Začalo sa to na sociálnych sieťach a v celebritnej rodine hollywoodskych Kardashianok. Asi pred rokom a pol sa Kim, najvplyvnejšej zo sestier, podarilo bleskovo schudnúť sedem kíl, aby sa zmestila do šiat Marilyn Monroe. Samozrejme, verejne trvala na zdravej diétnej strave, pravidelnom behu a saune, až kým jeden z jej sledovateľov „nepraskol“, že si pomohla zázračnými liekmi na chudnutie. Na svete bola senzácia, ku ktorej sa postupne priznávali aj ďalšie slávne tváre spoza Atlantiku. Takže to postupne vyzeralo doslova na revolúciu v boji s kilami navyše. Zbohom, diéty, žiadne „cica, nežer“, len pohodlná injekcia raz týždenne a na problémy s obezitou môžeme zabudnúť. Je to však podľa lekárky a vedkyne doc. MUDr. Adely Penesovej, PhD., z Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied naozaj tak?
Naozaj sme svedkami zázraku? Sú aktuálne medializované medikamenty niečím, na čo sme v súvislosti s chudnutím čakali a ktoré nadobro vyriešia problém obezity, o ktorej sa dnes hovorí už ako o pandémii?
Určite to nie je niečo, čím definitívne vyriešime všetko. Je to len jedna zložka z mozaiky liečby obezity.
Mali sme niečo podobné k dispozícii aj doteraz? Alebo sú spomínané lieky prevratná novinka?
Bežná populácia to tak na základe informácií, ktoré sa k nim momentálne dostávajú, môže vnímať. K ich užívaniu sa totiž práve teraz priznávajú mnohé celebrity. Tie lieky sú však na svete už šestnásť rokov. Sama ich poznám ešte z obdobia stáže v Spojených štátoch, kde sme vtedy testovali možnosti využitia prvého antidiabetika na liečbu obezity aj u ľudí, ktorí netrpeli cukrovkou. Išlo o liek, ktorý bol primárne vyvinutý na liečbu diabetu 2. typu, pričom sa ukázalo, že jeden z jeho pozitívnych vedľajších účinkov bola redukcia hmotnosti. Následne sa začali robiť klinické skúšky týchto liekov v rámci liečbu obezity, po ktorých boli účinné látky semaglutid (Ozempic a Wegovy) a liraglutid (Saxenda) schválené ako antiobezitiká.
Vďaka čomu dokážu byť v liečbe práve tieto látky účinné tak, ako sa to ich predchodcom nepodarilo?
Semaglutid patrí k takzvaným GLP1 analógom, čiže glukagónu podobným peptidom1, čo sú hormóny, ktoré náš organizmus bežne produkuje po zjedení potravy, pričom majú dve kľúčové roly. Začnú sa vyplavovať, len čo príde potrava do kontaktu so sliznicou čreva, a ich prvotnou úlohou je dať čo najrýchlejšie signál betabunkám pankreasu, aby spustili produkciu inzulínu. Druhou úlohou je doručiť do centrálneho nervového systému – hypotalamu informáciu o plnosti a sýtosti.
„Priemerný úbytok pri tejto terapii je približne desať až pätnásť percent, to znamená, že ak chce schudnúť pacient so sto kilami, vie mu pomôcť zhodiť približne desať až pätnásť kíl.“
Okrem tých peptidov, ktoré si telo produkuje samo, dostane teda podporu ešte aj zvonku, vďaka čomu sa človek cíti najedený omnoho skôr a zje omnoho menej. Nič viac nemusí robiť?
Priemerný úbytok pri tejto terapii je približne desať až pätnásť percent váhy, to znamená, že ak chce schudnúť pacient so sto kilami, vie mu pomôcť zhodiť približne desať až pätnásť kíl. Rozhodne teda nerieši celý problém obezity. A určite nie sú spomínané lieky pre lekára ani prvou voľbou. Najprv je totiž potrebné, aby pacient pochopil, že musí zásadne zmeniť životosprávu – musí sa inak stravovať a mať pravidelnú fyzickú aktivitu. Ak to pacient nedodrží a zostane len pri pichaní injekcií, bude síce strácať hmotnosť, ale aj svaly. A nadobudnúť späť napríklad dve kilá svalovej hmoty je veľmi veľká drina. Navyše, ak poruší režimové opatrenia, čo sa týka množstva či zloženia stravy, cíti veľmi nepríjemnú nevoľnosť, napínanie na vracanie, respektíve vracia. Niektorí to prirovnávajú k tehotenskej nevoľnosti, ale môže prísť aj k závažnejším nežiadúcim účinkom. Práve preto je dôležité, aby túto liečbu indikoval lekár, ktorý musí zvážiť, či človek nemá nejaké kontraindikácie, respektíve prekonané ochorenia, ktoré by boli prekážkou užívania tohto typu liekov.
Ide teda o lieky na predpis?
Áno a sú určené na liečbu obezity u pacientov, ktorých index telesnej hmotnosti, čiže BMI, je nad štyridsať, výnimočne aj pri miernejšej nadváhe, ak sú tam ďalšie komorbidity, čiže ochorenia, napríklad ide o pacientov po infarkte.
Nejde teda o zázračnú pomôcku na rýchle schudnutie do plaviek, ako by sa to mohlo zdať z toho, ako to prezentujú celebrity?
Tieto lieky rozhodne nie sú určené pre ľudí, ktorí sa potrebujú zbaviť piatich-šiestich kíl, lebo sa im nepáči ich bruško alebo zadoček. Bohužiaľ, dnešným svetom hýbu sociálne siete, kde sa celebrity rady pochvália svojimi postavami, takže dochádza k ich zneužívaniu už aj u nás. Dokonca sa s nimi obchoduje na čiernom trhu.
Už to ale aj slovenské celebrity zneužívajú. Dokonca sa s tým obchoduje.
Je na ne odkázaný aj človek, ktorý trpí obezitou? Alebo ide o štandardnú liečbu, ktorú lekári bežne obéznym pacientom predpisujú bežne?
Máme tri stupne obezity. O prvom hovoríme pri BMI medzi 30 – 35, o druhom pri 35 – 40 a tretí stupeň je nad štyridsať. V poslednom prípade sa naozaj hneď zvažujú všetky možnosti vrátane farmakoterapie, čiže spomínaných injekcií, alebo sa navrhuje rovno bariatrická operácia, teda zmenšenie žalúdka. Musíme skrátka zakročiť omnoho dramatickejšie, pretože potrebujeme omnoho väčší efekt. Pri obezite druhého stupňa je to na zváženie podľa toho, či sú prítomné aj ďalšie ochorenia. Zároveň musíme vedieť, či pacient nemá kontraindikácie – teda či nejde o človeka s prekonanou akútnou pankreatitídou, gastritídou, čiže zápalom žalúdka alebo vredmi. Veľmi opatrní sme aj pri prekonaných onkologických ochoreniach, respektíve u pacientov v aktuálnom štádiu liečby, rovnako ako u pacientov s kardiovaskulárnymi chorobami, keďže jedným z nežiaducich účinkov injekcií môže byť tachykardia. Lekár skrátka musí zvážiť množstvo atribútov, aby pacienta nepoškodil. Mám napríklad osobnú skúsenosť z diabetologickej ambulancie, kde mal pacient s obezitou a diabetom druhého typu hneď po prvej dávke také závažné nežiaduce účinky, že skončil na centrálnom príjme v nemocnici s vážnymi tráviacimi problémami.
V súvislosti so spomínanými liekmi Európska lieková agentúra eviduje medzi hláseniami o nežiaducich účinkoch aj 150 prípadov možného spojenia so samovražednými myšlienkami a sebapoškodzovaním. Naozaj za tým môžu byť práve lieky proti obezite?
Nie je to po prvý raz, čo by sa objavilo podozrenie na súvislosť medzi antiobezitikami a samovražednými myšlienkami či dokonca spáchanými samovraždami. Nedávno sa však robila metaanalýza dostupných údajov o počte samovrážd medzi tými, ktorí užívali spomínané liečivá, a finálny záver bol, že nie je signifikantne vyšší ako v bežnej populácii.
Prečo sa vôbec výskyt samovražedných myšlienok spája s liekmi na chudnutie?
Mechanizmus účinku liečiv na báze semaglutidu spočíva vo vyvolaní stavu, vďaka ktorému človek zje omnoho menej, keďže z prejedania je mu zle. Dokonca stačí, že sa nedrží odporúčanej stravy a namiesto vybratých potravín si dá trebárs „knedlo, vepřo, zelo“ a cíti nevoľnosť. A ich druhým efektom je to, že priamo v mozgu blokujú taký prirodzený, takzvaný homeostatický hlad, čiže stav, keď nám škvŕka v žalúdku a cítime sa hladní, ako aj ten hedonický, čiže pôžitkársky. A to, že človeku zablokujete pôžitok z jedla, môže byť pre mnohých veľmi náročné. Mala som pacientku, ktorá mi povedala, že tie lieky nechce, lebo žije sama, nemá partnera, žiadny sexuálny život, žiadne koníčky, len prácu, aby mala na živobytie, a žiadnu radosť. Jediný pôžitok, ktorý mala, bolo jedlo. Preto mi na rovinu povedala, že o to nemôže prísť. Pri niektorých pacientoch preto robievame takzvané skóre depresivity, a keď vidíme, že tie hodnoty sú rizikové, automaticky to konzultujeme so psychiatrom. Pacient musí mať totiž najskôr dobre nastavenú psychiku, inak liečbu obezity nezvládne. V tejto súvislosti urobila veľký kus roboty speváčka Katka Koščová, ktorá veľmi otvorene priznala, že až keď sa jej podarilo zvládnuť depresiu, dokázala aj schudnúť.
Aj jej skúsenosť teda ukázala, že nadváha nesúvisí len s tým, čo jeme, ale tých príčin je oveľa viac. Napriek tomu sa na ľudí s kilami navyše stále hľadí ako na tých, čo si to spôsobili sami. Nemali toľko jesť.
Naozaj to nie je to také jednoduché. Keď som bola v Spojených štátoch, robili sme na štúdiu funkčných zobrazovacích metód mozgu a rekcia na hlad, respektíve jedlo bola u pacientov s obezitou skutočne iná ako u zdravých. Otázkou síce stále zostáva, či je to príčina alebo dôsledok, ale tieto lieky nám svojím spôsobom otvárajú oči. Mnohí pacienti nám totiž hovoria, že až počas ich užívania konečne nepočuli v hlave ten hlas – najedz sa! Čo by si si dal? Skrátka až obsedantné myšlienky na jedlo a na to, čo by zjedli. Oni totiž nedokázali rozmýšľať spôsobom – už som plný, stačí. Kým mali niečo na tanieri, tak to dávali do úst, až bol prázdny. Niektorí si dokonca uvedomovali, že im bude zle, ale vysvetľovali nám, že prežívali roky takú strašnú duševná bolesť, že ju jednoducho potrebovali prebiť tou fyzickou. Niekedy bol za tým stres, inokedy trauma z detstva, nekompletná rodina, rozvod rodičov v predpuberte alebo puberte, keď sa dieťa dostalo na vedľajšiu koľaj práve vtedy, keď malo najväčšiu potrebu deliť sa o svoje pocity. Tak to zajedali. V podstate platí, že čo človek, to príbeh.
Všetky majú spoločné to, že jedlom si niečo vynahrádzame?
Veľmi často. Najmä sladké nám dokáže nahradiť slasť, ktorú v živote nezažívame. Cukor má totiž schopnosť dávať pocit odmeny, zadosťučinenia. Aj koňom predsa ponúkame za výkon kocku cukru. Nedávno som sa jedného chovateľa pýtala, či by si zobral len tak málo, aj keby pred neho vysypali celé vrece, a on mi hovorí, že asi áno, lebo viac nepotrebuje. Človek to však takto nemá.
„Mala som pacientku, ktorá mi povedala, že tieto lieky nechce, lebo žije sama, nemá partnera, žiadny sexuálny život, žiadne koníčky, len prácu, aby mala na živobytie, a žiadnu radosť. Jediný pôžitok, ktorý mala, bolo jedlo. Preto mi na rovinu povedala, že o to nemôže prísť.“
Z tohto všetkého vyplýva, že by sme problémy s váhou mali riešiť zásadne s odborníkom. Nie svojpomocne podľa sociálnych sietí a diét z časopisov, ale obrátiť sa na lekára, akoby sme mali akúkoľvek inú chorobu, napríklad zlomenú nohu.
Presne tak. Preto sa snažíme edukovať už všeobecných lekárov, aby vnímali obezitu ako ochorenie, ktoré treba liečiť a tým ľuďom pomôcť. Nie sa na nich pozerať spôsobom – veď si za to môžeš sám. Toto nie je riešenie. Aj pacientovi s vysokým krvným tlakom povieme, že by mal obmedziť soľ, mal by sa hýbať a zhodiť nejaké kilá. Ale čo myslíte, koľko pacientov to urobí? Minimum. Napriek tomu im ten krvný tlak liečime, aby sme predišli komplikáciám, ku ktorým to môže viesť. Preto nie je dôvod, aby sme sa rovnako nepozerali aj na obezitu. Bolo by dobré, aby aj poisťovne túto liečbu aspoň čiastočne uhrádzali, hoci aj s podmienkou – dobre, prispejeme, ale chceme vidieť výsledky aj zo strany pacienta. Takto to funguje napríklad vo Švajčiarsku. U nás si v súčasnosti liečbu spomínanými liekmi, ak sa užívajú ako antiobezitikum, hradí pacient plne sám, keďže primárne sú určené na liečbu diabetu 2. typu.
Do akej miery to vedie k tomu, že obezita u nás zostáva ako ochorenie neliečené?
Štatistiky hovoria, že ňou dnes trpí až štvrtina dospelých Slovákov, pričom väčšina svoj problém vôbec nerieši a nikdy nenavštívi ambulanciu obezitológa či diabetológa. Pritom jej liečba ani zďaleka nie je o predpisovaní liekov na chudnutie. Ľudia sa predovšetkým potrebujú naučiť, ako postupne začať meniť životosprávu. Človek, ktorý celý život pil sladené nápoje, nebude totiž zo dňa na deň piť čistú vodu. Tak to prosto je. Musíme u neho ísť postupnými krokmi, dokonca aj za cenu toho, že bude piť tie isté nápoje len s nulovým obsahom cukru, čiže prejde na umelé sladidlá a až neskôr si začne od sladkej chute odvykať. Závislosť od cukru sa dá totiž porovnať s akoukoľvek inou. A nejde len o stravu, hoci tá je tromi štvrtinami úspechu. Rovnako dôležitý je aj pohyb. My však nemáme v tele jedinú bunku, hormón, molekulu, ktorá by nás nútila sa hýbať. Ako ľudstvo sme totiž boli stotisíc rokov nastavení na dennodenný pohyb, takže sme nepotrebovali, aby nás telo doň dokopávalo. Dnešná doba však priniesla stav, že prežijeme, aj keď sa nepohneme z domu. Momentálne je to teda o tom, aby sme si to ako Homo sapiens, čiže človek rozumný, vedome pripomínali.
Foto: Shuterstock, archív A. P.
