„Azda to môžeme vyriešiť v pokoji a bez emócií,“ hovoríme, pretože sme civilizovaní a slušne vychovaní ľudia. Na tých, ktorí búchajú do stola a zvyšujú hlas, sa pozeráme trochu zhora, inak by sme si museli priznať, že nás agresívne prejavy desia. Pritom agresivitu potrebujeme k životu ako silu, ktorá nás motivuje, aktivizuje a poháňa dopredu. Ako sa naučiť ju zvládať?
Zvlášť pánov moderná spoločnosť tlačí dodržiavať nepísané pravidlo „civilizovaný muž nekričí, nebije sa a všetko vyrieši v pokoji a mieri“. Len čo si muž v práci výhražne pritiahne za chlopne saka kolegu, stáva sa nebezpečným zúrivcom a všetci sa hneď pozrú na jeho manželku, či azda nemá monokel. Pre civilizovanú ženu platí niečo podobné – stačí zajačať a hneď dostane nálepku hysterky. Beztrestne sa hnevať dnes môžu možno len úplne malé deti, ktoré ospravedlňujeme tým, že predsa „ešte nemajú rozum“. Inak je to jasné: bojovne sa presadzujú bezohľadní sebci, silu dávajú na obdiv primitívni barbari.
Jedinou povolenou výnimkou sú hokejisti a športovci vôbec, ktorých za ich spontánnu bojovnosť, naopak, nekriticky zbožňujeme (logicky), rovnako ako milujeme filmy a počítačové hry, kde sa postavy mydlia hlava-nehlava.
Preto keď muži potrebujú vypustiť paru, idú na štadión, doma si zaparia pri počítači, niektorí sa dajú k poľovníkom. A ženy? Podľa psychoterapeuta, supervízora a pedagóga Michala Vybírala, ktorý sa v Lige otvorených mužov (LOM) špecializuje na tému agresivity, je agresia záležitosťou všeobecne ľudskou: „Len mužská agresia je možno viac fyzická a menej verbálna ako u žien, ktoré sú častejšie schopné svoje potreby verbalizovať a presadzovať slovne. Pokiaľ ale chápeme agresiu z hľadiska jej psychologického definovania ako útok na prekážku, ktorá bráni naplneniu potreby, potom sú spôsoby zvládania úplne rovnaké u žien ako aj u mužov. „Čiže – najprv je dôležité si svoje potreby uvedomiť, potom ich vysloviť, následne presadzovať, vyjednávať a napĺňať.“
A či je dnes v spoločnosti viac agresivity než predtým? Michal Vybíral tak celkom nesúhlasí a odkazuje na stredovek alebo starý Rím. Je však pravda, že naši predkovia menej potláčali agresivitu v zmysle bojovnosti. „Ako spoločnosť nemáme jasno v tom, kde sa končí zdravá bojovnosť a kde sa začína násilie. To sa prejavuje napríklad aj v tom, že máme síce programy pre obete domáceho násilia, ale existuje minimum programov pre prácu s násilníkmi. A pritom je evidentné, že ak má dôjsť k zmene násilného správania, je nutné pracovať na oboch stranách.“
Ktorú tvár vidíte?
Agresivita vyvoláva pocity strachu, neistoty, nervozity, hnevu, nesúhlasu či odporu. Spájame si ju so slovnými útokmi, bitkami, násilím, rozbíjaním, lúpežami, vraždami. Lenže má aj opačný pól. Zabúdame, že vzbudzuje tiež vzrušenie, radosť, túžbu po víťazstve, stretávame sa s ňou nielen pri športových podujatiach, ale aj pri sebaobrane alebo obrane druhých ľudí, slobody či ohrození vlasti. Psychologický slovník spomína tiež agresiu materskú – existuje nespočetné množstvo historiek o tom, kam až sú ochotné zájsť pri ochrane svojich potomkov samice i ľudské matky.
Nemáme jasno v tom, kde sa končí zdravá bojovnosť a kde sa začína násilie.
Ako už bolo povedané, agresivita je predovšetkým energia, a to, ako ju budeme vnímať, sa učíme už v detstve. Výchova nemá byť o potlačení tejto sily, ale o jej usmernení a transformácii na energiu prospešnú dieťati. Je pravda, že súčasné feminizované školstvo chlapčenskú energiu, potrebu pohybu a fyzického kontaktu nepodporuje, skôr obmedzuje, alebo dokonca trestá. Nepočíta s tým, že každý chlapec potrebuje svoju silu preskúmať a experimentovať s ňou. A, samozrejme, to potom občas aj preženie. Praští niekoho, pobije sa, až sú z toho škrabance alebo tečie krv, vezme si niečo bez pýtania a ani za nič to nechce vrátiť. Je to normálne a my ako dospelí by sme mali zasiahnuť len v prípade, že dôjde k podpásovke alebo nastal váhovo či vekovo neprimeraný útok.
Americký spisovateľ a terapeut John Eldredge v jednej zo svojich kníh opisuje rozhovor so svojím synom, ktorý sa nebránil šikanovaniu zo strany spolužiaka: „Blaine, až do teba ten nafúkanec nabudúce strčí, chcem, aby si vstal a jednu mu uvalil.“ Blain sa na otca rozpačito pozrel a usmial sa. Eldredge sa najskôr zdesil, čo to povedal, ale vzápätí si uvedomil, že pre chlapca je absolútne nutné, aby sa vedel ubrániť násiliu, ktorému je vystavený. „To, ako sa má chlapec so svojou silou naučiť zaobchádzať, ho predsa nenaučíme tak, že mu ju vezmeme.“ „Okrem prekážok, ktoré vyzývajú na zdolanie, musí mať chlapec aj kontakt s inými mužmi – otcom, dedkom, strýkom, trénerom, skautským vedúcim a so svojimi rovesníkmi. Potrebuje vnímať svoju silu aj jej hranice a tiež silu a hranice druhých,“ dodáva psychológ Vybíral.
Realita však býva často taká, že hlavné slovo vo výchove má matka, ktorá synovi opakuje, že „správny chlapec sa nebije“, a dôsledne dohliada, aby sa syn nedostal k žiadnej hračke, ktorá by len vzdialene pripomínala zbraň. Ak však chce mama prispieť k tomu, aby sa syn naučil zvládať agresivitu vo svoj prospech, a dieťa s otcom nežije v spoločnej domácnosti, potom by mu mala jednak sprostredkovať kontakt s jeho otcom a otca neohovárať, jednak podporovať jeho kontakty s inými mužmi – autoritami . A konečne je dôležité, aby synovi umožnila s jeho silou zaobchádzať (napríklad si sám dojedná, aby ho druhí netĺkli, naučí sa dať úder nie v hneve, ale vedome a kontrolovane za tým účelom, aby sa skončilo ubližovanie). Pre jeho zdravú priebojnosť a pocit hodnoty seba samého nemôže urobiť viac, ako keď dá synovi najavo, že ho vníma ako silného a dobrého!
Múdra žena muža podporí
Ak muž nezvládol svoju agresivitu v detstve, môže sa naučiť s ňou pracovať aj ako dospelý. Ideálny stav je, keď dokáže predchádzať situáciám, ktoré ho vytáčajú a včas nahlas vyjadrí svoje potreby a emócie. Keď už sa stane, že sa naštve, musí si potom – rovnako ako v prípade každej inej emócie – najprv uvedomiť, že má zlosť, a následne tento pocit vyjadriť: „Mám zlosť“ alebo pokojne aj „Mám nutkanie ti vraziť facku“. Nie je to vyhrážanie, len konštatovanie. Môže tiež tento hnev vykričať alebo vybiť – napríklad do niečoho tresnúť. To je však iba prechodná fáza, nie riešenie. Napriek tomu, stručne povedané, je vždy lepšie buchnúť do steny ako udrieť partnerku, hoci môže mať na konflikte svoj podiel.
„Je určite dobré rešpektovať partnerov hnev a brať vážne, keď vám hovorí, že ho vaše správanie provokuje. Prípadne vás žiada o takzvanú stopku, time out, teda prestávku v spore,“ hovorí Michal Vybíral. Ostatne, žiadna múdra žena nechce mať doma násilníka ani chlapa pod papučou, a preto sa nebude pokúšať zrážať partnerovu sebaúctu, ale naopak ho podporí v úsilí otvorene popísať svoje aktuálne pocity a potreby. Zároveň však ona sama rovnako otvorene pomenuje, aké jeho správanie už nebude tolerovať (nadávky, vyhrážky, manipuláciu, fyzické napadnutie a pod.). A tiež ona sama otvorene pomenuje svoje pocity a potreby.
Múdra žena tiež partnerovi nepovie: „To už ideš zase s kamarátmi na futbal a mňa tu necháš samotnú,“ pretože vie, že partner potrebuje priestor pre seba, pre svoje potreby a koníčky. A okrem toho, už má predsa tiež poriadne dlho naplánovaný majáles s kamarátkami.
Každý chlapec potrebuje svoju silu preskúmať a experimentovať s ňou.
foto: unsplash.com
