Do Bratislavy ho priviedla Iveta, teda premiéra druhej série úspešného seriálu, z ktorého sa vlani stal fenomén a určite by sa dalo o ňom rozprávať celé hodiny. Keď som ho však začala počúvať, pochopila som, že jeho vlastný príbeh strčí akýkoľvek scenár a akýkoľvek seriál do kapsy. Pritom nebolo ľahké to nielen prežiť, ale ani verejne o tom prehovoriť. Život totiž českého režiséra, scenáristu a herca Milana Šteindlera obsadil do nečakanej, ťažko predstaviteľnej roly týraného muža. „Zrazu som stál na pokraji toho, o čom som si myslel, že by som nikdy neurobil – hodiť si to…“ otvorene priznal, čo vtedy prežíval.
Keď si človek vaše meno zadá do internetového vyhľadávača, nájde mu to informácie, podľa ktorých ste nielen hercom a režisérom, ale aj humoristom a zabávačom. Takže za normálnych okolností, keď vám nie je do plaču, je vám skôr do smiechu? Kedy ste to o sebe zistili?
Prvá mi to hovorila pani učiteľka na základnej škole, ktorá tvrdila, že som triedny šašo. Ale ani ona, ani ja sme netušili, že sa tým raz naozaj budem živiť. Nikdy som neplánoval byť hercom. V puberte sa to však začalo drať von bez toho, aby som o tom nejako premýšľal, a v štrnástich sme s kamarátom založili divadlo Sklep, ktoré dnes oslavuje už päťdesiattri rokov.
Neviem si predstaviť, ako sa zakladá divadlo, a už vôbec nie, ako to dokázali dvaja pubertiaci…
S Davidom Vávrom, ktorý bol môj sused a spolužiak počas celej základnej školy, sme začali chodiť k učiteľovi výtvarnej výchovy na mimoškolský krúžok. Tam sa schádzala skupina takých neplnoletých intelektuálov. Riešili sme politiku, komunistov a všetko možné a postupne nás to dávalo dohromady. Začali sme s Davidom hrať prvé scénky, ku ktorým sa pridávali ďalší. Až sme si v pivnici v dome Davidovej babičky urobili divadlo, ktoré podľa toho aj dostalo názov – Sklep.
Zmestili sa vám tam aj diváci, alebo ste hrali a tvorili sami pre seba?
To by ste boli prekvapená, koľko tam bolo niekedy ľudí. Vľavo bola kotolňa, tam sme mali šatňu, vedľa nej sklad uhlia, vpravo hlavná miestnosť a oproti záchod. Pokojne sa tam natlačilo aj šesťdesiat divákov. A pomedzi nich chodila ešte Davidova maminka prikladať koks do kotla. Potom sa však babičke náš spolužiak Pavel Auerbach vyčúral do zaváracích pohárov, na čo sa tak nahnevala, že nás vyhodila. A museli sme začať hrať na verejnosti. (úsmev)
Predpokladám, že to už vás na herectvo nasmerovalo…
Stále nie. Z deväťročky som šiel na výtvarnú školu. Od trinástich som totiž maľoval kubistické obrazy. Maminka si však najskôr nebola istá, či mám talent, a tak tie moje práce šla ukázať známemu českému maliarovi a výtvarníkovi Adolfovi Bornovi. Samozrejme, tajne, aby som o tom nevedel. A on zhodnotil, že je to výborné, a vyhlásil – „ať na tu školu kluk jde“.
Ale ako maliar ste neskončili.
Keďže sme mali na škole ako predmet aj fotografiu, od toho bol už iba krok k filmu. Takže po maturite som si poslal prihlášku na filmovú fakultu.
Stále to však nebolo herectvo. Vyštudovali ste réžiu. Na to, aby ste šli hereckou cestou, ste sa necítili?
Vôbec som si neuvedomoval, že by som mal nejaký talent. A hlavne som o tom nepremýšľal. Chcel som len robiť, čo ma baví, a vyhnúť sa matematike, ktorá mi nikdy nešla, takže sa jej dodnes šikovne a umne vyhýbam. A toto spĺňala FAMU. No keď som potom ako režisér nakrúcal svoj prvý hraný film a nemohol som nájsť herca do hlavnej roly, producent mi dal nôž pod krk – buď si to budeš hrať sám, alebo sa nakrúcať nebude. Tak som šiel za pánom režisérom Menzelom, aby mi poradil, ako sa to robí, keď človek hrá vo vlastnom filme.
A šli ste do toho. Do hlavnej roly dnes už legendárnej snímky Vráť sa do hrobu ste naozaj obsadili samého seba. Aké bolo sa sám režírovať?
Pristupoval som k tomu veľmi intuitívne. Vedel som, o čom to má byť a ako to má vyzerať, a potom som už len tú svoju predstavu plnil. To znamená, že napríklad aj kamerové skúšky som robil sám so sebou. Nakoniec som si na to zvykol nielen ja, ale aj štáb tak, že sa to už nikomu nezdalo divné. Dokonca ani mne.
Ako ste kontrolovali, či to funguje?
Mali sme jedno z prvých videí, ktoré bolo napojené na kameru, takže som si to po každom obraze mohol hneď pozrieť. Bolo však príliš náročné behať stále spred kamery za ňu, preto sme sa na to vykašľali. Len som hral a videl som sa až v strižni. Jednoducho som dal na svoj pocit a veril, že to vyjde. Tri týždne pred premiérou som sa potom doslova zvíjal v obavách, že sme nakrútili strašnú blbosť a bude z toho hanba. A vyčítal som si – čo to bol za nápad nechať sa natlačiť do hlavnej roly?
Ukázalo sa, že ten najlepší…
Chvalabohu. Nakoniec to malo úspech a dodnes ten film medzi ľuďmi rezonuje. Dokonca na mňa niektorí stále pokrikujú – vráť sa do hrobu!
Nad ním ste paradoxne chvíľu nato takmer stáli. Život vám totiž začal písať scenár, ktorý ste nečakali ani v najhoršom sne. Začalo sa to vážnymi problémami v manželstve s vašou prvou ženou, ktorá je zhodou okolností Slovenka.
Áno, moja prvá manželka pochádza zo Spiša. Dnes už sa herectvu veľmi nevenuje, ale na začiatku kariéry pôsobila ako herečka v Prešove a popritom občas filmovala aj v Prahe. Tam nakoniec vyštudovala Divadelnú akadémiu múzických umení. A keďže ja som bol na filmovej, mali sme k sebe blízko. Stretávali sme sa v spoločnosti umelcov, kde sme sa postupne spoznávali, až sme sa dali dohromady.
Bol to dobrý nápad, aby spolu fungovali dvaja umelci?
Ukázalo sa, že v našom prípade nie, ale nebolo to pre spoločnú profesiu. Moja bývalá manželka je pomerne zložitá autoritatívna osobnosť, a akokoľvek som sa snažil, nešlo to dokopy. Postupne sme mali rozdielne názory na všetko.
„Trvalo niekoľko rokov, keď som sa postupne dostával k normálnemu životu.“
Čo vás teda na začiatku spojilo?
Bola pekná, bezprostredná a energická. Vtedy som to obdivoval. Ale postupne ma začali niektoré veci desiť. Napríklad po mne hodila z ôsmeho poschodia popolník, ktorý ma minul len o pol metra. Vtedy som to ešte bral len ako prejav temperamentu. Postupne to však začalo naberať oveľa väčšie rozmery…
V jednom z rozhovorov ste prezradili, že dennodenne bol u vás na programe rev a agresivita: „Fackovala ma, škrtila, kopala, a keď som len zdvihol ruky, okamžite kričala na deti: Ocko bije maminku!“ Ako sa to dalo prežiť?
Bolo to veľmi náročné. Prepadol som depresii a nemal som ďaleko k tomu, aby som rozmýšľal nad koncom. Uvedomil som si, ako veľmi chápem, že niekto už nechce žiť. Nie že by som si chcel niečo urobiť, ale začal som úplne rozumieť ľuďom, ktorí si siahli na život. Nie som typ, ktorý by sa vzdával a mal samovražedné sklony, ale vtedy som samovrahov úprimne chápal. Presne totiž viem, čo prežívali, keď si zobrali život.
To sa asi nedá opísať inak ako domáce násilie. Vnímali ste sám seba ako týraného muža?
Áno. Dá sa povedať, že som sa považoval za týraného muža. So všetkým, čo k tomu patrí, vrátane neschopnosti okamžite odísť. Keď ste totiž v takomto psychickom stave, v akom som bol ja, jednoducho sa nedokážete zobrať a ísť preč. Ste ako myš, ktorá sa díva na hada a nie je schopná pohybu. Nedokáže si zachrániť život. Dnes sa aj sám pýtam, prečo som neodišiel skôr, ale v tej chvíli ste taký stuhnutý, že to nejde.
Myslím, že presne tento stav pozná aj psychológia. Neboli ste teda žiadna výnimka. Mnohí si ani nedokážu priznať, že majú problém a potrebujú pomoc. Vy ste ju však vyhľadali.
Pochopil som, že to, čo prežívam, je nad moje sily. Okrem toho, čo sa dialo doma, som totiž začal mať zdravotné problémy, pričom lekári nedokázali prísť na to, čo mi je. Až po dlhom čase sa ukázalo, že ide o boreliózu. Navyše mi na rakovinu zomierala mama. Trpel som bolesťami a nespavosťou, pritom som práve začal nakrúcať celovečerný film… Všetko sa to na mňa skrátka rútilo a ja som to už nevládal zadržať.
Lenže ani nájsť pomoc nie je také jednoduché…
Presne tak. Je obrovský problém nájsť odborníka, či už psychológa, alebo psychiatra, pritom v tom čase som už bol prípad pre toho druhého, takže som sa doslova vnútil dnes už nebohému doktorovi Oldřichovi Vinařovi, ktorý bol jedným z našich popredných psychiatrov. Našťastie sa mu podarilo nájsť pre mňa veľmi rýchlo lieky, ktoré ma opäť postavili na nohy. Pamätám si, ako som k nemu potom utekal s fľašou dobrého koňaku a doslova som ho vyobjímal. Odmietal to, že ide o úplatok. A ja hovorím: „Pán doktor, to nie je úplatok, to je vďačnosť za záchranu života.“
„Keď som ako režisér nakrúcal svoj prvý hraný film a nemohol som nájsť herca do hlavnej roly, producent mi dal nôž pod krk – buď si to budeš hrať sám, alebo sa nakrúcať nebude.“
Viem si to predstaviť.
Okrem toho sa mi podarilo nájsť psychologičku, ku ktorej som najskôr zobral aj svoju bývalú ženu, vtedy ešte právoplatnú manželku, ale ona o to veľmi rýchlo stratila záujem. Zato ja som u nej zostal. Nakoniec to bol ďalší človek, ktorý mi veľmi pomohol. Bolo to, ako keď sa dlho topíte a zrazu vám niekto pomôže vyplávať nad hladinu.
Pýtali ste sa potom sám seba, ako sa vám to mohlo stať?
Samozrejme. A uvedomil som si, že človek si o problém v podstate koleduje sám, keď nechce vidieť, že je v jeho živote alebo vo vzťahu niečo zle. Nepripúšťa si, že by to mal riešiť. Našťastie som nakoniec našiel silu, ktorú akoby som pod ťarchou toho všetkého stratil a nedokázal sa pohnúť. Prišiel deň, keď som to všetko hodil za hlavu a mal som pocit, že som niekto iný.
„Tri týždne pred premiérou som sa doslova zvíjal v obavách, že sme nakrútili strašnú blbosť a bude z toho hanba.“
Tým, že ste známa tvár, ste to mali oveľa náročnejšie. Verejnosť totiž v istom období dostávala správy o tom, čo sa u vás deje, doslova dennodenne k raňajkám a vždy ste v nich boli vinníkom vy.
Exmanželka dávala informácie bulváru, kde to neustále živila. Na radu právnika som preto dal médiám rozhovor tiež, hoci o súkromných veciach nerozprávam rád. Vtedy som bol však veľmi otvorený, opísal som, čo sa u nás skutočne deje, vrátane toho, že mi manželka naliala lepidlo do rozkroku.
Je až neuveriteľné, čo všetko ste zažívali a nikto vám nepomohol. Nikto to nevidel?
Samozrejme, že to ľudia videli. Videli to aj kolegovia v divadle, pretože ma tam manželka fyzicky napadla. Ale nikto sa nechcel do toho pliesť.
Už ste niekoľkokrát spomínali, že je to za vami a ste niekde inde. Ako dlho to trvalo?
Určite to nebola otázka dní, týždňov ani mesiacov. Trvalo niekoľko rokov, keď som sa postupne dostával k normálnemu životu, pričom musím povedať, že najviac mi v tom pomohla práca. Vrátil som sa do Sklepa. V poslednom čase som tam už totiž hrával minimálne. Ale pochopil som, že divadelné prostredie a ľudia tam sú pre mňa ako liek. Veľmi mi to pomohlo.
Foto: TV Joj a archív M. S.
