„Do nemocničnej izby prišiel za mnou psychiater, pán doktor Šedivý, a pýtal sa ma, čo vidím. A ja mu hovorím: ‚Človeče, lezú na mňa také hnusné zelené veľké červy zo steny.‘ On sa pýtal: ‚Prosím ťa, a ako vyzerajú?‘ Ja som sa na neho tak pozrel a hovorím: ‚A vieš, že sú ti veľmi podobné?‘ To je to posledné, čo si z minulého života pamätám,” viackrát sa vrátil herec a hviezda komédie storočia Pavel Nový do polovičky septembra pred šestnástimi rokmi, keď ho o život takmer pripravila západonílska horúčka.
Pavel sa práve s manželkou vrátili z dovolenky na Cypre, a tak sa všeobecne predpokladá, že práve tam sa mu stalo osudným uštipnutie tamojším komárom, hoci tá nakazená potvora mu svoj osudný „bozk smrti“ mohla dať kdekoľvek. Práve na ostrove v Stredozemnom mori sa však herec začal cítiť nie vo svojej koži. Zvláštne nepríjemné zvieranie na hrudi pripísal vysokému tlaku a hodil do seba tabletku, ktorú naň mal, lenže tá s tým nedokázala spraviť nič. Ak to však nie je tlak, čo je to? Nepríjemný pocit a strach boli postupne také intenzívne, že mu to nedalo a jednoducho s manželkou vytočili číslo z letáka poisťovne, u ktorej si kúpili cestovné poistenie. To, o ktorom si hovoríme, že ho máme naozaj len pre istotu, lebo veríme, že ho nikdy nebudeme potrebovať. „Bol to doktor, ktorý študoval v Čechách, takže spísal správu s tým, že nemôže robiť žiadne závery, no som schopný transportu domov, kde mám vyhľadať lekára,“ spomína Pavel. Dva dni po návrate tak naozaj ležal na nemocničnom lôžku doma v Příbrame a do žily mu kvapkali širokospektrálne antibiotiká. Jeho choroba však stále nemala meno, len príznaky – zo všetkých diagnóz najviac podobné chrípke – a divný pocit. Ako mu však priehľadná tekutina kvapkala postupne cez kanylu na ruke do tela, pribudli zrazu halucinácie. Všade videl zelené červy, ktoré na neho liezli zo steny. Ešte ich stihol opísať psychiatrovi, ktorého k nemu zavolali. No len čo ten zavrel za sebou dvere jeho nemocničnej izby, herec skolaboval. Rýchly zásah personálu ho, našťastie, vrátil späť a zaintubovaný skončil na ARO, kde za neho dýchali prístroje. Namiesto diagnózy v jeho karte však stále svietil otáznik.
Choroba, na ktorú umierali faraóni
Prázdne riadky zaplnila až lumbálna punkcia a následné laboratórne vyšetrenie vzorky mozgovo-miešneho moku, podľa ktorého herec práve prekonával vírusovú západonílsku horúčku, prenášanú hmyzom. „To je choroba, na ktorú umierali už faraóni. Tá postretla aj mňa,“ postmehúdsky skonštatuje Pavel po rokoch v rozhovore pre MOJE ZDRAVIE. „Hoci prvé príznaky som začal mať ešte na dovolenke, „fláklo“ to so mnou až v nemocnici v Příbrame, kde mi nakoniec zachránili život,“ dodáva. Podľa toho, ako mu to lekári vysvetlili, vírus spôsobil taký opuch na mozgu, že tlačil na mozgový kmeň zodpovedný za činnosť srdca a pľúc, až ich vyplo. „To sa mi stalo,“ hovorí s tým, že prvé a jediné, čo si po tom, čo sa opäť prebral s dýchacou trubicou v hrdle pamätá, bol opozeraný záber, ktorý poznal z filmových nemocničných scén – biely strop, neónky a hlavy s rúškami okolo… Neznáme hlavy a neznáme oči, až na jedny. Manželkine. Chcel vykríknuť, že žije, chcel ju chytiť za ruku, že už sa nemusí báť. Nič z toho však nešlo. Jediné, čo Pavel v tej chvíli dokázal ovládať, boli totiž očné viečka a zrak. „Pocítil som strašný hnev, taký, aký som dovtedy nepoznal, až som znova upadol do bezvedomia,“ spomína. Napriek tomu si z tých dní v kóme a následne v umelom spánku odniesol silné zistenie. „Hovorím to odvtedy všetkým kamarátom, ktorí majú blízkych v bezvedomí, ako je teraz už tretí rok Pepa Laufer – rozprávajte sa s nimi, dotýkajte sa toho človeka, vie to a bude si to pamätať, lebo mozog mu stále „ide“.“
Nesmiete sa z toho posr…!
Pavlov mozog síce fungoval, ale telo stále nie. V tridsiaty piaty deň v nemocnici, pričom medzitým herca z Příbramu, kde žije, previezli do Prahy, mal začať s rehabilitáciou, ale fyzioterapeuti stále cítili, že nie je na čom stavať, že mu na pohyb chýba nielen fyzická, ale aj psychická sila. Dni v bolestiach, bez možnosti akokoľvek ich zmierniť, bez šance čo i len zmeniť na posteli polohu, boli… „Ak to mám pomenovať nejako slušne, tak poviem, že husté… Veľmi husté,“ dnes sa už Pavel pousmeje. Ale za nezlomným optimizmom mohutného muža, sa kdesi medzi riadkami dá čítať, že vtedy v tých očiach, kde je dnes úsmev, mal slzy. Normálne mužské slzy. A zbieral sa zo skutočného dna. A skôr, než sa mohol pustiť do skutočných veľkých krokov, musel urobiť milióny malých v hlave. „Skrátka, nesmiete sa z toho posr…!“ pustí ma nakoniec otvorene do svojho vnútra, do pocitov, ktoré prežíval skôr, než pohol nohami. S tým mu už mohla pomôcť jeho fyzioterapeutka „Stračina“, Jana Straková z Fyzioterapeutickej kliniky pražskej nemocnice v Motole. „S ňou som bol v dobrých rukách. Ona bola tá, s ktorou som urobil prvý krok. Nebol síce dopredu, ale dozadu, ale aj tak znamenal, že som konečne vykročil.“ Na cestu, ktorá však bola až nekonečne dlhá.
Bol by to síce život na figu, ale aj to je život
„Raz, vracali sme sa z prechádzky, som mu chcel otvoriť dvere a on ma zastavil: „Janík, nie, ja musím sám. Vieš, keby som náhodou na tom vozíku už zostal, musím sa vedieť o seba postarať,“ ponúkol v televíznej 13. komnate Pavla Nového jednu zo spomienok na tie dni jeho herecký kolega a kamarát Jan Jiráň. Priznal, že zostal dojatý a zaskočený. Hlavne, keď Pavel zrazu dodal: „Bol by to síce život na figu, ale aj to je život. A nezabudni, aj ten má svoje radosti.“ Sila, a to tá najdôležitejšia – sila žiť, sa hercovi skrátka vrátila. A na tej sa už dalo postaviť všetko ostatné. Od tej sa už dalo odraziť, aj keď Pavel vedel, že má pred sebou ťažký, dlhokánsky a boľavý skok. „Ale to som už nevnímal, len radosť, že som sa z toho pomaly vyhrýzol. Nič iné.“ Zrazu ju objavoval vo veciach, o ktorých by mu to dovtedy ani nenapadlo. „Strašne málo som napríklad jedol. Všetko pre mňa malo totiž rovnakú chuť. Ako keby som mal v ústach drevo. Prvá vec, ktorá mala konečne takú chuť, ako mala mať, bolo hrozno. Poprosil som, aby mi ho priniesli a ono bolo zrazu presne také, ako som si ho pamätal, a potom mi moja žena upiekla „Míša“ rezy, tvarohový zákusok, a ja…“ zrazu Pavel nie je schopný pokračovať. Hrča v hrdle a lesklé oči však hovoria za neho. A nakoniec aj úsmev: „Bol to skrátka silný zážitok. Keď som zacítil tú chuť, bolo to ako… doma.“
Môžeš padnúť na hubu, ale nesmieš tam zostať ležať
Na začiatku rozhovoru, keď sme sa začali zhovárať o jednom z jeho najúspešnejších filmov, Českým levom ocenenej Babe z ľadu so slovenskou hviezdou Zuzkou Kronerovou, sa Pavel na chvíľu vrátil do detstva. Vysvetľoval mi, že otužovanie nemusel nikdy trénovať. „Na Šumave, keď sa idete hrať von, a my sme boli vonku stále, nepozeráte, či mrzne, či svieti slnko, alebo aké je vôbec počasie. Pamätám si, ako som raz v januári, keď bolo, ja neviem, mínus dvanásť, spadol do pivovarníckeho rybníka. Myslíte, že som sa išiel domov prezliecť?“ spýtal sa ma bez toho, aby čakal odpoveď. „Samozrejme, že nie. Tie tepláky zamrzli, a potom sa na mne zlomili,“ zasmeje sa. A keď potom rozpráva a spomína na mesiace rehabilitácií v rehabilitačnom zariadení v západočeských Kladruboch, viem, že sa to v jeho prípade nemohlo skončiť inak ako tým, že odtiaľ odišiel po vlastných. Lebo tento chlapec zo Šumavy to má jednoducho v sebe. „Pán docent Kolář ma ešte v Motole takto brzdil: ´Dúfam, Pavle, že si nemyslíte, že budete chodiť ako predtým.´ A ja mu hovorím: „To si teda myslím,“ ponúkne ďalšiu vtipnú spomienku nezlomný herec, ktorý jednoducho prepísal predpovede aj štatistiky. Nádej na úplné uzdravenie mu totiž odborníci dávali minimálnu. „Ja som sa však držal toho, čo mi povedala Jana Šulcová, keď prišla za mnou do Kladrúb. Tá vtedy totiž vyslovila vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: ´Môžeš padnúť na hubu, ale nesmieš tam zostať ležať´.“
Ak sa niekto mohol vrátiť z druhej strany, tak jedine on
Videl sa totiž znova na doskách, ktoré znamenajú svet. A pre neho od malička doslova celý. „Už ako trojročný som vyhlásil, že budem herec a nikdy som nepochyboval o tom, že sa ním aj stanem,“ vrátil sa Pavel ešte na chvíľu znova do detstva. To, čo si predsavzal, sa mu splnilo. Napriek tomu, že ho trikrát poslali z príjímačiek na herectvo domov. Tretíkrát mu skúšajúci profesor Sklenička dokonca vykričal, že v jeho prípade ide o absolútnu absenciu talentu. „Vtedy som si povedal – veď počkaj, dedku, my ešte budeme spolu nakrúcať. A aj sme nakrúcali,“ smeje sa jeden z piatich najobsadzovanejších českých hercov. Ak sa teda niekto mohol vrátiť z druhej strany, kde sa Pavel na chvíľu ocitol, ak niekto mohol poraziť diagnózu, na ktorej ťažký priebeh iní zomierajú, ak niekto, kto v septembri dokázal sotva žmurknúť a pred Vianocami mohol byť späť na javisku milovanej Ypsilonky, tak skrátka jedine on. „O môj návrat sa postaral Martin Dejdar, ktorý si po mňa prišiel do Kladrúb, naložil ma aj s vozíkom do auta a odviezol do nášho divadla. To bola fakt silná káva. Za to som mu nadosmrti vďačný.“ Vtedy síce ešte na to, aby opustil rehabilitačné centrum, potreboval herec vozík, ale keď z neho odchádzal o štyri mesiace definitívne, už šiel po vlastných. A ako s pokorou skonštatoval, prišiel tam ako mrzák, a oni z neho znovu spravili človeka. „Jsem trochu dojmutej, ale teď už je mi hej…“
ČO JE ZÁPADONÍLSKA HORÚČKA?
Západonílska horúčka je akútne horúčkovité ochorenie, ktorého pôvodcom je vírus z čeľade Flaviviridae. Prvýkrát ho u človeka zaznamenali v roku 1937 v Ugande. Najčastejšie je prenášané komármi, identifikovaný však bol aj jeho prenos pri transplantácii orgánov, po transfúzii krvi alebo transplacentárne. Prenos z človeka na človeka však podľa Úradu verejného zdravotníctva SR nie je reálny. Inkubačný čas ochorenia je zvyčajne 2 až 15 dní, pričom medzi jeho klinické príznaky patrí náhly vzostup teploty, bolesť hlavy, hrdla, pohybového aparátu, zvýšená únava, nechutenstvo, prítomnosť kožnej vyrážky. V prevažnej väčšine sa horúčka podľa odborníkov prejavuje ako mierne chrípkové ochorenie, pričom až 80 percent infekcií u človeka prebieha dokonca asymptomaticky. V súčasnosti neexistuje žiadna špecifická liečba západonílskej horúčky, k dispozícii aktuálne nie je ani účinná vakcína. Prevencia je podľa ÚVZ založená predovšetkým na ochrane pred poštípaním komárom.
