„Ako ja poznám ľudí, tak nikdy nemajú všetko, keď človek dostane veľa jedného, niečím iným musí zaplatiť,“ zamyslela sa legendárna česká herečka Luba Skořepová v 13. komnate Českej televízie. Použila síce množné číslo, ale hovorila v podstate o sebe. O svojom živote bez detí, o ktoré ju pripravila tragická dopravná nehoda na začiatku prvého manželstva. Pritom si do auta, ktoré malo hercov Národného divadla vtedy odviezť k divákom na vidieku, sadala tehotná…
Narodila sa do rodiny, kde bolo, ako spomínala, plno lásky. „Zažila som také naozajstné rodinné šťastie, babička, dedo, moji strýkovia a tety, babičkini synovia a dcéry… Keď sa to všetko zišlo a sadli si pred chalupu, bolo vidieť, ako sa majú všetci radi, ako sa rozprávajú, smejú. A pomedzi nich behali deti. To bolo to najlepšie, čo môže byť,“ vrátila sa v spomienkach do detstva, ktoré akoby bolo vystrihnuté z romantickej prvorepublikovej knižky. „Luba, ktorá bola síce pokrstená ako Libuša, ale nikto jej doma nepovedal inak ako Lubinka, pochádzala z veľmi dobre situovanej rodiny. Jej otec bol majiteľom píly a patri v Náchodsku vo východných Čechách k miestnej honorácii,“ spomína jej dlhoročná kamarátka, spisovateľka Marie Formáčková, ktorá sa pri herečkiných návratoch do detstva vždy podvedome usmievala, hlavne keď Luba rozprávala o tom, ako sa hanbila, že je bohatá. „Do školy ju vozil šofér, ktorého však prosila, aby zastal niekde za rohom. Nech ho spolužiaci nevidia. Strašne sa chcela kamarátiť s chudobnými deťmi. Nosila im desiate, ale ony mali svoju hrdosť a nikdy si to od nej nezobrali,“ dodáva. Najbližšiu dušu tak mala malá Luba stále hlavne v babičke. „Bola to klasická stará žena, ktorá mala hlboký vzťah k prírode, chodievala s vnučkou na bylinky a Luba jej tam vždy predvádzala rôzne svoje vystúpenia, spievala, tancovala, na čo babička vždy reagovala jediným – ty musíš byť herečka!“ Ktovie, či čakala, že vnučka to zoberie vážne.
Divadlo je vlastne taký nevestinec
Dospievajúca Luba totiž skutočne nesnívala o niečom inom, len o štúdiu herectva, to si však v rodine váženého pána podnikateľa Skořepu odmietali čo i len predstaviť. „Maminka dosť plakala, lebo ľudia z Náchoda jej hovorili, že divadlo je vlastne taký nevestinec a každá herečka sa tam skazí,“ zaspomínala si Luba, ktorej rodičia však na vlastnú škodu predsa len sľúbili, že keď bude mať samé jednotky, pustia ju na skúšky na konzervatórium. Ona sa toho chytila zrejme viac, ako čakali, a potom, keď im zamávala pred očami vysvedčením na výbornú, už inak nemohli, len prikývnuť. Zvyšok zariadil dcérin neprehliadnuteľný talent, vďaka ktorému mladú ženu hneď po škole angažovali rovno do Národného divadla. Profesionálne šťastie sa jej však stalo osudným v súkromnom živote. Ako každý v päťdesiatych rokoch, aj umelci prvej scény sa totiž museli zapojiť do budovania socializmu a priložiť ruku k dielu tým, že chodili za robotníckou triedou priamo do miest a dedín na vidieku na takzvané kultúrne brigády. „Vozilo ich tam nákladné auto. Šofér však dobre neupevnil bočnicu, tá sa v zákrute uvoľnila a herci vypadli na cestu. Luba, ktorá bola v treťom mesiaci tehotenstva, bola ťažko zranená, mala roztrieštenú panvu, a tak prišla nielen o nenarodené dieťatko, ktoré čakali s manželom hercom Josefom Pehom, ale aj o možnosť ešte niekedy otehotnieť,“ vysvetľuje Marie.
Veľká beznádejná ženská bolesť
„Po celom bruchu sa mi po tom maléri s autom začali vytvárať zrasty. Lekári mi napriek tomu najskôr hovorili, že možno predsa len by ešte mohla byť nejaká šanca, ale nakoniec sami priznali, že to rozprávali len preto, že som bola mladá a nechceli, aby som hneď stratila nádej, Podstupovala som teda rôzne bolestivé operácie a bolo hrozné, že ma na ne ťahali, aj keď vedeli, že je to zbytočné,“ zvýši herečka v televíznom zázname spomínaného dokumentu hlas, z ktorého aj po takmer sedemdesiatich rokoch cítiť bolesť. Veľkú, beznádejnú ženskú bolesť. „Bolo to pre ňu strašne ťažké, čoho dôkazom je už len to, že o tom hovorila celý život. Keď sa nakrúcala spomínaná Lubina 13. komnata, mala už skoro deväťdesiat, no stále o tom rozprávala, akoby to bola čerstvá záležitosť,“ hovorí spisovateľka Formáčková. Herečkino manželstvo sa vzápätí rozpadlo, aj keď strata dieťaťa bola možno len posledná kvapka, ktorá veľkú lásku dvoch rozdielnych ľudí nadobro rozdelila. „Neprestali sme sa síce mať radi, ale ja by som toho zniesla viac…“ naznačila kameň úrazu ich vzťahu sama Luba, podľa ktorej jednoducho cítili, že sa k sebe nehodia temperamentom. „Ja som bola skôr taký ‚hrom do police‘ a on bol zas jemný, nežný Romeo.“
„O niekoľkých milencoch viem, ale neboli to žiadne dramatické počty.“
Namiesto synov mala synovcov
Obaja to skúsili nanovo v nových vzťahoch. Jozef Pehr sa oženil a nakoniec aj stal otcom známej a krásnej herečky Jany Krausovej. Aj Luba sa druhýkrát vydala. Rovnaké šťastie však nemala. „Bola som síce doslova chorá snahou otehotnieť, ale pochopila som, že už je to len kŕč,“ pripustila pri spomienke na vzťah so spisovateľom Pavlom Hanušom. Nakoniec však svojím spôsobom bez detí nezostala. „Jej sestra sa totiž medzitým rozviedla, a keďže s dvoma malými synmi nemali 
kde bývať, Luba ich nasťahovala k sebe a v podstate synovcov vychovala,“ prezrádza Marie. Naozaj si povedala, že keď budú žiť spolu, tak si pomôžu navzájom. Ona bude mať deti a oni domov. Dokonca si k sebe zobrala do pražského bytu aj starnúcich rodičov z Náchoda a tak trochu, aj keď naozaj len trochu, opäť zažívala to, čo v detstve. Tú veľkú šťastnú rodinu. Hoci aj tento krásny obrázok mal druhú stranu mince a chlapci, dnes už dospelí starnúci muži, pripustili, že teta s mamou sa o nich tak trochu preťahovali. Blízky vzťah k Lube však nikdy nestratili. „Hlavne jedného z nich brala naozaj ako svojho syna. Potom síce emigroval do Francúzska, kde sa oženil a narodil sa mu syn Julien, ale keď u nás došlo k zmene pomerov a Luba sa ich pýtala, či má zažiadať o reštitúciu majetku po oteckovi, práve Julien sa prihlásil. Vyštudoval školu, ktorú na to potreboval, vrátil sa do Česka a pre zmenu si zase našiel manželku tu, a skutočne sa začal o to polesie po pradedovi starať,“ hovorí spisovateľka s tým, že zároveň sa ujal aj Luby a do konca života sa o ňu staral. Hoci, ako dodáva, samostatnejšieho a sebestačnejšieho človeka, ako bola ona, nikdy nepoznala.
Zavolajte Lube Skořepovej
„Herci často zvyknú hovoriť, že na ich povolaní je najhoršie, že musia čakať na telefóne, kým im dá niekto ponuku. O Lube to neplatilo. Sama si totiž napísala niekoľko divadelných hier, pričom jedna sa hrala dokonca v Národnom divadle. Bola veľmi literárne zdatná. Napísala šestnásť knižiek, mňa poprosila až o tú poslednú v čase, keď už sama prestala vidieť,“ prezrádza herečkina životopiskyňa, ktorá nikdy nezabudne, ako svojsky ju vtedy do tejto roly angažovala. „Začal mi vyzváňať telefón, a keď som to zdvihla, vždy mi niekto na druhom konci linky len povedal, že mám zavolať Lube Skořepovej. Potom som prišla domov a mail som mala plný tých istých odkazov – mám zavolať Lube. Nakoniec som zistila, že hoci sme sa poznali celé roky, stratila na mňa kontakt, a tak dala na sociálnu sieť správu – kto pozná Mariu Formáčkovú, prosím, dajte jej vedieť, nech mi zavolá… Povedzte mi, ktorá žena pred deväťdesiatkou by sa takto vynašla?“ usmeje sa Marie s obdivom. „Luba bola veľmi schopná žena. Vždy si vedela so životom poradiť.“
„Chystala sa na dlhý život. Takmer do smrti v šiestich divadlách a nepamätám si, že by bola niekedy chorá a muselo sa kvôli nej rušiť predstavenie.“
Ukradla srdce Júliusovi Pántikovi
Vtedy viedli dlhé rozhovory o herečkiných vzťahoch, mužoch a láskach, a hoci bulvárne médiá preberajú jedno od druhého reči o nezrátateľnom množstve Lubiných milencov, Marie len krúti hlavou. „Je pravda, že mala rada mužov. O niekoľkých milencoch viem, ale neboli to žiadne dramatické počty a už vôbec ich nepotrebovala na to, aby ju zabezpečili. Rada s nimi trávila čas, ale o seba sa dokázala postarať sama,“ bráni herečkinu česť. No pripúšťa, že ukradla srdce aj slovenskej legende Júliusovi Pántikovi. „Aj keď si myslím, že skôr ako ona do neho bol on zamilovaný do nej. Síce bol medzi nimi romantický vzťah, ale on bol v tom čase ženatý, takže to bolo skôr o obdive, ktorý k nej prechovával. Páčilo sa mu na nej totiž práve to, aká je životaschopná a čo všetko dokáže. Navyše bola naozaj pekná. Za celý život nepribrala ani gram, dokonca si schovávala šaty z každého obdobia. A na konci života vyšiel kalendár, v ktorom je odfotená vo všetkých tých svojich modeloch – od šestnástich rokov až po deväťdesiatku. A do všetkých sa vošla.“
Orech bol Ferda, marhuľa Máňa
Podľa Marie akoby v herečke bol kúsok akejsi vedmy. „Napríklad mala záhradu v pražskej Chuchli, kde všetkým stromom dala mená. Orech bol Ferda, marhuľa Máňa. Pamätám si, že prišla k nám do redakcie Vlasty, kde som niekoľko desaťročí pracovala, a hovorí – počula som, že budú mrazy, tak idem povedať Máni, nech ešte nekvitne. Všetci sme sa jej smiali, ale ona išla do Chuchle a v lete v celej republike nemal nikto marhule, ale Luba nimi mala obsypanú celú ‚Máňu‘,“ s úsmevom spomína spisovateľka, podľa ktorej mala herečka taký vzťah k prírode, aký u nikoho iného nevidela. „Skutočne s rastlinami komunikovala. Jedno leto nám zase priniesla obrovské kaleráby a ja sa jej pýtam – čím si to, prosím ťa, hnojila? A ona – ničím, jednoducho som im povedala, pozrite sa, ja nemám králiky, nepotrebujem listy, tak dajte všetku silu do plodov…“ Navyše sa aj v bežnom živote správala maximálne ekologicky. „Nevyhodila ani vrecko od múky. Rozstrihala ho a druhú stranu použila ako papier na písanie, aby sa nemuseli vyrúbať žiadne ďalšie stromy.“
„Síce o smrti rozprávala často, ale vždy dodala, že sa jej tam ešte nechce, lebo tam vraj už nakukla.“
Takmer som prisadla jej škriatka
Napriek pribúdajúcim rokom akoby v Lube stále zostávalo to malé dievčatko z veľkej, šťastnej rozprávkovej rodiny. „Raz som prišla k nej domov a ona na mňa doslova skríkla, ako som sa mohla tak zvaliť do kresla: Veď si takmer prisadla gnóma! A nechápala, ako som tam toho bytového škriatka nemohla vidieť. Ona tvrdila, že ich vidí a má ich všade,“ prekvapuje herečkiným pohľadom na svet Marie, ktorá nikdy nezistila, či to myslela vážne. „Pýtala som sa jej, ako je možné, že ona ich vidí a ja nie, a tvrdila, že si skrátka zachovala detské videnie, s ktorým sa narodí každý. Všetky deti podľa nej vidia, čo dospelí nie. V tomto bola skrátka úžasná.“ Takmer do poslednej chvíle mala navyše podľa nej veľké plány, bez ohľadu na to, že kalendár ukazoval deväťdesiattri rokov. „Chystala sa na dlhý život. Takmer do smrti v šiestich divadlách a nepamätám si, že by bola niekedy chorá a muselo sa kvôli nej rušiť predstavenie,“ hovorí blízka priateľka, podľa ktorej herečku napriek veku choroba dvanástnika, ktorá ju upútala v posledných chvíľach na nemocničné lôžko, v podstate zaskočila. „Síce o smrti rozprávala často, ale vždy dodala, že sa jej tam ešte nechce, lebo tam vraj už nakukla. Keď som chcela vedieť, aké to tam teda je, povedala mi, že je tam lúka a dom, aký mala jej babička. Vošla doň a bola tam jej posteľ s kockovanými červeno-bielymi duchnami,“ opisuje Marie Lubin mystický zážitok, po ktorom sa však prebrala stále na tomto svete. Ako jej totiž vysvetlila, keď zavolala na babičku, tá tam nebola. „Tak som sa ešte vrátila…“
Foto: archív
