Podľa zákona o zdravotnej starostlivosti je poslaním zdravotníckeho pracovníka „vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statočne, s hlbokým ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi, s dostupnými poznatkami lekárskych vied a biomedicínskymi vedami…“ Nie je to vždy ľahké, hlavne keď právne predpisy zaspali dobu a idú proti nim a na uplatnenie najnovších poznatkov vedy zase nie sú peniaze, ale je dôvod, aby nemali svedomie, statočnosť a vzťah k svojmu pacientovi? Lebo aj to sa stáva…
Príbeh prvý: Ľahostajnosť lekárky ju takmer zabila
Päťdesiatnička Terézia je matkou troch dospelých detí. Ako zodpovedná žena pravidelne chodila na preventívne prehliadky a nezanedbávala ani samovyšetrenia. Keď si pred rokom našla malú hrčku v prsníku, hneď šla za gynekológom. Ten ešte predtým, ako ju poslal na podrobnejšie vyšetrenie, vyslovil diagnózu, ktorá sa zle počúva. Mamografia to už len potvrdila – triple negatívny karcinóm, ktorý podľa niektorých údajov predstavuje takmer pätinu všetkých prípadov rakoviny prsníka, je agresívnejší a rýchlejšie postupuje.
Webstránka jednej z farmaceutických firiem, ktorá sa zaoberá aj vývojom onkologických liekov, uvádza, že „mechanizmy vzniku tohto typu rakoviny sú z veľkej časti neznáme, preto je liečba tohto karcinómu prsníka obzvlášť náročná. Pre pacientky s triple negatívnym karcinómom prsníka je preto potrebné hľadať nové možnosti liečby a diagnostiky, pričom jedným z riešení môže byť protinádorová imunoterapia a moderné metódy personalizovanej zdravotnej starostlivosti.“ Terézia po zistení diagnózy prešla od svojho gynekológa do starostlivosti onkologičky, ale nestalo sa, žeby sa ona či jej rodina dozvedeli podstatné informácie o chorobe, hoci sa ich dožadovali. Nezostávalo im teda nič iné, iba lekárke dôverovať. Predsa sa len má skúsenosti a musí vedieť, čo robí. Onkologička bezodkladne predpísala štyri týždňové cykly chemoterapie, po ktorých sa nádor, ktorý medzitým ešte narástol, mal ohraničiť, aby mohla prísť na rad operácia. Lenže jej predpoklad sa nenaplnil. Ako skonštatovala – zmena nenastala. Naordinovala teda Terézii ďalších dvanásť týždňových cyklov oveľa silnejšej chemoterapie. Bude to účinné, ak nezabrala prvá? Hoci sa pacientka i jej blízki dožadovali vysvetlenia, ktorému by rozumeli, opäť zostali bez odpovedí. Týždne teda žili v neistote, trpeli a čakali, čo bude. Nádor sa totiž nezmenšoval, ale stále rástol. Niekoľkonásobné zväčšenie spôsobilo, že roztrhol pokožku prsníka a Terézii spôsoboval také neznesiteľné bolesti, až v zúfalstve prosila o jeho odstránenie.
Keď lekárka netuší, ako liečiť
Onkologička sa počas dvoch Teréziiných návštev v ordinácii, na jej ranu ani nepozrela. Podľa slov trojnásobnej mamy len trvala na tom, že musí chemoterapiu dokončiť. Na otázku – čo bude potom, lekárka len rozhodila rukami, že ide o ťažký a zriedkavý prípad a ona jednoducho netuší, aký ďalší postup v liečbe má vybrať. Zakročiť sa teda rozhodla dcéra a prosila pre mamu o čo najskorší termín operácie. A hoci lekárka prikývla, že pošle jej „papiere“ do nemocnice, opäť nezostalo Terézii nič iné, len čakať. Podľa onkologičky sa totiž musí ozvať sama chirurgia, kedy nájdu voľný termín a čas. Lenže ten Teréziin sa už krátil…
Vraj majú prijať fakt, že má chorobu, na ktorú sa umiera
Hoci sa Terka operácie nakoniec dočkala, krátko po nej jej vznikol pod kožou nový nádor, ktorý opäť rástol doslova pred očami. Pooperačná rana sa tak otvorila a začala bolestivo mokvať. Plánovaná rádioterapia v tomto stave neprichádzala do úvahy, pacientka totiž musela ísť znova pod nôž. Doma už vládlo doslova zúfalstvo, lenže otázky Teréziiných potomkov zostávali bez odpovede. Onkologička pri pýtaní sa na ďalšie možnosti liečby iba krčila ramená – nevie. Možno by mame mohli skúsiť zariadiť imunologickú liečbu, ale oveľa lepšie vraj bude prijať realitu, a síce, že má chorobu, na ktorú sa umiera… Jej cynizmus a ľahostajnosť boli skrátka horšie ako diagnóza, ktorú mala liečiť. V tej chvíli pochopili, že táto žena v bielom plášti je slepá ulica. Dcére sa, našťastie, podarilo získať kontakt na dve české onkologičky a obe Terézii zhodne po preštudovaní lekárskych správ a dovtedajších vyšetrení odporučili imunoliečbu, ktorá sa kombinuje s ľahšou chemoterapiou. Liek naštartuje imunitný systém tak, aby vedel odhaľovať nádorové bunky a potom ich ničil. Vyšetrenie, či na to má pacientka pozitívne receptory, ktoré dokážu zacieliť liečbu, sa už robilo v inej slovenskej nemocnici. Až tam mama troch detí prežila ozajstný záujem o seba a cítila sa ako ľudská bytosť. Nielen ona, ale celá rodina sa zhoduje na tom, že tunajšia lekárka je pre pacientov anjelom na zemi. Svoju prácu totiž berie ako poslanie. Terézia sa už po pár mesiacoch liečby, na ktorú sa skladá celá rodina, cíti lepšie. Lenže žije v strachu čo bude, keď sa rodinné financie minú, veď päťtisíc eur mesačne nikto na ulici nenájde. A Slovensko je jednou z posledných krajín Európskej únie, kde tento liek zdravotné poisťovne nepreplácajú…
Príbeh druhý: Stať sa môže všeličo. Aj zázrak!
Päťdesiatjedenročná Mária je Slovenka žijúca v Rakúsku. Aj ona disciplinovane dbala na prevenciu, až kým karty nezamiešala pandémia. Dvojročná pauza, počas ktorej sa nedostala na vyšetrenie, sa v jej prípade ukázala ako osudná.
Už dlhšie sa necítila dobre, ale pripisovala to prechodu. Až dovtedy, kým v lete 2021 doma z ničoho nič neodpadla. Sanitka ju previezla do nemocnice v Hainburgu, kde pre ňu nemali dobré správy. Vyšetrenia totiž ukázali karcinóm prsníka. Verdikt bol o to krutejší, že rakovinové bunky sa už rozšírili do hrudnej steny a lymfatických uzlín. Išlo o piate, najvyššie štádium rakoviny. Operácia bola v tom čase navyše vylúčená pre zlý stav pečene, nehovoriac o tom, že tumor, ktorý sa stále zväčšoval, nebol dobre ohraničený. Zúfalá Mária, ktorá sa sama starala o dcéru, sa rovno lekárky spýtala, akú má prognózu. Slovenská lekárka, ktorá tam pôsobila, chytila do dlaní Máriine ruky a potichu povedala: Štyri mesiace… Čože??? Mária sa doslova zarazila v polovici nádychu a myslela si, že zle počula. Lekárka však zostala s ňou. Hoci si už nepamätá jej slová, ten láskavý, vľúdny a prívetivý tón hlasu má v ušiach má dodnes. Napokon jej silno stlačila prsty a s pohľadom rovno upretým do Máriiných očí zašepkala: Ale stať sa môže všeličo. Aj zázrak! To bolo v septembri… Ak sa naplní tá najhoršia prognóza, čakali ju posledné Vianoce.
Bude sa prehodnocovať liečba?
Prvý mesiac Mária preplakala, na začiatku druhého si však nakúpila knihy – aj kuchárske, aj motivačné – a pustila sa do boja o život. Naordinovala si zeleninové diéty, najmä cviklové. Prikázala si pozitívne myslieť. Nariadila si tešiť sa z dcéry, ktorá sa práve chystala na gymnázium, takže si dala záväzok, že sa musí dožiť prinajmenšom jej maturity. Tomu podriadila všetko s tým, že aj nanič deň stojí za to, aby prežila. Bola pripravená, že tých zlých dní bude veľa, no akokoľvek to bolo neuveriteľné, na Silvestra sa cítila neporovnateľne lepšie. Vyšetrenie v polovici januára navyše ukázalo, že v porovnaní s minulým mesiacom, má doslova úžasné výsledky krvi, dokonca aj sono vyšetrenie dopadlo dobre. Čakalo ju však ešte CT prsníkov a pečene. Vtedy kamarátke napísala – som naozaj zvedavá na výsledky, potom sa totiž bude prehodnocovať moja liečba.
Operácia sa podarila, prognóza je prepísaná
To, ako dopadla, asi nečakal nikto. „Nádory zmenšené, aj lézie z lymfatických uzlín, a pečeň akoby mi nepatrila, taká je zlepšená! Všetci sa v nemocnici zo mňa tešia. Som taká šťastná!“ adresovala kamoške nové fantastické správy. Začiatkom februára teda zasadlo konzílium a tentokrát už operáciu odporučilo. Mastektómiu celého ľavého prsníka naplánovali na 10. marec. Keďže však chvíľu predtým dostala covid, nakoniec sa operovalo o mesiac neskôr. Po štvorhodinovom zákroku mal však pre ňu chirurg, ktorý sedel pri jej posteli, samé dobré správy – operácia sa podarila. Vzápätí za ňou prišla psychologička zo spolku žien po mastektómii, aby túto veľkú zmenu vzhľadu svojho tela zvládla. „Nikto nechápe, že som s tým už dávno zmierená…“ napísala pokojne sestre. Po operácii sa však výsledky zhoršili, drény boli plné krvi. Keď sa išla prvý raz sama umyť, našla si modriny až po pás. Bola ale pripravená všetko vydržať. Dokonca zakrátko odmietla aj lieky na bolesť, aby nezaťažovala pečeň. Chemoterapia jej dá určite dosť zabrať. „Bola tam veľmi príjemná lekárka, ktorá ma upozornila, že najmenej dva dni po každej dávke mi bude mizerne a hneď po prvej prídem aj o vlasy. Zažartovala však, že určite nie o všetky naraz. Našťastie, mne to bolo jedno, len som chcela byť čo najskôr doma,“ spomína Mária. Na lekárov sa pritom ani najmenej nemohla sťažovať. Naopak, nevedela si ich vynachváliť – všetci k nej boli srdeční a láskaví. A hlavne hľadali všetky možnosti, aby prepísali prvotnú prognózu a pomohli zázraku, aby sa naozaj stal.
Stále bližšie k dcérinej maturite
Boli dni, keď si Mária siahala na dno síl – po chemoterapii ju bolel každý pohyb, doslova nevládala stáť na nohách, a len čo sa trochu spamätala, už ju čakala ďalšia. Ale bola tu, jej milované dieťa malo stále mamu, a to stálo za to. Aj tých sto kilometrov do nemocnice až vo Wiener Neustadt. Práve tam totiž stretla skvelých, empatických a ľudských lekárov a sestričky, ktorí doslova rozdávajú nádej. No – necestujte za nimi! Dnes má Mária za sebou viac ako dva roky boja o život. Dávno prekročila prognózu, ktorú mala pre ňu prvá doktorka, a je stále bližšie k dcérinej maturite. Celý čas totiž mala proti sebe len jedného súpera a veľa spojencov. Na rozdiel od tých, ktorí okrem choroby musia bojovať aj s ľahostajnými lekármi a nefungujúcim zdravotníctvom. Napriek všetkému trápeniu tak Mária vďačne konštatuje: Som šťastná!
Onkopsychologička: Neempatické podávanie zlých správ má nepriaznivý dopad na zvládanie ochorenia
Vypočuť si nepríjemnú diagnózu je ako nečakaná facka, pacient preto od lekára čaká podporu a povzbudenie, nie to, že mu z druhej strany, obrazne povedané, vypáli druhú. Ako je možno, že sa to deje? Pred časom na svojom blogu istá blogerka zverejnila skúsenosť svojho manžela, ktorý sa lekárky spýtal, prečo mu dala podpísať papier o absolvovaní vyšetrení, na ktorých vôbec nebol. Odpoveď si asi nestihla premyslieť. „Asi som si vás pomýlila s pani M., ktorá bola pred vami. Aj tá to má už spočítané, takisto ako vy,“ citovala ju blogerka. Čo takéto správanie spraví s pacientom podľa onkopsychologičky Ligy proti rakovine Mgr. Kataríny Klincovej? Má právo žiadať, aby sa napriek prepracovanosti či vyhoreniu správali zdravotníci inak?
Požiadavka na ľudský prístup je určite oprávnená, mal by to byť štandard, avšak je pravda, že nie vždy je to tak. Žiaľ, poznáme mnohé prípady necitlivého správania sa lekára. Ide najčastejšie o neempatické podávanie zlých správ, ktoré má následne vážny dopad na ďalšie zvládanie ochorenia. Pacienti často pociťujú nedostatočnú komunikáciu zo strany lekára, prípadne dokonca nezáujem. Pritom pre dobrý priebeh liečby je spolupráca lekára a pacienta zásadná. Zdôrazňujem spolupráca, pretože je to pacientovo zdravie a nielen lekár lieči, ale aj pacient sa na svojej liečbe podieľa.
Lenže asi iba vtedy, keď sa zrozumiteľne dozvie, čo sa od neho žiada, nie?
Treba poukázať aj na to, že „minca“, o ktorej hovoríme, má dve strany. Napríklad podávanie zlých správ nie je ťažké len pre pacienta, ale svojím spôsobom predstavuje veľmi náročnú situáciu aj pre samotného lekára. Nie je ľahké niekoľkokrát za deň vyrieknuť nad človekom „ortieľ“, čeliť neustálemu utrpeniu a bolesti, prípadne zvládať aj správanie pacientov, ktorí, hoci z pochopiteľných dôvodov, sú podráždení či až agresívni. Okrem tejto psychickynáročnej situácie je tu tiež aj veľký tlak, ktorý sa na lekárov kladie. Mnohé ambulancie sú preplnené a vyšetrenia idú ako na bežiacom páse. Nie je to teda len otázka samotného ľudského prístupu lekára, mali by sme aplikovať ľudský prístup aj systémovo. Potrebujeme totiž aj ľudský prístup zdravotníckeho systému, zdravotných poisťovní aj farmaceutických firiem.
Samozrejme. Napriek tomu sa vrátim k zdravotníkom a ich schopnosti vhodnej komunikácie. Dá sa naučiť?
Sú vypracované viaceré návody či rady, ako správne s pacientom komunikovať, pričom k dispozícii sú aj kurzy, kde si môžu zdravotníci tieto schopnosti zdokonaľovať. Liga proti rakovine sa napríklad v jednom zo svojich projektov venuje supervízii a podpore zdravotných sestier a určite by bolo užitočné takto podporiť aj lekárov. Je totiž veľmi dobré, ak je v lekárskom tíme tzv. „propacientská klíma.“ Keď majú napríklad mladší lekári vzor v starších, ktorí sa správajú citlivo a úctivo. Zároveň však lekár, ako aj hociktorý iný pomáhajúci pracovník, potrebuje často reflektovať aj seba, svoju prácu a svoj duševný stav. Pokiaľ je preťažený, pociťuje únavu súcitu, alebo je dokonca sekundárne traumatizovaný, čo sa bežne stáva, mal by využiť pomoc odborníka. Veľmi nápomocné sú aj supervízne čiintervízne skupiny v rámci tímu. Niektoré štúdie totiž ukazujú, že pre lekárov je často dôležitejšia podpora od kolegov, dokonca miestami viac ako od rodiny a blízkych, pretože sú situácie, keď potrebujeme podporu od tých, ktorí nám rozumejú, pretože zažívajú niečo veľmi podobné.
Študenti medicíny majú v 1. ročníku všeobecného lekárstva v letnom semestri predmet Medicínska etika. Spolu je to 12 hodín prednášok a 24 hodín seminárov. Stačí to?
Nedovoľujem si hodnotiť osnovy predmetu medicínska etika, pretože nepoznám ich obsah. Pokiaľ sa však rozprávame o výuke efektívnej a empatickej komunikácie, určite by bolo vhodné, aby predmet zameraný na túto tému bol zaradený medzi povinné a nielen medzi povinne voliteľné. Okrem toho by možno nebolo na škodu nestarať sa len o rozvoj odborných vedomostí u budúcich lekárov, ale aj o celkový osobnostný rozvoj. U toho, kto sa chce stať lekárom, by zároveň nemali byť kladené požiadavky len na vedomosti, ale aj osobnostné predpoklady. Viac informácií o projektoch Ligy proti rakovine na www.lpr.sk
Foto: Shutterstock, Unsplash a archív K. K.
