Katka Zatovičová: „Nič sa nedeje náhodou“

V akejkoľvek rozprávke som ju videla, mala som pocit, že keby som mohla byť na jej mieste, bolo by to splnenie toho najväčšieho sna. Nebola to závisť. Len pre mňa bola dievčaťom, akým som chcela byť. Odvážna, obľúbená, šťastná… Aspoň takú som ju vnímala. Herečka Katka Zatovičová však hovorí, že to, čo videla kamera, nebolo všetko, a ona si, naopak, hlboko vnútri nesie dodnes túžbu po úplne obyčajnom detstve bez reflektorov, kamier a slávy, len ona, mama, otec a malý brat vždy nablízku. Aj keď si uvedomuje, že vďaka kariére detskej herečky dostala to, čo iné deti nie. Len to nebolo zadarmo…

Pred kamerou ste začínali ako úplne malá, v čase, keď ste si to ešte nemohli vybrať sama. Kto vás k tomu teda priviedol? Rodičia?

Mamička aj otec boli umelecky veľmi zdatní, obidvaja tancovali, spievali, ale ani jeden nešiel týmto smerom – mama bola laborantkou, otec pracoval v podniku Elektrovod. Hereckou cestou sa však vydala mamina sestra Juliána Ďurišová.

Nevedela som, že je to vaša teta, ale to meno máme v hlave zafixované snáď všetci, ktorí sme od detstva po­čúvali v televízii vetu: réžia sloven­ského znenia – Juliána Ďurišová…

Presne tak. Cez tetu Juliku som sa do­stala na prvé konkurzy. Zaujímavé je, že kým ja som išla v jej šľapajach, hoci som v tom doma príklad nemala, jej dcéry, moje sesternice, s ktorými som vyrasta­la sa vybrali úplne iným smerom.

Vy ste spomínali, že prvé konkurzy ste absolvovali, keď ste nevedeli ešte ani čítať. Spomínate si vôbec na tie úplne prvé herecké skúsenosti?

Pamätám si film Zločin slečny Ba­cilpýšky, čo bol príbeh o dievčatku, ktoré rodičia zabudnú v škôlke, kde v noci ožijú hračky. Od Juliky som sa dozvedela, že som sa síce režisérovi páčila, ale bál sa, že som na to ešte

veľmi malá. Vybrali teda iné dievčatko, to však potom nezvládlo postsynchró­ny, takže nakoniec som ich robila za ňu a na obrazovke hovorila mojím hlasom. Potom som hrala takú menšiu postavičku vo filme Hodina modrých slonov, v ktorom ma už zaregistrovali vo vtedajšom Gottwaldove, kde sa na­krúcala tvorba pre slovenskú televíziu.

Práve tam potom vznikol môj milova­ný detský seriál Leto s Katkou…

Keďže som tam od šiestich rokov veľa nakrúcala, scenáristi ma už poznali a tento seriál mi napísali priamo na telo. Režisér Radim Cvrček, úžasný človek, bývalý cirkusový klaun, bol sám starý mládenec, a vraj keď som k nemu občas prišla, vždy som mu tam hneď upratovala.

Presne ako vaša hrdinka v seriáli svojmu strýkovi… My všetci pred obrazovkami sme vám tie prázdniny u neho, o ktorých ten seriál je, závi­deli. Ale aké to bolo naozaj? Bavilo herectvo aj vás samu, alebo ste to brali len tak, že musíte robiť, čo od vás dospelí chcú?

Vraj som bola veľmi živé a odvážne dieťa, rodičia nemali problém ma nechať aj s cudzími ľuďmi. S kýmkoľ­vek som sa vedela dať do reči, skrátka malá extrovertka. Ale úprimne… Neviem, či by som si hereckú prácu vybrala, keby to neprišlo takto spontánne. Dnes si však uvedomu­jem, že nič sa nedeje náhodou. Ako hovoril Albert Einstein, náhody sú len pre tých, ktorí nie sú schopní vnímať vyššie súvislosti.

Vrátim sa k tomu svojmu pocitu z vašich seriálov. Ako malá som bola presvedčená, že vy zažívate to, o čom ja len snívam, a musíte si to úžasne užívať. Ale aká bola realita? Bolo vám čo závidieť?

Určite som zažívala množstvo vecí, ktoré by som inak nezažila. Ako dieťa som sa však v podstate nemala čas tej detskej radosti nadýchnuť. Keď som sa vrátila z nakrúcania, hneď som musela dobiehať školu. Spolužiaci to pritom často nechápali – mysleli si, že mám nejakú protekciu, keď som mala individuálny študijný plán a učiteľka sa so mnou dopredu dohodla, kedy ma vyskúša. Namiesto toho, aby sme sa kamarátili, ma teda skôr obchádzali. Navonok som síce pôsobila sebavedo­mo, no vnútri som bola veľmi krehká a citlivá. A celé ma to dosť zraňovalo.

Nebol pri vás nikto, kto by vám to pomohol zvládať?

Naopak. Hneď pri druhom seriáli, ktorý som v Gottwaldove nakrúcala, mi pridelili tetu Vlastu, ktorá bola celý život ako moja druhá babička. Brávala si ma domov, tam som v pod­state vyrastala. Rodičia totiž zostávali v Bratislave a nemohli byť so mnou. Asi dvakrát mi však hral otca Leopold Haverl, úžasný Hafinko, a keď videl, ako ma mrzí, čo ľudia o mne rozprá­vajú a že som na to sama, radil mi sa s tým naučiť žiť, pretože to iné už nebude. To som však nedokázala.

Vtedajšia veľká sláva teda nebola zadarmo.

To nebola. Keď som potom nastú­pila na gymnázium a spolužiaci sa niekde pochválili, že „chodia s Kat­kou Zatovičovou“, dostávali sa k nim o mne úplne šialené nezmysly. Raz sa napríklad roznieslo, že sme havarovali autom a že mi operovali hlavu.

Ľutovali ste niekedy, že ste neboli obyčajné dievča s obyčajným det­stvom?

Boli síce momenty, keď som mala po­cit, že som o detstvo v podstate prišla, ale zároveň som si, aj keď možno až spätne, uvedomovala, že som mala možnosť zažiť veci, ku ktorým sa iné deti nikdy nedostali. Nakrúcala som s hadmi, dostala som sa do klietky s opicami, jazdila som na slonovi, bola som pri narodení malej zebry…

… stretávala sa s hviezdami vtedajšie­ho hereckého neba… Aj keď neviem, či vám to pripadalo ako niečo mimo­riadne, keďže ste boli jednou z nich.

Je pravda, že tým, že som v tom bola „namočená“ už od šiestich rokov, brala som to ako normálnu súčasť života. Ale pamätám si, akým veľkým zážitkom pre mňa bolo, keď sme pripravovali inscenáciu Jonáša Zábor­ského Dve frašky a začali sme skúšať v divadle, pretože do jedných v hlav­ných úloh boli obsadení páni Lasica a Satinský. To som vnímala ako niečo výnimočné, zázračné… Od rodičov, hlavne od otecka, som totiž vedela, že boli zakázaní. O to viac som si vážila, že môžem v blízkosti týchto úžasných ľudí byť a skúšať.

Na druhej strane sa asi automaticky čakalo, že aj vy podáte adekvátny výkon tomu, s kým hráte…

To mi dochádzalo až spätne, že odmalička bola na mňa kladená jedna požiadavka za druhou. V podstate som nemala možnosť len tak byť. Takže akoby som celé detstvo prebehla v akomsi rýchliku. Áno, bolo to väč­šinou hravé, ale zároveň som cítila tú záťaž, ktorá bola toho súčasťou. Týkala sa vlastne aj popularity. Keď mal o mňa záujem nejaký chlapec, nevedela som, či si hovorí – idem za tou detskou he­rečkou, alebo ma oslovil preto, že som sa mu jednoducho páčila.

Viem si predstaviť, že toto si nikto okolo vás neuvedomoval. Cítili ste sa sama, aj keď ste boli medzi ľuďmi?

V podstate áno, hoci až dnes presne rozumiem, čo mi chýbalo – klasic­ká rodina a stabilné teplo domova. A možno práve to, že som mala túto potrebu nenaplnenú, vo mne prebudi­lo veľmi silný cit pre materstvo.

To sa stalo vašou celoživotnou témou, ale najskôr ste sa pokúsili vykročiť podľa očakávania hereckou cestou a poslali prihlášku na VŠMU. Odtiaľ však prišla napriek celému zoznamu filmov, ktoré ste už mali na konte, odpoveď, že vás neprijímajú pre nedostatok miesta. Ako sa toto dá prijať? Rozumeli ste tomu? Hrali ste so slovenským hereckým výkve­tom a tí predsa videli, čo vo vás je…

Viacerí mi potom povedali, že som na nich bola skrátka až príliš skúsená. V tom čase to bolo na škole nastavené tak, že dôraz sa kládol na divadlo, a dozvedela som sa, že mňa už by nemohli formovať, lebo som pre nich bola „skazená“ filmom.

Mali ste po hereckom detstve vôbec nejaký plán B?

Fascinovala ma medicína, celé to lekárske prostredie a vôbec môcť a vedieť ako pomáhať ľuďom. To sa potom premietlo do toho, že som si po skončení pražskej DAMU, kde som nakoniec skončila bábkoherectvo, dovolila ešte rok študovať tradičnú čínsku medicínu. Ja tomu totiž hovo­rím, že to sú korene aj nášho rodu. Aj naše prababičky totiž veľmi dobre ve­deli, prečo sa má dávať na hruď obklad z bravčovej masti, keď nás dusí kašeľ, že sa nemáme rozčuľovať, lebo nám vzkypí žlč. Poznali tieto prepojenia, ktoré skúma aj čínska medicína cez to, ktoré emócie zaťažujú ktoré orgány. Tá múdrosť tu všade bola a v podsta­te mi to pomáhalo dostať sa naspäť k vlastným koreňom.

Dostali ste sa však predsa len aj na dosky, ktoré znamenajú svet, a tesne pred revolúciou ste nastúpili do Mar­tinského divadla. Bolo to ono?

Vlastne až na tom javisku som koneč­ne mala priestor rozmýšľať nad tým, čo chcem. Cítim sa tam dobre? Je to naozaj to, čo chcem v živote robiť? Skrátka privádzalo ma to k otázkam, ktoré som si dovtedy nestihla položiť ani zodpovedať – kto som a čo je v ži­vote pre mňa vlastne dôležité?

Po tri a pol roku ste nakoniec Martinu dali zbohom a vrátili sa do Prahy, pri­ čom jedným z impulzov bola aj strata nenarodeného dievčatka, ktoré ste čakali. Bola to taká rana, že ste tam už nevládali zostať?

V prvej chvíli som to úplne potlači­la, ako keby to nejestvovalo. Až po rokoch som si uvedomila, ako silne ma to ovplyvnilo. Zrazu som pochopi­la, prečo som začala práve v tom čase čítať knihy Raymonda Moodyho Život po živote a podobné veci. Tá moja nenarodená Anička mi proste dávala odniekadiaľ impulzy – pozri, bola som tu, bola som tvojou súčasťou.

Túžba po rodine, po materstve pritom bola vo vás celý život. Ako je možné, že keď ste si ju potom založili, ne­skončilo sa to tak, ako ste snívali?

Hoci už prvé indície v tom vzťahu mi našepkávali, že niečo nie je v po­riadku, ešte som nedokázala počúvať samu seba ani svoje vnútorné pocity, ktoré bývajú vždy presné. Zoznámili sme sa a všetko išlo veľmi rýchlo. Rýchlo sme spolu začali žiť, rých­lo sme počali, nasledovala rýchla svadba… Všetko sa to udialo doslova do roka a do dňa.

Verili ste, že sa to, čo vám nevyhovo­valo, jednoducho zmení?

Skôr som v tom celom nebola rozum­ná – natoľko mi tikali biologické ho­diny, že bolo pre mňa dôležitejšie mať deti než skúmať, o čom je náš vzťah. Až postupne som sa začala dozve­dať, že manžel mal nejaké finančné problémy, že stresové situácie riešil gamblerstvom. Nakoniec sa dopraco­val k tomu, že nás prišli štyri dni pred Vianocami exekútori súdne vysťaho­vať z bytu aj so stromčekom. Syn mal len štyri roky.

Vy ste ešte aj toto zvládli a podľa svedectiev vašich blízkych kama­rátok ste sa synovmu otcovi ani po tomto úplne neobrátili chrbtom, hoci ste pochopili, že ďalej to už takto nepôjde…

On nebol zlý, ale mal svoje skratové konanie. V podstate to bola psychická porucha. Inak to bol dobrý človek: šikovný moderátor, spíker, novinár, mal úžasný dar slova a veľmi ma v za­čiatkoch podporoval, najmä keď som pocítila potrebu uchopiť tú prenatálnu tému a venovať sa jej ďalej.

Treba povedať, že do Prahy ste sa síce vrátili s úmyslom pokračovať v hereckej kariére, chodiť na kas­tingy a snažiť sa presadiť, namiesto toho ste však ešte pred otehotnením zakotvili v Medzinárodnom liečiteľ­skom centre, čo vás postupne pri­viedlo k vášmu vlastnému projektu zameranému na vedomú a aktívnu prípravu na materstvo a rodičovstvo. Ako prvá ste začiatkom storočia ponúkali lekcie gravid jogy, tanca rodičiek, kurzy nosenia bábätiek v šatkách…

Videla som v tých východných uče­niach, že tam sa začiatok života ne-vníma od narodenia, ale omnoho skôr, a uvedomila si, ako veľmi nás pôrod ovplyvňuje – na celý život. A tak som si začala klásť otázky: pre­čo sa tomu nevenuje väčšia pozor­nosť? Zároveň som videla, ako veľmi sa ubližuje mamám aj deťom, keď sa zo zdravej tehotnej ženy v pôrodnici robí pacientka, ktorej názor nikoho nezaujíma, a aké hlboké stopy to zanecháva. Kládla som si teda otázku – prečo sa z nás robia nesvojprávne bytosti, keď príroda je taká mocná a my sme jej súčasťou? Prečo by sme mali byť menej schopné než mačka či sučka, ktoré prirodzene porodia, postarajú sa o mláďatá a pritom dôverujú svojmu telu?

Zo strany mamičiek prišiel obrovský záujem, aj keď ich v pôrodniciach neradi počúvali, dokonca považovali za nezodpovedné, ak chceli rodiť čo najprirodzenejšie.

Nikdy som nebola zástankyňou domácich pôrodov. Bola som za voľ bu – aby mala žena k dispozí­cii adekvátne informácie a mohla navnímať, čo je pre ňu samotnú správne. Áno, v minulosti to bolo bez lekárov náročné, kým dnes máme možnosti, systém, medicínu… Ale tým sa ženám zobral kus ich prirodzených kompetencií. Stratili sme schopnosť spoľahnúť sa na seba, dôverovať vlastnému telu a zároveň niečo odovzdať „hore“, tak ako to ženy museli robiť kedysi. No práve to ich robilo odolnejšími.

Napĺňalo vás to dosť na to, aby vám nechýbalo herectvo, respektíve život, aký ste zažívali od detstva?

Maximálne. Dávalo mi to obrovský zmysel. Nikdy som nebola kariérny typ, oveľa silnejšie bolo vo mne to materské. Takže som, naopak, cítila, že som na správnom mieste.

Napriek tomu mám pocit, akoby sa váš život vyvíjal celý čas inak, ako ste si pôvodne priali – chceli ste vyštudovať herectvo, neprijali vás na školu, chceli ste rodinu, rozpadla sa vám, túžili ste aspoň po troch deťoch, máte len jedno… Nezdalo sa vám, že dostávate ranu za ranou?

Nemala som pocit, že trpím viac než ostatní. A teraz, keď pracujem so ženami, vidím, že mnohé to majú rovnako – vôbec to nevidia. Aj veci, ktoré nie sú v poriadku, ktoré im ubližujú, berú ako „normálne“. Ne­dávno bola u mňa v Prahe na arómo­terapeutickej masáži jedna klientka. Až teraz, tesne pred päťdesiatkou, si prvýkrát dovolila pripustiť, že bola – v úvodzovkách – zneužívaná. Zne­užívanie totiž nemusí byť len fyzické. Môže mať mnoho podôb. A v istom zmysle už roky viem, že sa to týka aj mňa. Odmalička som vlastne musela plniť to, čo odo mňa chceli iní. Kým som to nesplnila, nesmela som odísť spred kamery. Takto som bola vlastne od detstva nastavená, že musím urobiť všetko, aby boli spokojní iní. Koniec koncov po rokoch som sa dozvedela, že aj na svet som prišla preto, aby som zachránila vzťah mojich rodičov.

A zachránili ste ho?

Nuž… Zostali spolu, ale ich manžel­stvo nebolo veľmi harmonické. Hoci každý z nich bol jeden krásny človek.

Viete, čo si myslím ja? Podľa mňa ste prišli na svet, aby ste zachránili nás všetkých… V každej z profesií a v každom z projektov, ktorým ste sa venovali.

Asi áno. Človek nakoniec objaví všetky súvislosti svojho života a zrazu vidí, že náhody sa vlastne nedejú, že všetko sa stalo z nejakého dôvodu. Dnes vnímam, že môj život vždy patril deťom. V detstve som ich obohacovala seriálmi, ktoré sú populárne dodnes. A v dospelosti som vytvorila projekt, ktorý ich mal chrániť – aby sa im ne­ubližovalo, aby sa k nim cez ich mamy dostávalo to, čo ich podporí, posilní a ochráni.

foto: archív K. Z.