Keď mala pätnásť, na starom vagóne ju zasiahol prúd a spálil jej telo

Keď sa jej spýtam na detstvo, na chvíľu sa odmlčí. Nevie mi povedať, či bola šantivé a nebojácne dievča. Nepamätá si to. Ani množstvo z toho, čo vtedy zažívala. Akoby jej spomienky zoškvaril elektrický prúd, ktorý ju ako pätnásťročnú zasiahol, keď s kamarátmi vyliezla v železničnom depe na starý vagón. „Vtedy som prišla o veľké množstvo spomienok,“ priznáva Broňa Leitman jedenásť rokov po tom. Spomienky sú koniec koncov nič v porovnaní s tým, že bola len malinký krôčik od toho, aby prišla aj o život. Deväť z jedenástich ľudí, ktorým sa stalo to, čo jej, to šťastie nemalo.

Niektoré spomienky sa vrátili a niečo má z rozprávania rodičov. Z toho si naspäť poskladala detstvo. Všetky tie krásne dni, keď bola všade a bolo jej veľa. Veľa rozprávala, veľa sa smiala, mala veľa kamarátov… Vyrastala na Orave a aj s bratrancami a sesternica­mi boli veľkou rodinou, kde sa všetci radi prekrikovali a smiali. „Na druhej strane som však bola ako prvé dieťa v rodine tá zodpovedná. Keď som dostala na starosť mladšieho brata, mohli sa na mňa spoľahnúť. Naši sa navyše veľmi skoro rozviedli, takže som sa stala maminou pravou rukou,“ spomína Broňa. Aj v škole bola to bezproblémové dieťa, ktoré malo úlohy skôr, než ste sa ho na ne spýtali. Nikto jej nemusel dohovárať, aby si upratala, postrážila brata či akokoľvek pomohla. „Bola som také dva v jed­nom…“ usmeje sa. Keď mala deväť, presťahovali sa s mamou v podstate na opačný koniec Slovenska, do Levíc. Takže v piatej triede začínala odzno­va. Musela si nájsť svoje nové miesto na svete, nové vzťahy, nových kama­rátov. Stále to však bola stará Broňa, veselá, kamarátska, dôverujúca.

Utekaj, ako najďalej vieš…

Vyliezť na staré vagóny na sklonku toho leta pred jedenástimi rokmi ne­bol jej nápad. Ale ani slepo nerobila, čo vymysleli kamaráti, aby sa im za­páčila. Len im verila. Levice stále ne­poznala dokonale, stále tam bola tak trochu tá nová, kým oni tam vyrástli, tisíckrát preliezli všetky zákutia vrá­tane starého železničného odstaviska. Prinajmenšom pre jedného to bolo svojím spôsobom detské ihrisko. Tam vyrastal, medzi vagóny sa chodili ako deti pri hre schovávať. „Keď povedal, že je to bezpečné, ani mi nenapadlo pochybovať. Naše mamy sa poznali dávno predtým, než sme tam prišli bývať. Vedela som, že mi ani jeden nechce zle, že to nie je nejaká pasca,“ vracia sa do tých chvíľ mladá žena. Tým, že chalani, s ktorými tam krátko po pätnástych narodeninách šla, boli presvedčení, že sa im nič nemôže stať, brala to tak aj ona. Oni vyliezli prví, už boli navrchu, keď ona ešte stále napriek tomu dole váhala. „Akýsi vnútorný hlas mi opakoval – Broňa, ale to nie je úplne dobrý nápad. Si si istá, že to chceš spraviť? Pamätám si, že trikrát som sa v mysli takto zasta­vila – je to okej? Je to naozaj okej? Tretíkrát to bolo, keď už som stála na rebríku toho zhrdzaveného vlaku…“ nadýchne sa. Spomína si aj na svoju vnútornú odpoveď – čo by sa jej malo stať? Koniec koncov obaja už boli hore a v poriadku. Nakoniec teda svižne vyliezla aj ona. Chalani medzitým z prvého vagóna preskočili na ďalší a čakali, že ich bude nasledovať. Lenže Broni sa po prvých krokoch zahmlilo pred očami a začala sa jej krútiť hlava. Toto už nebol vnútorný hlas, toto už bolo jej telo, ktoré jej jasne dávalo najavo, že to naozaj nebolo dobré rozhodnutie. „Doslova som cítila, že mám utekať preč, ako najďalej viem.“

Akoby to bol sen

„Chalani, ja idem dolu,“ zakričala na dvojicu kamarátov a ani nie v strede vagóna sa otočila a chcela urobiť presne to, čo jej všetko v hlave aj v tele radilo. „Ako som sa však otočila, pritiahlo ma to k zhora visiacim drôtom. Na prste dodnes vidieť, kde prúd do môjho tela vošiel. Zosta­lo to tam mŕtve,“ vystrie ku mne ruku. Myšlienkami však zostáva na osudnom vagóne. „Začalo ma to triasť na celom tele.“ Sekundy, minúty? Netušila. V tom momente ani to, či sa to niekedy skončí. Dnes vie, že to bolo, ako keď doma zapnete príliš veľa spotrebičov naraz, nakoniec vybijete poistky a elektrina zhasne. To sa stalo aj na tom vagóne a prúd ju zrazu pustil. „Vďaka tomu som tam nakoniec nezhorela a nezomrela.“ Prvé, čo jej prebehlo hlavou, bolo, že celé to je len sen – Broňa, neboj, ty sa z toho zobudíš… A potom už prišiel len šok a strašná bolesť. „Všetky moje zmysly boli úplne utlmené, mozog vyplo, telo sa totiž zo všetkých síl snažilo prežiť,“ trasie sa mladej žene hlas. Cítila po­tom strašný zápach zhoreniny. Presne taký, aký si pamätá zo zabíjačiek na Orave, keď na dvore opaľovali prasatá. „Napriek šoku a vypnutým zmyslom mi hlava veľmi presne dávala vedieť, čo sa okolo mňa deje,“ hovorí s tým, že zároveň jej pred očami prebiehal celý život. „Videla som, aké som bola dieťa, všetky zlé rozhodnutia, ktoré som v živote spravila, ako som sa hrala s bratom a množstvo iných vecí, ktoré som si nemohla pamätať, lebo v tej chvíli som mala len niekoľko mesiacov… Videla som rodičov, ako ma držia, ale zároveň akoby som to nebola ja. Nebola som totiž vo svojom tele, pozerala som sa na to len zhora ako na nejaký film. Posledné, čo som videla, bol moment, keď som prešla bránou na to železničné depo a zastavila sa pri vagóne. Tam sa film skončil…“ bojuje Broňa so slzami.

Buď sa nadýchne, alebo zomrie

To, čo zažila, svojím spôsobom bolí stále. Hoci nielen na tom vagóne, ale každú minútu odvtedy bola viac než statočná. Už od momentu, keď tam prvýkrát otvorila oči… „Prvé, čo som zbadala, bola moja noha zhorená až na kosť. Mám na nej popáleniny tretieho stupňa, pričom štvrtý už je nezvratný a končí sa smrťou,“ vysvet­ľuje. Aj na ruke si všimla obhorené mäso, ale popáleniny mala vlastne všade. Ako sa neskôr dozvedela, až na štyridsiatich ôsmych percentách tela. Bojovala o každý nádych, lapala po dychu, ale všetko to bolo strašne ťažké. Niekde vnútri cítila, že túži zomrieť. Skrátka chcela, nech sa to skončí. Akokoľvek. Začala totiž cítiť ukrutné bolesti. „Jediné, čo som chce­la bolo buď sa zhlboka nadýchnuť, alebo prestať dýchať úplne…“

Utečme, lebo ona tam fakt zomrie…

Zároveň si pamätá, že periférne vide­la chalanov, ako sa na to celé doslova skamenení pozerajú z vagóna oproti. Vie, že na policajnom výsluchu vzá­pätí tvrdili, že oni hore vôbec neboli. Len Broňa. A ona sa nemohla brániť. Ležala v kóme neschopná rozprávať. „Napriek tomu som to nechala tak. Keď konečne policajti mohli vypočuť aj mňa, netvrdila som opak. Mojím je­diným záujmom totiž bolo, aby z toho vyšli bez ujmy. Keby som povedala, že boli so mnou hore a priviedli ma tam, boli by ako mladiství trestne stíhaní, keďže oni už mali šestnásť a sedem­násť rokov. Nech však urobili čokoľ­vek, boli to proste deti – ako ja. Podľa mňa boli potrestaní dosť už tým, že si to, čo sa stalo, nesú so sebou. Navyše oni ma tam nenútili ísť a to, čo sa stalo, bolo moje slobodné rozhodnu­tie,“ hovorí Broňa. A koniec koncov práve oni jej zachránili život. Hoci… „V prvých sekundách chceli utiecť. Ale nikto nepochopí, čo sa v človeku deje, keď niečo takéto vidí. Je priro­dzené, že sa zľakli, a počula som, ako jeden druhému hovorí, aby utiekli, lebo ja tam zomriem. Keď máte šest­násť, nechcete byť spájaný s niečou smrťou a hlavne si nechcete pamätať, že kvôli vám niekto zomrel,“ dodnes vtedajších kamarátov bráni. Druhý z nich nakoniec odmietol nechať ju tam napospas osudu. Jeho mama, ktorá sa roky kamarátila s Broninou mamou, totiž vedela, že šli spolu. Nemohol len tak ujsť. A tak vytočil číslo na policajnú linku. „Aj preto im nemôžem mať za zlé to zaváhanie. Ja som to povedala aj vtedy, že by som nechcela, aby im to ktokoľvek vyčítal, nech by sa rozhodli akokoľvek. Nikto totiž nebol na ich mieste,“ dodáva úprimne.

Druhýkrát sa narodila

Lekári Broni len potvrdili, že keby tí dvaja nezavolali nakoniec pomoc, tak na tom vagóne umrie. „Aj keby ma naši začali hľadať hneď o ôsmej, po tom, čo som neprišla domov, od pol siedmej, keď sa to stalo, by som to neudýchala,“ hovorí mladá žena na rovinu. Najskôr poslali len jedného policajta, aby preveril, či si dvaja tínedžeri nerobia z nich srandu. Až keď ju videl nahú a zhorenú, rozbe­hol všetky záchranné zložky, ktoré však nakoniec museli čakať niekoľko desiatok minút, kým bolo bezpečné ísť za ňou hore. A ďalšie minúty sa rozhodovalo, či s ňou nebudú musieť odviezť aj strechu vagóna. „Nevedeli totiž, či nemám poškodenú chrbticu, vtedy by manipuláciou s mojím telom mohli môj stav ešte zhoršiť,“ spomína Broňa, ktorá si potom už pamätá len hlas zdravotného brata zo sanitky. Cez vysielačku volal lekára, ktorý ani po štyridsiatich minútach neprišiel, čo má robiť, lebo môj stav je naozaj zlý. „Nakoniec mi našiel žilu a pichol mi anestetikum, aby ma uspal. To mi podľa lekárov z oddelenia popálenín zachránilo život. Inak by som to podľa nich na stodesať percent neprežila. Už to, že ma udržali štyridsaťpäť minút pri vedomí, totiž bolo nad ľudské sily,“ vysvetľuje. V levickej nemocnici však skončila len na chodbe, lebo viac-menej nevedeli, čo s ňou. Na tento typ úrazov neboli pripravení. Až po ďalších nekonečných minútach dohadovania nakoniec vrtuľník Broňu odviezol do bratislavskej ružinovskej nemocnice. A tam sa začal ďalší boj o jej život. V jej popálenom diev­čenskom tele sa totiž rozvinul zápal a v priebehu nasledujúcich hodín pohltil viac ako deväťdesiat percent jej organizmu. Lekári po konzultácii s viedenskými odborníkmi skúsili ris­kantné nasadenie štyroch antibiotík naraz, čo je inak neprípustné. „Keď už som prežila toľko vecí, ktoré väčšina ľudí neprežije, nechceli to skrátka len tak vzdať.“ Bolo to však buď – alebo. Lenže to u nej bolo od prvého momentu. Do rána zápalové hodnoty klesli o dve percentá a už vtedy to brali ako znamenie, že sú na správnej ceste. V tej chvíli povedali jej rodičom, že Broňa to vyhrá. A mali pravdu, aj keď to bolo v prvom momente také smutnokrásne víťazstvo. „Keď ma po štrnástich dňoch prvýkrát prebrali z umelého spánku, vôbec som rodičov nespoznala. To bola asi tá najťažšia vec z celého pobytu v nemocnici. Vedela som podľa hlasu, podľa spo­mienok, že sú to oni, ale ich tváre mi nič nehovorili,“ lesknú sa Broni opäť oči. „Tie spomienky boli totiž… Viete aké? Ako keď sa vám niečo sníva, viete, čo ten človek robí, ako vyzerá, že má blond vlasy, ale nevidíte jeho črty, nemôžete sa mu pozrieť do očí… A pri rodičovi je to strašné. Práve tvár je to, čo ho odlišuje od všetkých iných ľudí na svete. Lekár mi to potom vysvetlil, že v tej chvíli som bola ako bábätko tesne po tom, čo sa narodí. Už z bruška pozná mamin hlas, takže vie, že je to ona, ale ešte nepozná jej tvár. Presne tak som sa cítila,“ prizná Broňa. Ono to aj sedelo. V podstate sa druhýkrát narodila.

Haló, Broňa, žiješ!

Často počúva, že má lekárom ďakovať od rána do večera. Aj to od prvého dňa v nemocnici robila. „Oni sami mi však celý čas hovorili, že poďakova­nie si nezaslúžia oni, ale moje srdce. Keby niet toho, že napriek všetkému stále bilo, nemali by čo zachraňovať. Nikdy by som sa k nim ani nedostala, a rovno z toho vagóna by ma odviezli do pohrebného ústavu,“ je Broňa otvorená. Dnes to srdce bije pre jej vlastnú rodinu, manžela, ktorého nemala nikdy stretnúť, a dve deti, ktoré podľa pôvodných lekárskych predpokladov takisto nemala nikdy mať. „Keď som spoznala svojho muža, pochopila som, že sa zbytočne bránim vzťahom a skrývam zmrzačené telo, lebo pre neho to nie je dôležité. Od prvej chvíle mi dával najavo, že pre neho som krásna, a cítila som, že ho chcem mať po svojom boku, lebo ma prijíma takú, aká som. Chápe aj moju cieľavedomosť a nebojí sa jej,“ neskrýva svoju lásku. Tá nakoniec dala život ich dvom ratolestiam, a tak si stonásobne uvedomuje, že je vlastne naozaj šťastná žena. „Hoci, samozrejme, sú aj ťažké chvíle, keď v bolestiach ležím v posteli a nahlas sa pýtam – prečo? Ale vždy, a to vždy by som rada zdôraznila, si hneď v tej minúte poviem – haló, Broňa, žiješ! Neľutuj sa, lebo nech si urobila čokoľ­vek, tie rozhodnutia a cesta, na ktorú ťa priviedli, z teba urobili ženu, ktorou si! Bez nich by som dnes možno na-ozaj nebola nikým…“

foto: Shutterstock, archiv