Láska hory prenáša… Týka sa tá veta aj niekoho ako on? Mladíka, ktorý sa zapísal do dejín, lebo sa nemohol dívať na to, čo sa po okupácii vojskami vtedajšieho Sovietskeho zväzu v jeho krajine deje… Ktorého až fyzicky bolelo sklonenie hláv a prispôsobenie sa tomu, čo pod hlavňami ruských zbraní nadiktovali mocní. Vedel, že žiadnym tankom nepohne, mohol pohnúť len myslením ľudí. Ako živá horiaca pochodeň… „Človek musí bojovať proti tomu zlu, na ktoré práve stačí,“ vysvetľoval Jan Palach svoju obetu z nemocničnej postele, ktorá bola aj jeho smrteľnou. Svoj život dal presne pred 55 rokmi za iných. Akoby sa ho teda veta o láske, ktorá dokáže aj nemožné, mohla netýkať?
Nenarodil sa ako svätec ani martýr z povolania. Jan bol podľa všetkých, ktorí ho poznali od detstva, normálny chlapec. Nezbedník. Keď pred šiestimi rokmi o ňom natočil režisér Robert Sedláček film, začal spomienkou jeho mamy Libuše na to, ako sa trojročný Jenda stratil so svojím milovaným nemeckým ovčiakom Astou a svoje zmiznutie vysvetlil slovami: „Štopovali šme žvež.“ Neposedný chlapec vraj dával svojim blízkym, ale aj učiteľom zabrať, čo dokazoval guláš v jeho školských zápiskoch, ktoré všetky končili v jednom zošite. Napriek tomu ho však vďaka otcovmu rozprávaniu o Husovi a Žižkovi a knihám Aloisa Jiráska „chytil“ dejepis. Na gymnáziu bol teda už presvedčený, že chce študovať filozofiu, hoci celé detstvo tvrdil, že bude kominárom alebo opravárom rádií. Ale na Filozofickej fakulte pražskej Karlovej univerzity mu to na prvý pokus pre nedostatok miesta nevyšlo. Nastúpil teda na poľnohospodársku ekonómiu na Vysokej škole ekonomickej, kde sa však po dvoch rokoch, v lete 1968, dočkal toho, že mohol začať študovať, čo naozaj chcel – schválili mu prestup na filozofickú fakultu.
Fandil Sparte a rád sa smial
Aj tam to bol podľa spomienok spolužiakov bežný mladý muž. Fandil futbalovej Sparte, miloval filmové grotesky, na ktorých sa údajne dokázal smiať tak, že ho bolo počuť v celom kine. A randil. Jeho život však nemal nič spoločné s tým, ako uvoľnené šesťdesiate roky prežívali iní. Ako spomína viacero zdrojov – v otázkach erotiky bol podľa spolubývajúcich z vysokoškolských internátov mimoriadne cudný. V súvislosti s Janovými vysokoškolskými časmi sa napriek tomu spomínajú dve ženy. Priateľka z detstva Helenka Zahradníková a jej spolubývajúca – Slovenka Eva Bednáriková. „Ján a Helena pochádzali obaja zo Všetat, navyše sa narodili v rovnakom roku,“ hovorí pre Moju psychológiu historik a spisovateľ Jiří Klůc, ktorý pani Helenu osobne poznal. Osudy dvoch Všetatčanov sa však potom na nejaký čas rozdelili. „Helenka sa s rodičmi totiž presťahovala na Moravu, odkiaľ pochádzala časť jej rodiny. Opäť sa tak s Janom zišli až pri nástupe na vysokú školu v Prahe, kde však každý študoval iný odbor. On spočiatku na Vysokej škole ekonomickej, ona na Fakulte sociálnych vecí a publicistiky Univerzity Karlovej,“ dodal.
Helenka a Eva
Hoci Helenka spomína, ako s Janom „chodili spolu Prahou, deviatkou jazdili na Újezd na nemčinu, šprtali sa vedľa seba na skúšky v študovni Klementína“, a viaceré zdroje ju uvádzajú ako Palachovu snúbenicu, romantický vzťah mal podľa viacerých svedectiev skôr s jej spolubývajúcou Evou. Ako to bolo naozaj, zostáva dodnes zahalené rúškom tajomstva. „Obe – Helenka aj Eva – hrali v Janovom živote určitú úlohu. Nikto presne nevie, aké to boli roly. Jan bol v milostných záležitostiach absolútne mlčanlivý. A vôbec, bola to stránka života, ktorú nepokladal za vhodnú na akúkoľvek diskusiu,“ skonštatoval v tejto súvislosti v roku 1990 vo svojej knihe Jan Palach: Správa o živote, čine a smrti českého študenta novinár a spisovateľ Jiří Lederer. Palach však spomedzi rovesníkov podľa neho vyčnieval nielen postojom k intímnemu životu, ale aj tým, že mal dennodenne hlavu v novinách, v ktorých si navyše zaškrtával dôležité myšlienky. „Napríklad vetu: ‚Veľké myšlienky treba nielen mať, ale treba ich vedieť vysloviť.‘ A k tomu si pripísal: ‚A presadiť.‘“ Nikto však nečakal, že túto vetu 16. januára 1969 krátko pred treťou popoludní aj naplní, a už vôbec nie ako. V deň pred dňom D sa podľa Lederera „možno len trochu viac prechádzal po kuchyni“. Mamke ako vždy zaželal dobrú noc a poprosil ju, aby ho ráno nezabudla zobudiť o pol šiestej na vlak do Prahy. Tam si potom kúpil dve umelohmotné nádoby s vekom, do ktorých si pri rušnej pumpe na Opletalovej ulici neďaleko Václavského námestia dal načapovať benzín. K fontáne pod Národným múzeom dorazil okolo pol tretej popoludní. Na zábradlí si odložil kabát. Potom sa polial tekutinou z nádob, škrtol zápalkou a všetko na ňom ihneď vzbĺklo…
„To je Honza Palach!“
„V ten deň bolo na internáte mimoriadne ticho,“ spomínal v médiách po rokoch Stanislav Hamr, Janov kamarát z detstva, s tým, že nikdy nezabudne na hlásenie z rozhlasu, ktoré sa zrazu ozvalo. „Hlásili, že sa upálil mladý študent. A mne okamžite preblesklo hlavou: ‚To je Honza Palach!‘“ Keď Jana, ktorý tri dni nato na klinike popálenín vydýchol naposledy, 25. januára pochovával evanjelický kňaz Jakub S. Trojan, spomenul nad jeho rakvou na návštevu bohoslužby, na ktorej mladíka videl naposledy. „Čítal som vtedy text z Ježišovho kázania na hore: ‚Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. A 16. januára sa to stalo…‘“
Historik: Nový zmysel života dala Palachovej Helenke až dcéra
O tom, čo má Jan Palach v úmysle, netušila, napriek tomu jeho čin zo šestnásteho januára pred päťdesiatimi piatimi rokmi rozdelil aj jej život na predtým a potom. Helena Zahradníková-Kavková sa musela odsťahovať z Prahy, v ktorej už nikdy nemohla pôsobiť. Presťahovala sa teda do pohraničia, kde ju celé roky stretával aj historik, učiteľ a spisovateľ Jiří Klůc bez toho, aby tušil, že ide o ženu blízku Janovi Palachovi. Helenka Zahradníková je síce jednou z najdôležitejších žien v živote Jana Palacha, dodnes ju však odborníci nevedia celkom presne zaradiť. Bola jeho snúbenicou, ako uvádza časť zdrojov, alebo len kamarátkou z detstva, ku ktorej mal vzťah ako veľký brat k mladšej sestre, ktorá navyše potrebovala pomoc, keďže v detstve prekonala obrnu?
Všetko sú iba diskusie a môžeme sa len domnievať, či to bolo tak alebo onak. Ani ja si nedovolím povedať, či bol medzi nimi vzťah alebo nie. Helenka o tom, či medzi nimi boli romantické city, totiž nikdy nehovorila a ani hovoriť nechcela. Zostane to teda asi navždy záhadou. Pokiaľ to však bolo iba kamarátstvo, tak to bolo veľmi silné puto.
O Janovom pláne, tak ako nikto z jeho blízkych, netušila. Čo to s ňou spravilo, keď sa dozvedela, že sa obetoval, aby prebral po sovietskej okupácii normalizujúcu sa spoločnosť, a rozhodol sa upáliť?
Jeho smrť bola pre ňu strašnou ranou. Posledná rozlúčka s Janom na Olšanskom cintoríne bolo síce prísne strážená štátnou mocou a mala tam prístup iba Palachova rodina a tí, ktorých si nešťastná mamička Jana Palacha vyžiadala, no Helenkini rodičia a brat tam boli. Ona nie. Odviezli ju do sanatória, pretože vydržať toto všetko nebolo pre ňu psychicky možné. A úprimne? Osobne si myslím, že sa s tým nikdy nevyrovnala.
Ako vyzeral jej život ďalej? V jednom z článkov ste spomínali, že Janovým spolubývajúcim štátne orgány nedovolili ani doštudovať… Jej áno?
Ako som spomínal, Helenka skončila v sanatóriu, a tak na rok štúdium prerušila. Mala šťastie, pretože žiadosť o vylúčenie z fakulty sociálnych vecí a publicistiky, kde študovala žurnalistiku, dekan odmietol. Len vďaka nemu doštudovala, má dokonca titul PhDr. Sen robiť rozhlasovú publicistiku pre deti a písať pre nich rozprávky si však splniť nemohla. Nemohla dokonca zostať nielen v hlavnom, ale ani v ktoromkoľvek inom väčšom meste. S rôznymi peripetiami sa teda presťahovala do západočeského pohraničia a usadila sa v Sokolovsku. Najskôr bývala v päťtisícovom Habartove, neskôr sa presťahovala do okresného mesta Sokolov, kde pracovala v mestskom kultúrnom stredisku. O ďalších veciach však rozprávať nechce.
A o Janovi? Je schopná vrátiť sa k tomu, čo s ním prežila?
Veľmi ťažko. Povedal by som, že o tom nedokáže hovoriť. Psychické následky má dodnes. Je to však silná a statočná žena. Aj keď dnes už musí používať invalidný vozík. V izbe má však stále zavesenú Janovu fotografiu, a vždy keď ide do Prahy, ide mu na hrob položiť červený karafiát. 28. októbra 1968 išiel totiž Ján s Helenkou do Lán na hrob Tomáša Garrigua Masaryka a ešte na pražskej hlavnej stanici jej Jan kúpil červený karafiát, lenže Helenka ho zabudla vo vlaku, keď vystúpili. Jan sa potom vraj smial, že jej teda bude nosiť iné kvety….
Viem, že sa potom vydala…
Áno. Bolo pre ňu ťažké nájsť zmysel života. Nakoniec jej ho dala milovaná dcéra Verunka.
Ako ste ju spoznali vy? Kde ste sa stretli?
Bol som ešte tínedžer. Pracovala v spomínanom sokolovskom mestskom dome kultúry a ako redaktorka mesačníka Patriot so mnou robila rozhovor ako s nádejným historikom, pretože som v tom čase vyhral nejaké dejepisné stredoškolské súťaže. Neskôr som sa na ňu obracal so svojimi bádateľskými otázkami týkajúcimi sa histórie Židov v Sokolovsku, čo je téma, ktorej sa pani Helena v regionálnej histórii dlhodobo venovala. Ani raz však pri týchto stretnutiach nespomenula Jana Palacha. Že ide o ženu z jeho života, som teda netušil. To som sa dozvedel neskôr úplne náhodou z facebookovej diskusie.
Bola potom ochotná sa s vami o ňom rozprávať?
Áno, ale veľmi málo a už to je mnoho rokov. Rád by som vedel viac. Je to pre ňu však veľmi osobná a citlivá téma.
V súvislosti s Janom sa spomína aj jej spolubývajúca Eva Bednáriková. Vie niečo o jej osude?
Bohužiaľ nie. Pani Bednáriková, ako vieme, sa s médiami nebaví a nestojí o publicitu.
Živá pochodeň v mojom srdci
„Keď sa 16. januára 1969 upálil Jan Palach, mala som dvadsať rokov a študovala som v Bratislave na Filozofickej fakulte UK. To, čo urobil, bolo pre mňa ako študentku aj ako človeka niečo nepredstaviteľné a emocionálne silné. O tri dni, v nedeľu večer 19. januára, v rádiu hlásili, že Jan zomrel. Zavrela som sa do izby, zatínala zuby od zúfalstva a horúce slzy mi tiekli po tvári. Potom som schytila ceruzu a napísala báseň na počesť tohto úžasného a citlivého mladého človeka, ktorý sa takouto obetou rozhodol vyburcovať Čechov i Slovákov z ich začínajúcej sa letargie, ktorá sa ako mor šírila po augustovej okupácii našej republiky,“ spomína Dana Viestová, naša kolegyňa a praneter veliteľa Slovenskej armády počas SNP generála Rudolfa Viesta.
„Palachovo posolstvo nevzdávať sa slobody a bojovať o ňu bolo v srdci každého z nás, čo sme sa na druhý deň rozhodli držať protestnú hladovku, aby sme prebrali ľudí z ich driemot, aby pochopili, o čo išlo nášmu rovesníkovi. Neboli sme tam všetci hneď od rána, tí prví na čele so Stanom Filom, študentom psychológie, dokonale zorganizovali, čo bolo treba, aby náš hold bol dôstojný: zabezpečili čierne súkno, katafalk, kondolenčnú knihu, vlajky so štátnymi a s akademickými symbolmi. Postupne sme v ten pondelok prichádzali jeden za druhým – spolu devätnásť študentov, spomeniem Janu Plichtovú, Máriu Michalkovú, bratov Dobrovodských, Vlada Segeša… Ja som prišla až po obede, lebo som ešte zabehla do redakcie populárnej rozhlasovej Modrej vlny s básničkou, dala ju vtedajšiemu redaktorovi Viktorovi Oravcovi a ten prišiel s nápadom, aby som ju aj zarecitovala, že to tak bude autentické. Keďže nebolo voľné nahrávacie štúdio, dohodli sme sa na iný deň v týždni.
Eštebáci nás sledujú
Budova Právnickej fakulty UK, kde sme hladovali, nebola ďaleko od Čsl. rozhlasu, ktorý vtedy sídlil na Leninovom námestí. Dnes je tam Pamätník obetiam komunizmu a námestie sa volá Jakubovo. Spočiatku sme sedeli na schodoch vstupu pod krytou časťou vchodu do školy, odkiaľ sa nás však uniformovaní muži snažili vyhnať. Naliehali, aby sme „akciu“ skončili, že sme vraj na verejnom priestranstve. Neskôr sme po dohode s vedením fakulty mohli byť vo vnútri, vo vestibule. Mali sme dokonca povolenie, že v noci môžeme byť v jednej učebni. Bol január, zima naozaj strašná, lenže na naše odhodlanie vytrvať päť dní bez jedla bola prikrátka. Pamätám si okamihy, keď nám aj nebolo všetko jedno – to keď sme v noci počuli, ako okolo budovy chodia nejakí chlapi a dohovárajú sa, kadiaľ by sa mohli dostať dovnútra. Aj cez deň sme mali nepríjemné pocity. Podľa niektorých „návštevníkov“ bolo jasné, že eštebáci nás sledujú. A pamätám si neopakovateľné chvíle, keď sme ako čestná stráž – striedali sme sa po dvojiciach – stáli pri katafalku s Palachovou fotografiou a so štátnou vlajkou. Mnohí z nás len ťažko skrývali dojatie.
Slzy v štúdiu
V ten týždeň prichádzalo veľa ľudí podpisovať kondolenčnú listinu aj si nás obzerať, vyjadriť nám podporu, mnohí nám prinášali fľaše s horúcim čajom, rozprávali sa s nami a my sme vášnivo vysvetľovali, prečo hladujeme a čo chcel vyjadriť svojím činom Jan Palach. Prišiel nás povzbudiť napríklad spisovateľ Dominik Tatarka, aj jeho syn Oleg totiž hladoval s nami, spisovateľka Katarína Lazarová a odchádzali viditeľne dojatí. Uprostred týždňa som bola opäť v rozhlase. Na druhú „dobrú“ sa nahrávka podarila, ale potom sme mali všetci v štúdiu slzy v očiach. Dodnes mám originál tej básne odložený. Asi by ma žiadny literárny kritik za ňu nepochválil, ale písala som ju srdcom. Možno aj preto sa ocitla na niektorých bratislavských vysokých školách, ale kto jej kópie prilepil na ich vchodové dvere, to dodnes neviem…
Päť dní a päť nocí
V sobotu 25. januára, v deň pohrebu Jana Palacha v Prahe, sa v Bratislave konal smútočný pochod študentov z Gottwaldovho námestia, ktoré je dnes už Námestím slobody. Išli sme cez mesto až k Rektorátu Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, kde sprievod očakávalo do päťtisíc ľudí. Viaceré ulice blokovali príslušníci VB, takže pochodujúci museli meniť smer cesty. Fotodokumenty ukazujú disciplinovaných študentov, ktorí na čele niesli čiernu zástavu a veľký Palachov portrét. Na schodoch rektorátu po minúte ticha začal Stano Fila čítať emotívne slová básnika Ivana Štrpku, lenže zakrátko došlo ku komplikáciám. Dav, už predtým ohraničený esenbáckymi autobusmi a hasičskými autami, začali stovky príslušníkov tlačiť ku schodom, a ľudia sa snažili dostať do vestibulu, kam už za nimi esenbáci nešli. Emócie boli však vybičované a podfarbovali ich výzvy z megafónov na rozchod. Pietna spomienka sa tak napokon skončila v budove filozofickej fakulty, v miestnosti č. 127 na Gondovej ulici, kde bol komorný smútočný akt a Stano mohol dokončiť prejav. To bol aj koniec hladovky, ktorá trvala päť dní a päť nocí.
Dekanské pokarhanie vyvesené na nástenke
Následky na seba nedali dlho čakať, to by si vládna moc neodpustila. Postihli napríklad Stana Filu, ktorého vylúčili zo štúdia – a nebol sám. Ďalších ŠtB predvolávala na výsluchy, pri ktorých došlo aj na bitky. Po mňa prišli dvaja v novembri 1969. Bola som už vo vysokom stupni tehotenstva, čo ma asi zachránilo. Ale koncom mesiaca, to už som bola tesne pred pôrodom, ma predvolali na dekanát filozofickej fakulty, kde som mala napísať, prečo som hladovala. Bola som stručná: „Kvôli študentskej spolupatričnosti a ako prejav úcty voči Janovi Palachovi.“ Čakalo ma dekanské pokarhanie vyvesené na nástenke. A predovšetkým narodenie syna, pre ktorého som napokon zo školy odišla. Oveľa horšie obišiel môj mentor z novín, kde sme ako študenti praxovali – prišiel za mnou na hladovku, a keď videl, ako sa trasiem od zimy, dal mi svoj pulóver. Niekto ho pritom zbadal a zradil. Prirátali mu to k ďalšiemu hriechu, jeho protestu proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, a pri previerkach ho vyhodili z redakcie. Nie iný osud čakal aj dnes už nebohého moderátora populárnej rozhlasovej Modrej vlny Viktora Oravca – priťažila mu i moja báseň. Keď s ním už po roku 1989 išiel redakčný kolega robiť rozhovor, medzi rečou spomenul moje meno. A krásnymi slovami, bez akéhokoľvek pocitu krivdy, ocenil hladovku ako statočný skutok študentov filozofickej fakulty v Bratislave.
Foto: Juraj Bartoš, archív J. K. a Shutterstock
