan bol naozaj veľmi sympatický a okrem toho študoval medicínu. Ale raz, ešte na začiatku nášho vzťahu, za mnou prišiel otec: „Hanka, ja by som ti chcel niečo…“ liezlo z neho ako z chlpatej deky. „Vieš, ja neviem, či je to spoločensky únosné…“ To bolo jediné, čo stihol povedať. Hneď som ho totiž zastavila. Doslova som z jeho úst počula mamu. A hovorím: Neriešte to! Nakoniec ho mali veľmi radi.
Videli, že ho milujete, takže zjavne nebola iná cesta. Vy ste s ním totiž boli pripravená dokonca odísť a žiť v arabskom Dubaji. Vám obavy ani nenapadli?
Keď máte dvadsať, nebojíte sa ničoho. Svet je gombička. Navyše bol z rodiny, kde všetci traja bratia študovali v Európe, jeden za námorného kapitána a druhý ekonómiu. Tá rodina bola skrátka úžasná. Dodnes sme v kontakte so všetkými, so švagrinou aj švagrom a majú ma veľmi radi. Dokonca aj s bývalým mužom máme pekný vzťah. Už prebolelo, že sme sa rozviedli.
Nikdy vás nerozdeľovala iná kultúra?
Raz si pamätám, že sme sa s jeho rodičmi pre niečo pohádali a svokra, ktorá ma však teraz, keď som tam bola naposledy, objímala a plakala, že som bola najlepšia nevesta, na mňa začala strašne kričať. Ja som vyšla na balkón, pod oknami sme totiž mali policajnú stanicu, a zavolala som na policajta, nech príde hore. A on prišiel. Všetci z toho boli vystrašení, ale pochopili, že ja sa len tak nedám.
„Viete, čo pre mňa bolo najväčšie vyznanie? Keď mi povedal: ‚Haninko, já bych bez tebe umřel.‘“
Rodičia teda mohli mať srdce na poriadku, ale aj tak… Boli ste ďaleko.
To bolo naozaj ťažké. O to viac, že vtedy to nebolo ako dnes, keď sú priame lety, priame telefonické spojenie… My sme mohli volať len cez spojovateľku. Našťastie, bývalý manžel mal kamaráta na pošte, takže som mohla telefonovať často. Ale vždy keď som sa našim dovolala, mi hovoril, že som potom tri dni vykoľajená a nedá sa so mnou rozprávať. Bolo mi jednoducho smutno.
Napriek tomu ste tam plánovali zostať. Osud však chcel, že ste počas dovolenky na Slovensku dostali rolu v nezabudnuteľných Nočných jazdcoch. Tam sa totiž skrížili vaše cesty s Radkom Brzobohatým a preskočila iskra, ktorá sa nedala uhasiť. Verili ste mu tak veľmi, že ste sa nebáli kvôli nemu zmeniť všetky plány, dokonca sa rozviesť? Brali ste to hneď ako lásku na celý život, ktorá sa neskončí pri ďalšej filmovačke?
Mám také zdravé sebavedomie a poznám svoje kvality, že áno. Je mi jasné, že týmto zase naštvem niektoré ženy, ale ja som nikdy nepochybovala o tom, že spolu zostaneme. Ani mi nenapadlo, že by som Radkovi nemala veriť alebo že by ma snáď opustil. To neprichádzalo do úvahy.
Ale asi bolo náročné to takto povedať manželovi a otcovi vašej dcéry.
Bolo. Ja som mu totiž nemohla nič vyčítať. Nikdy. Bol úžasný, múdry, miloval ma… Len som sa zamilovala. Nič menej, nič viac. Keď nás rozviedli, tak som to oplakala.
„Nikdy som nepochybovala o tom, že s Radkom spolu zostaneme“
Koniec koncov, to isté kvôli vám urobil aj Radek, ktorý bol v tom čase tiež ženatý…
Veď to, rozviesť sme sa museli obaja, ale všetci videli len to, že ženu opustil Radek a ja som bola tá najhoršia. Tá, čo niekomu ukradla muža. Akoby som ho strhla zo stromu a zavrela do pivnice. Pritom on chodil za mnou, nie ja za ním, ani som ho k sebe na lane neťahala. Jednoducho to tak malo byť. Dôkazom toho je aj to, že sme spolu naozaj v dobrom aj zlom žili až do smrti.
To však na začiatku znamenalo ustáť búrku, ktorú váš vzťah vyvolal.
A nebolo to ľahké. Dodnes mám odložené anonymy, ktoré mali jediného odosielateľa. Mňa v Prahe nikto nepoznal, takže som nemusela byť žiadny Sherlock Holmes, aby som prišla na to, kto ich písal… Ale dnes je to všetko jedno, vydržali sme, vzali sa a narodil sa Ondrejko. To bola pre mňa vstupenka do neba. Radek sa konečne dočkal vytúženého syna. A bol naozaj otcom, o ktorom aj v produkcii vedeli, že napríklad v utorok a v piatok má jeho syn hudobnú. A vtedy prosto nebral prácu.
Na prvý pohľad to vyzerá, že nebol žiadny problém jeden pri druhom stáť tridsať rokov. Ale asi žiadne manželstvo nie je prechádzka ružovou záhradou…
Samozrejme, že nie. Akokoľvek sme si mohli byť s Radkom súdení, bez tolerancie by to nešlo. Vedel ma totiž tak vytočiť, a nepochybujem, že aj ja jeho, že keby som mala živú vodu, tak ho možno aj zabijem, a o hodinu by som ho poliala, aby ožil. A určite aj on mňa. Hoci by to na neho nikto nepovedal, vedel sa tak rozčúliť, že lietali až taniere. A ja som ich nehádzala. Len som sa smiala, že keby ho teraz videli jeho fanúšičky, ktoré ho považovali za svätého, tak by neverili. Ale to patrí k životu, inak by to bola nuda. Napriek tomu sme sa nikdy neprestali milovať.
To môžem len potvrdiť. Kedykoľvek som vás videla spolu, bolo až cítiť, ako vás manžel ľúbi. Doslova každou bunkou…
Viete, čo pre mňa bolo najväčšie vyznanie? Keď mi povedal: „Haninko, já bych bez tebe umřel.“
Vy ste za neho totiž takmer aj dýchali.
Naozaj som ho ničím nezaťažovala. Chcela som, aby mal svoju prácu, ktorú miloval. Preto som mu založila aj divadlo, keď ho pani Jirásková vyhodila preč z Vinohradov, lebo som vedela, že bez divadla umrie. Odísť z divadla tak, že po tridsaťjeden rokoch našiel svoje veci v igelitke na vrátnici, je to najhoršie, čo sa hercovi môže stať. Miloval publikum, miloval kolegov, to divadelné prostredie. Prosto som vedela, že to musím urobiť.
Čo to pre neho znamenalo? Neviem o nikom inom, pre koho by manželka niečo také spravila z lásky…
Strašne veľa. Keď som sa do toho pustila, podporoval ma, ale na rovinu mi povedal, že on by do toho nešiel. Že ma obdivuje. Bol totiž v tomto smere Pánom Bohom nepobozkaný. Keď počul slovo DPH, myslel si, že je to esperanto. Mal papieriky, kde si písal, čo treba urobiť, kde zaplatiť, odkiaľ zohnať drevo, alebo keď bolo na začiatku treba búrať, tak sa, samozrejme, pridal, ale čo sa týka prevádzky, o tom ani netušil. Ale bol značka. Hoci niektorí písali, ako to divadlo vybudoval sám, o všetko sa staral a ja som sa na tom len priživovala.
„Radek bol chlap, ktorý by nezniesol, aby som ho opatrovala, nechcel, aby som ho videla bezvládneho, hoci ja by som urobila všetko, opatrovala by som ho aj v kyslíkovom stane.“
Pritom som vás tam stretávala v pracovnom. To naozaj nebolo divadlo, ktoré ste si kúpili, vy ste ho vlastnými rukami postavili.
Doslova z čiernej diery sme vybudovali jeden nádherný priestor a naozaj som tam niekedy spávala. Tri alebo štyri mesiace som dokonca umývala aj záchody a trhala lístky. Nikoho iného sme na to nemali. Našťastie sa neštítim žiadnej práce.
Nikdy ste nemali pocit, že toto je už príliš?
Nie. Bolo to to najviac, čo vo vzťahu môžete dať – urobiť toho druhého šťastným. A to sa mi podarilo.
Chápem, prečo ste divadlo po manželovej smrti museli predať.
Už to nebolo ono. Ten hlavný motív, pre ktorý som to robila, nebol. Navyše, boli momenty, keď som mala pocit, že tam nemôžem ani vkročiť. Všade som videla Radka. Veľmi dlho som čakala, že sa jednoducho otvoria dvere a príde. Nebola som schopná uveriť, že odišiel, že už nie je. Ani vo sne mi vtedy totiž nenapadlo, že sa to môže stať.
Je pravda, že bol v plnej sile, stále nakrúcal, dokonca aj v deň smrti ho čakali na pľaci, takže ešte predtým, než ho naložili do sanitky, volal, že to budú musieť asi preložiť… Ale predsa len mal tesne pred osemdesiatkou. Nerozprával, že by sa cítil horšie alebo že sa bojí, že už tu dlho nebude?
To hovoril stále a ja som nenávidela, keď začal: „Haninko, až já tady nebudu, tak si najdi nejakýho mladýho. Co bys dělala se starým…“ Bola som alergická na tieto reči, ale asi to patrilo k tomu, že bol medzi nami dvadsaťročný vekový rozdiel. Hoci pokojne som to mohla byť ja, kto odíde prvý.
Takže to bol šok?
Doslova blesk z jasného neba. Úplne nečakaný a hrozný. Len ten, kto to zažil, totiž vie, o čom hovorím. Ale množstvo kamarátov lekárov mi povedalo, že mal kráľovskú smrť. Odišiel doslova po vlastných nohách. Samozrejme, žiadna smrť nie je dobrá, smrť je proste smrť. No zažila som, čo je to dlhé umieranie, zomrel mi otec, mama, brat. Takže viem, že toto bolo skutočné požehnanie. Veľký odchod veľkého herca a slušného človeka. Radek bol totiž chlap, ktorý by nezniesol, aby som ho opatrovala, nechcel, aby som ho videla bezvládneho, hoci ja by som urobila všetko, opatrovala by som ho aj v kyslíkovom stane.
Boli médiá, ktorým však ani to nestačilo. Sledovali ešte aj to, či dosť smútite.
Nech si rozprávajú všetci, čo chcú. Som si istá, že aj keby som ležala každý deň na Radkovom pomníku, tiež by to niekomu vadilo. Viem, čo sme prežili, ako sme sa milovali, a som vďačná, že som mohla tridsaťdva rokov žiť vedľa takéhoto človeka a vychovať s ním deti.
Keď sme sa potom rozprávali spolu, zdalo sa vám, že už zostanete do smrti sama. Človek si, pochopiteľne, nevie predstaviť, keď stratí takú lásku, že by mohol prísť niekto iný. Nechce vymeniť jedného za druhého…
To nemôžete porovnávať. A máte pravdu, so žiadnym vzťahom som nepočítala. Nikoho som nevyhľadávala, ale stalo sa.
A prinieslo to ďalšie bulvárne útoky nie-len na vás, ale aj na vášho partnera…
Opäť som to musela len prežiť. Mám odložené esemesky, kde ho nabádali na rôzne hnusné a perverzné vyjadrenia. Ďakujem len svojim rodičom a génom, že ma nič len tak nerozhodí.
Ste teda znovu šťastná?
Som spokojná. Šťastie je veľmi veľké slovo. Som vďačná za každý deň, keď sa zobudím zdravá a v poriadku, keď vyjde slnko… Milujem život, milujem svoju prácu, mám rada dobrých ľudí, ale neodvážim sa povedať, že som šťastná. A keď, tak preto, že mám dve slušne vychované deti.
foto: TV JOJ, archív
