Začalo sa to počas vianočných sviatkov. V českých Krkonošiach vyhlásili pátranie po mladej žene so štvorročným chlapčekom, o ktorom tamojšie médiá informovali takmer v priamom prenose a slovenské to preberali. Na prvý pohľad to vyzeralo, že mama so synom, ktorého tam zobrala na dovolenku, sa len stratili. To sa v horách stáva. Toto pátranie však nakoniec nemalo výsledok, na aký bývajú horskí záchranári zvyknutí. Malého Adamka totiž našli zaškrteného a jeho mamu Janu obesenú na strome. Hory vedia byť kruté, ale toto by nikdy neurobili. Len človek človeku. Vždy to vydesí a šokuje. V tomto prípade však vyšetrovatelia veľmi rýchlo zistili, že dôvodom smrti hľadaných bola vražda a samovražda. To znamená, že to mama spravila vlastnému dieťaťu. A vzápätí to isté urobil na východe Slovenska otec celej rodine. Ako mohli?!
Skôr než verejnosť dostala odpovede z Čiech, v správach prípad spoza hraníc vystriedala tragédia v Michalovciach. Päťdesiattriročný počítačový technik Stanislav zabil svoju štyridsaťštyriročnú manželku Eriku a dve deti – dvanásťročného Martinka a štrnásťročnú Zuzku. A potom sa sám zastrelil. Čo presne sa dialo v hlavách a rodinách týchto dvoch vraždiacich rodičov už nikto nikdy nezistí, ale to málo, čo sa podarilo zistiť, bolo v oboch prípadoch veľmi podobné. Veterinárka z Čiech prehrala súd so synovým otcom a mala Adamka odovzdať do exmanželovej starostlivosti. Michalovčan zasa prišiel o priveľké peniaze z predaja svojej dobre rozbehnutej firmy a ostali mu len dlhy. Obaja sa cítili porazení, zrejme na dne, z ktorého sa už z nejakého dôvodu nevedeli, nechceli alebo nemali silu zdvihnúť a bojovať ďalej a rozhodli sa na svete skončiť. Prečo ale so sebou brali aj zvyšok rodiny, vrátane svojich malých detí?
Spackaný život…
Tím amerických psychiatrov na čele s Phillipom J. Resnickom tvrdí, že až v sedemdesiatich percentách prípadov je dôvod takéhoto konania „altruistický“. To znamená, že rodičov, ktorí siahli na život svojich detí, viedla túžba zmierniť ich skutočné alebo domnelé utrpenie. Chceli deti uchrániť pred zlom tohto sveta či pred bolesťou a utrpením, ktoré by ich mohlo čakať. Tak to na prvý pohľad vyzeralo aj v prípade tridsaťštyriročného Nemca Stefana Lamma, ktorý začiatkom roka 2012 rovnako zabil svoju manželku, dve deti a potom aj seba. V liste na rozlúčku, ktorý nazval „Spackaný život“, vysvetľoval, že rodinu zniesol zo sveta, lebo tak smrť jeho samého, ako aj jeho ďalšia existencia by uvrhla jeho rodinu „do hlbokého smútku a hlboko by ju zranila“. V rámci vyšetrovania sa potom ukázalo, že dlžil tridsaťtisíc eur, čo však podľa jeho okolia nebol problém, ktorý by sa nedal vyriešiť. Prečo teda kvôli nemu museli zomrieť štyria ľudia? Navyše rukou dovtedy láskavého a starostlivého otca? Podľa odborníkov, ktorí Lammov prípad skúmali, obraz dokonalého otca dokonalej rodiny bol len fasádou, pod ktorou sa skrývala narcistická porucha osobnosti mladého otca. Túžil vyzerať ako ten najlepší a najúspešnejší, kupoval si drahé obleky a snažil sa ukázať, že patrí do spoločenskej vrstvy, na ktorú reálne nemal. Sám zo seba bol sklamaný, a nechcel, aby to zažívala aj jeho rodina. Hoci to na prvý pohľad vyzeralo, že ich chcel síce zvrátene, ale chrániť, podľa nemeckej psychologičky Heidi Kastner skutočným motívom takýchto ľudí je chrániť predovšetkým vlastnú sebaúctu. „Páchateľ vníma partnera a deti ako prívesky vlastného ega, ktoré bez neho nemôžu existovať. Keď sa teda rozhodne vziať si život, zabitie členov rodiny je pre neho logickým dôsledkom.“
Po vražde úľava
Podľa štatistík je síce výskyt po- dobných vrážd potomkov vlastnými rodičmi v snahe opustiť spoločne svet mimoriadne ojedinelý, americkí odborníci hovoria približne o 0,2 prí-padov na 100 000 obyvateľov, ani nie týždeň po tragédii slovenské orgány činné v trestnom konaní zaznamenali ďalšiu. V obci Pobedim v okrese Nové Mesto nad Váhom na bývalého man- žela a ich spoločného syna zaútočila tridsaťštyriročná žena, keď sa otec so štvorročným chlapčekom spolu hrali na zemi. Polícia voči nej následne vzniesla obvinenie „z obzvlášť zá- važného zločinu vraždy spáchaného v štádiu pokusu a prečinu ublíženia na zdraví“. Útočníčka v tomto prípade to- tiž proti sebe zbraň neobrátila. Podľa spomínaného forenzného psychiatra Phillipa J. Resnicka u niektorých rodi- čov dôjde už po útoku na dieťa k takej výraznej „úľave od napätia“, že vlast- ný odchod zo sveta už nedokončia. V odbornej literatúre sa spomína, že samovraždu po „dobročinnej“ vražde dieťaťa dokonalo iba 16 až 29 percent matiek a 40 až 60 percent otcov. Či to bol i tento prípad, však jasné nie je. Navyše, nemecká psychologička Heidi Kastner, ktorá sa zaoberala aj prípa- dom Stefana Lamma, upozorňuje, že pri takých zriedkavých udalostiach, ako sú rozšírené samovraždy, s isto- tou v podstate nemožno určiť žiadne opakujúce sa zákonitosti. Vymyká sa z nich aj prípad, ku ktorému došlo pred štyrmi rokmi na juhu Čiech, kde mladá matka vyhodila z okna na štvrtom poschodí svojho 22-mesač-ného syna. Následne síce skočila za ním, kým však dieťa bolo po páde na betón na mieste mŕtve, ona, ktorá skončila v neďalekých kríkoch, bola len zranená.
Teraz by šiel do školy
„Keď sa toto stane, tak sa vám nezrúti svet, on sa roztriešti na tisíc úlom- kov, ktoré už nikdy nedáte dokopy,“ hovorí v rozhovore pre MOJE ZDRA- VIE chlapčekov otec Matěj Pudich a priznáva, že každé slovo, každý návrat k tomu, čo sa pred štyrmi rokmi stalo, ho bolí stále rovnako intenzívne ako vtedy. A momentálne o to viac, že práve v týchto dňoch by jeho Martinko sfukoval šesť sviečok na narodeni-novej torte a začali by sa chystať do školy. O tom, čo sa v ich rodine dialo, prehovoril iba raz, pre český Blesk, kde priznal, že vzťah jeho partnerky k dieťaťu, ktoré čakali, bol už počas tehotenstva ako na hojdačke. „V jednej chvíli sa strašne tešila, v ďalšej už však hovorila, že malého nechce,“ spomína Matěj, podľa ktorého to pokračovalo aj po pôrode, keď synčeka vôbec nechce- la vidieť. „Až na druhý deň, keď začali iným matkám voziť bábätká, povedala, že aj ona malého chce. Vtedy sa všetko zlomilo a my sme boli z Martinka hrozne nadšení,“ šepká. Už vtedy sa dohodli, že na materskú dovolenku pôjde Matěj. Študoval bakalársky od- bor záchranár, kým jeho partnerka dva inžinierske odbory naraz. „Takže aj do budúcna sa nám javilo perspektívnej-šie, aby školu dokončila najskôr ona,“ dodáva mladý muž.
Prečo?
Ani to však na to, aby sa Martinkova mama v úlohe matky našla, nestačilo. V jednej chvíli sa zobrala a dieťa aj muža opustila. Keďže ju však milo- val, nehľadal chybu v nej. Pripísal to tomu, že žili u jeho rodičov, ktorí opakovane upozorňovali na to, čo nemohli nevidieť – tá žena nemá k svojmu dieťaťu žiadny vzťah a vôbec sa oň nestará. Pred tým však Matěj zatváral oči. Veril preto, že problém sa vyrieši, keď sa odsťahujú. V novom byte už ale aj jemu začalo dochádzať to, čo dovtedy počúval od iných – bol to totiž iba on, kto malého kŕmil, vstával k nemu v noci, dokonca s dieťaťom sám navštevoval partner- kiných rodičov. Nakoniec ich Martin- kova mama zo dňa na deň opustila úplne. Vzápätí sa tak sťahovali už len oni dvaja. „Asi dva mesiace som ju nevidel, potom som jej však napísal, že má dieťa, že by ho mala navštíviť. Občas teda prišla s tým, že ja som pritom vždy bol a ona sa pozerala, ako sa hráme, nikdy sa malému poriadne nevenovala,“ približuje Matěj vzťah matky k synovi. Naposledy to bolo ale zrazu iné. „Rozhodla sa u nás prespať, čo nikdy predtým neurobila. Pove- dala, že malého uspí sama. A potom zaspala v jeho izbe. Bol som vďačný, hovoril som si, že si predsa len tvorí k Martinkovi vzťah, že s ním bude tráviť viac času,“ povzdychne si mladý muž, ktorý len chcel, aby jeho syn mal i mamu, aj keď s nimi žiť nebude. Na- miesto toho ho stratil. Keď ho o piatej nadránom zobudili záchranári, bol už totiž jeho malý poklad po smrti. Súd dvadsaťosemročnú matku odsúdil na šestnásť rokov, ale odpoveď na Matějovu otázku – prečo to spravila? nepriniesol.
