Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Keď mŕtvi zachraňujú živých

Podľa niektorých ľudí je prvá uskutočnená transplantácia v dejinách, opísaná hneď v prvých riadkoch Starého zákona, kde sa hovorí, ako Boh dopustil na Adama tvrdý spánok, a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a z neho utvoril ženu… Hoci sa väčšina nad tým len pousmeje, transplantácie orgánov naozaj nie sú novodobý výmysel. Prvé úspešné pokusy o transplantáciu tkaniva boli totiž zaznamenané v starej Indii už dvetisíc rokov pred Kristom. Tamojší lekári boli už vtedy schopní nahrádzať odrezané nosy, ktoré boli trestom za cudzoložstvo, transplantátom z kože z bedier postihnutého….

Albert Einstein svojím výrokom „Ten, kto nikdy neurobil chybu, nikdy nič nové neskúsil“, zrejme adresne nemieril na lekárov, pre ktorých sú transplantácie orgánov životným cieľom. A predsa sa práve táto veta na nich hodí lepšie ako na kohokoľvek iného. Dlhotrvajúce úsilie, nároč­né vychytávanie možných úskalí či neočakávané zložité „háčiky“ často nebývajú odmenené úspechom. Našťastie sa títo medicínski šampióni nedali odradiť a krôčik po krôčiku postupovali ďalej.

Boli svätci prví?

Asi len málokto z laikov vie, že patrónmi lekárov sú dvaja svätci Kozma a Damián. V kresťanskom staroveku boli títo bratia, dvojič­ ky, známi takmer po celej Európe. Lekárske vzdelanie získali v sýr­skej Antiochii a vedomosti si ďalej rozvíjali v rodnej maloázijskej Cilícii, v meste Egjia, pričom nadobudnuté medicínske znalosti dopĺňali svojimi vrodenými liečiteľskými schopnosťa­mi a láskavým prístupom k chorým. Jedna z legiend hovorí, že bratov raz privolali k mužovi, ktorý trpel ťažkou infekciou, pravdepodobne gangrénou nohy, a hrozila mu smrť. Keď k nemu prišli, chorý práve spal. Dlho neváhali, pacientovi nohu amputovali a miesto nej „pripevnili“ k jeho bielemu telu čiernu končatinu krátko predtým zo­snulého Etiópčana. Operovaný potom bez problémov chodil. Takto sa vraj, hoci s riadnym zveličením, odohrala možno vôbec prvá transplantácia končatiny. Určite aj toto – spolu s mnohými ďalšími medicínskymi zákrokmi – prispelo k ich chýrnej povesti. Miestodržiteľ Lyziáš, veľký nepriateľ kresťanstva, však dal oboch spolu s ich ďalšími troma bratmi uväzniť. A keď sa odmietli zrieknuť viery v jediného Boha, podrobili ich ťažkému mučeniu. Napokon všetkých piatich sťali mečom. Na počesť dvojice lekárov dal pápež Félix IV. postaviť v Ríme kostol, kde bola mozaika s ich vyobrazeniami, ktorá patrí k najvzác­nejším umeleckým dielam v Ríme.

Koža z ramena sluhu na rekonštrukciu nosa jeho pána

Kým v prípade Kozmu a Damiána, akokoľvek sú ich mená spojené s transplantáciami a považujú sa za ich patrónov, ide o legendu, indický „plastický chirurg“ Sushrutha v pia­tom storočí vydal reálnu príručku, kde popisuje príslušné transplantačné technológie, ktoré sa v princípe pou­žívajú dodnes. V Európe však našli od­vahu prvýkrát ich vyskúšať až o tisíc rokov neskôr. Prvý popísaný prípad transplantácie kože totiž pochádza až z roku 1442, keď bola použitá koža z ramena sluhu na rekonštrukciu nosa jeho pána. V tomto období bola totiž v Európe rozšírená epidémia syfilisu a v poslednom štádiu tejto choroby pacientom odpadávali nosy. Ďalší po­kus je známy z roku 1668, keď v Rusku chirurg Job van Meereken použil na opravu defektu lebky ruského šľach­tica časť lebky psa. Operácia síce pre­behla úspešne, ale ruská pravoslávna cirkev vyhlásila xenotransplantáciu, čiže použitie časti tela zvieraťa u človeka, za nezlučiteľnú s vierou, šľachticovi i lekárom pohrozila exko­munikáciou a psia lebka musela byť odstránená. Pokusov o transplantácie bolo viacero, ale absentovali základ­né vedomosti o imunitnom systéme organizmu, a teda o príčine, prečo nie sú transplantáty organizmom tolero­vané. Priekopníkov transplantácií tak neustále obmedzovala nezlučiteľnosť orgánov a tkanív rôznych jedincov.

SEDEM ŽIVOTOV

Na Slovensku funguje princíp takzvaného predpokladaného súhlasu. To znamená, že každý, kto počas života nepodpísal nesúhlas s odobratím orgánov, je po smrti prakticky darcom. Podľa zákona nie je pre lekárov záväzný ani nesúhlas rodiny, v praxi to však funguje tak, že ak príbuzní odobratie orgánov odmietnu, lekári ich rozhodnutie rešpektujú. Síce k tomu, našťastie, podľa doterajších skúseností nedochádza často, napriek tomu sú u nás stovky pacientov, ktorí stále čakajú na záchranu života, pričom jeden darca môže zachrániť až se­dem životov naraz. Svojím srdcom, pľúcami, pečeňou, dvoma oblička­mi, pankreasom a črevom.

Prezidenta nezachránil, ale tisícky iných áno

Uplynuli tak ďalšie desiatky rokov, kým mohla západná medicína začať písať svoju históriu transplantácií. A tá začala obličkami. Až keď sa pri nich dosiahli prvé kroky, mohli sa ďalej vyvinúť moderné postupy a spôsoby transplantácií pankreasu, pečene, srdca, pľúc, kostí, kožných štepov a iných tkanív. No ale brzdime! – ešte sme len pri obličkách. Tie boli zo všetkých transplantácií orgánov najrýchlejšie sa rozvíjajúce a tiež najskôr úspešné. Keďže sú párovým orgánom, dalo sa využívať i odobe­ranie obličiek od živých darcov. Ani postup vyberania obličky z tela darcu nebol zložitý. Bolo však treba vynájsť metódu chirurgického spojenia ciev, ktoré by umožňovalo prietok krvi z jednej do druhej. Tomu pomohol kuriózny impulz – atentát na fran­cúzskeho prezidenta Sadiho Carnota v roku 1894, ktorý vykrvácal v dôsled­ku bodných rán do brucha z porane­ných žíl pečene. Verdikt lekárov vtedy znel: nič sa nedá robiť. Lenže Alexis Carrel, vtedy ešte študent medicíny v Lyone, naopak vyhlásil, že záchrana možná bola, keby lekári vedeli, akou technikou spojiť cievy. Svoj nápad začal teda skúšať na tenkých cievach psov a bol úspešný! Carrelov steh sa dokonca používa i dnes a je stále bežnou metódou chirurgického šitia. Za jeho úsilie prišla vzápätí odmena – v roku 1912 dostal Nobelovu cenu. A prorockými sa ukázali aj jeho slová, ktoré v roku 1902 napísal do časopisu Lyon Chirurgical: „Transplantácie orgánov, ktoré sú dnes iba chirurgic­kou kuriozitou, sa v jeden deň môžu stať praktickou možnosťou náhrady chorých orgánov.“

Od obličiek k ušiam

V roku 1936 prvý raz transplantoval ľudskú obličku ruský lekár Sergej Voronoy na Ukrajine. Zákrok síce nebol úspešný – pacientka zomrela po 48 hodinách –, ale znamenal ďalší krok vpred, pričom rozhodujúcim míľnikom bol objav doktora Wille­ma J. Kolffu, holandského vynálezcu umelej obličky, ktorý sa považuje aj za otca dialýzy. Zostrojil totiž prvé dialyzačné prístroje, čím sa vyriešila príprava pacienta pred operáciou. Tento lekár sa dokonca podieľal aj na vytvorení umelého srdca – v roku 1982 bol členom tímu, ktorý ho prvý raz voperoval do tela pacienta, a zao­beral sa i vytváraním umelých očí, uší a končatín. Rozhodujúcim objavom však bol objav mechanizmu imunitnej odpovede organizmu. V štyridsiatych rokoch minulého storočia, v roku 1944, sir Peter Medawar z Londýnskej univerzity objasnil príčinu imu­nologickej tolerancie, za čo dostal v roku 1960 Nobelovu cenu. Pokroku v imunológii a chirurgii však predchá­dzalo hľadanie spôsobu uchovávania odobratých orgánov. Aby sa znížila možnosť odvrhnutia cudzieho orgánu telom prijímateľa, používalo sa najprv radiačné žiarenie. Neskôr sa vyvinuli liečivá imunosupresíva, ktorými sa znižuje imunitná reakcia organizmu po transplantácii. Svetový primát v úspešnej transplantácii ľudského orgánu si tak v roku 1950 mohol pri­písať Američan Richard Lawler, ktorý transplantoval obličku Ruth Tuckero­vej. Operáciu, ktorá bola pre pacient­ku poslednou možnou záchranou, tím lekárov najprv udržal v tajnosti, keďže zákrok sa vykonal v katolíckej nemoc­nici a cirkev vtedy ešte nesúhlasila s tým, aby sa tkanivá z mŕtvych tiel transplantovali do živých organiz­mov. Vedenie nemocnice však lekárov podporovalo. Správa o úspešnej transplantácii nakoniec obletela celý svet, aj keď až po niekoľkých dňoch, keď bolo isté, že pacientke sa darí dobre. Prežila ďalších päť rokov, hoci sa darovaná oblička scvrkla na veľkosť orecha. Až o 22 rokov neskôr, ale zato úspešne, vstúpili na túto cestu aj slovenskí lekári. Prvú transplantáciu obličiek uskutočnil v júni 1972 v Bra­tislave tím, ktorý viedol prof. Vladimír Zvara a v júni 1993 sa na súčasnú transplantáciu pankreasu i obličiek podujali v Banskej Bystrici.

Muž so zlatými rukami

Zlatými písmenami sa do dejín transplantácií zapísal 3. december 1967. Deň predtým mladú ženu Denise Darvallovú pri prechádzaní cez cestu zrazilo auto a jej mozog bol v stave klinickej smrti, srdce však ešte žilo. A práve to potreboval obchod­ník Louis Washkansky, ktorý trpel cukrovkou. Vtedy prišiel deň D pre juhoafrického kardiochirurga Chris­tiaana Barnarda. Popoludní, deň pred transplantáciou, keď už bolo jasné, na aký zákrok sa kardiochirurg podujíma, doma zdanlivo driemal pri počúva­ní hudby. V hlave si však premietal všetky možnosti a úskalia, pre ktoré sa práve rozhodol. Chvíľu na to si tak v nemocnici Groote Schuur v Kap­skom Meste jeho 54-ročný pacient vypočul, že má osemdesiatpercentnú šancu vyliečiť sa, ak sa rozhodne prikývnuť na operáciu, na ktorú sa dovtedy ešte nikto nepodujal – trans­plantáciu srdca. Neskôr v tejto súvis­losti Christiaan Barnard napísal: „Pre umierajúceho nie je ťažké rozhodnúť sa, pretože vie, že je na konci. Ak vás lev prenasleduje na breh rieky plnej krokodílov, skočíte do vody v presved­čení, že predsa len máte šancu pre­plávať na druhú stranu.“ Presne takto to cítil aj obchodník s chorým srdcom a tak sa tridsaťčlenný tím mohol začať pripravovať na unikátnu operáciu. Tá nakoniec trvala približne päť hodín a skončila sa úspešne. Louis Washkan­sky však nakoniec osemnásť dní po nej zomrel na obojstranný zápal pľúc, jeho smrť však transplantácie srdca nezastavila. A tak ako Christiaan Barnard zmenil na niekoľko dní život svojmu pacientovi, jeho operácia zmenila ten jeho. Navždy sa zapísal do histórie medicíny ako prvý chirurg na svete, ktorý uskutočnil úspešnú transplantáciu srdca. Celosvetová sláva mu priniesla odborné uznanie, volali ho Muž so zlatými rukami, ďalšou úspešnou transplantáciou totiž vzápätí potvrdil svoju výnimočnosť, pričom tento pacient už žil s novým srdcom až osemnásť mesiacov. Celý svet mu otváral dvere dokorán. Ocitol sa dvakrát v Guinnessovej knihe rekordov ako lekár-transplantológ, ale aj ako človek, ktorý dostal najviac listov od svojich fanúšikov. Jednodu­cho, ozajstná celebrita! V roku 1995 zavítal dokonca aj na Slovensko, kde mal tiež svojich nasledovníkov. V roku 1968 viedol v Bratislave tím, ktorý uskutočnil prvú transplantáciu ľud­ského srdca s mimotelovým obehom krvi v strednej a východnej Európe, zakladateľ slovenskej kardiochirurgie, profesor Karol Šiška. Pacientka ale krátko po zákroku zomrela. O tridsať rokov neskôr však už bola aj u nás táto operácia úspešná. Pacient profe­sora Viliama Fischera, ktorý v marci 1998 vykonal prvú úspešnú transplan­táciu srdca na Slovensku, žil potom ešte deväť a pol roka.

Odmietne či neodmietne?

Dnes už na celom svete existujú tka­nivové banky a transplantačné tímy, ktoré zabezpečujú, aby sa transplan­táty odoberali, pripravovali aj uchová­vali podľa prísnych smerníc. Napriek tomu orgánov vhodných na trans­plantáciu je stále menej ako tých, čo ich potrebujú. Preto vedci aj lekári neustále hľadajú nové možnosti. Vlani sa tak Američan David Bennett stal prvým človekom, ktorému trans­plantovali srdce z prasaťa, ktoré bolo geneticky upravené tak, aby ho telo príjemcu lepšie prijalo. Operácia trva­la osem hodín a odohrala sa v nemoc­nici v Baltimore, v americkom štáte Maryland. Pacient však žil iba dva me­siace, hoci sa po operácii cítil dobre. Dnes je už známa aj príčina jeho smr­ti, lekári totiž pri pitve objavili vírus, ktorý bol ukrytý v transplantovanom orgáne a ukázalo, že bol nakoniec aj príčinou úmrtia. To lekárov ešte viac posmelilo transplantáciu zvieracieho orgánu zopakovať. Nedávno médiá priniesli správu agentúry AP, že sa tak stalo v tej istej nemocnici, kde tento­krát lekári geneticky upravené srdce prasaťa transplantovali 58-ročnému veteránovi námorníctva Lawrenceovi Faucettovi. Jeho vlastné srdce totiž zlyhávalo a zápis do zoznamu čaka­teľov na transplantáciu nebol možný, keďže tomu bránili jeho ďalšie zdra­votné ťažkosti. Nasledujúcich nie­koľko týždňov bude kritických, lekári však považujú za dobrú správu, že telo zatiaľ orgán neodmietlo, Lawrenceova šanca na prežitie je navyše vyššia, keďže bol v lepšom zdravotnom stave ako jeho predchodca.

TRANSPLANTÁCIE NA SLOVENSKU

V súčasnosti máme na Slovensku šesť transplantačných pracovísk v Bratislave, Banskej Bystrici, Ko­šiciach a v Martine. Transplantácie srdca sa vykonávajú v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH) v Bratislave. Pre transplantácie obličiek sú k dispozícii štyri transplantačné centrá nemocníc: v Bratislave, Banskej Bystrici, Martine a Ko­šiciach. Transplantácie pečene robia v Transplantačnom centre Dérerovej fakultnej nemocnice v Bratislave a vo Fakultnej ne­mocnici F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici, ktorá ako jediná v SR opätovne vykonáva transplantáciu pankreasu. Transplantácie pľúc sa u indikovaných pacientov zo Slovenska vykonávajú vo Viedni. Vďaka lekárom v každej z týchto nemocníc tak bolo od roku 1990 na Slovensku transplantáciou zachránených viac ako štyritisíc životov.

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.