Keď pred pár týždňami zomrel legendárny Oldo Hlaváček († 91), objavilo sa na sociálnej sieti konštatovanie, že Ivan Krajíček († 57) už na vtipy v nebi nebude sám, po dvadsiatich ôsmich rokoch sa dočkal kamaráta Olda… Približne toľko tu podľa mnohých mohol legendárny herec, zabávač, spevák a režisér ešte byť, keby popri tomto všetkom myslel aj na seba. „Na lekárov nemal čas,“ prezradila vdova po legende Mária Krajíčková (82). Nakoniec aj výsledky osudného vyšetrenia musela vyzdvihnúť ona. To zvládla. Ale už nie mu ich povedať…
Keď Márii, ktorú nikto nevolal inak ako Babula, kolegyne chceli novú hereckú hviezdu ukázať, tvárili sa, že bude až oči vyvaľovať. Ona však mala pocit, že možno zle vidí. Ten chudý, s divnými okuliarmi, v námorníckom tričku, hrozných modrých plátenných nohaviciach a otrasných sandáloch má byť tá hviezda? „Nakoniec som kolegyniam vyčítala, že ma vôbec volali,“ priznáva pani Krajíčková. Zato začínajúci herec nemohol byť šťastnejší. Rovno tam na televíznej chodbe preskočila iskra a on prikladal a prikladal, kým sa medzi nimi nerozhorel oheň. Nebol deň, aby krásnu produkčnú z redakcie detských programov nepozval na obed, nesnažil sa ju potešiť kyticou, alebo hoci aj kabelkou. Spomínala, že sa jej jedna páči, tak jej kúpil rovno dve… Konečne po troch rokoch bola ruka v rukáve. Nebol by to však Ivan, keby si zo zaľúbenej Babule ešte aj tesne pred svadbou nevystrelil. „Prišli k nám raz večer aj s Ivanom Mistríkom a celý večer ju súril, či už urobila, čo mala,“ spomínala pred rokmi v denníku SME hercova mama Matilda, podľa ktorej sa Babula na to urazila a išla spať. Až po tom Ivan šokovaným rodičom vysvetlil, že chcel, aby ich požiadala o jeho ruku. „Ona sa chce vydávať, ja sa ženiť nechcem, tak musí žiadať o ruku ona mňa,“ tvrdil, hoci to bolo presne naopak. „On bol ten, ktorý sa o mňa snažil tak dlho, až ma svojou vytrvalosťou dostal,“ usmeje sa pani Krajíčková.
No, junáčik, už si v tom
Svadba mala byť podľa Ivanovej mamy „malá a tichá“. Na obed si mali povedať áno na Miestnom národnom výbore v Partizánskom a potom to osláviť u nej v bare. Lenže úradníkom z „emenvé“ nedalo nepochváliť sa, akú hviezdu budú sobášiť, a tak sa v to dopoludnie pred sobášnou sieňou zhromaždili deti zo všetkých miestnych základných škôl. Kým ony sa postarali o slušný hurhaj, ženích o to, aby bol čo najdlhší. Ani dve hodiny po tom, čo už mal byť v chomúte, tam totiž ešte nebol. Aj keď v meškaní tentoraz nemal prsty on, ale svedok. Jožka Kronera, ktorého o to požiadal, totiž režisér nechcel pustiť z rannej skúšky v Národnom divadle. A po ceste sa im ako na potvoru ešte aj pokazilo auto. Nakoniec ho síce svojpomocne spojazdnili, ale podľa toho aj vyzerali. Od motorového oleja mali šmuhy ešte aj za ušami. „A otec mu, bárs bol ženíchom, hneď struhol jednu zaucho,“ spomenula si na veľký deň svojho jediného syna Matilda Krajíčková. „Áno“ však právoplatne padlo, takže si svedok len súcitne povzdychol: „No, junáčik, už si v tom.“
Dovolenky podľa scenára
Ivan Krajíček si však celých tridsaťdva rokov manželského života uvedomoval, ako dobre sa mu stalo. Ešte aj po smrti Babula nachádzala doma lístočky s jeho poďakovaním, že z neho urobila človeka, alebo za „celodennú stravu“. Odkedy priviedla na svet ich deti Sašku a Ivana, už sa jej do práce nedovolil vrátiť. Žila pre neho a pre rodinu, on pre svoju prácu. „Nedokázal ani sekundu len tak nečinne sedieť, dokonca ani za stolom. Keď mal pár minút počkať na obed, zobral do ruky príbor a o stôl vybrnkával melódiu,“ vracia sa k spoločným dňom Babula. Voľno si natoľko nedokázal predstaviť, že ešte aj na dovolenky radšej vytvoril scenár. Pre celú rodinu. Svoju aj Hlaváčkovu, s ktorou ich často trávili. „Otec vždy v noci pred odchodom napísal scenár cesty či skôr pokyny, kto má čo a kedy robiť. Mal naplánované cikpauzy po ceste aj správanie na hraniciach, kde nemal nikto odbiehať na WC, aby si colníci nemysleli, že sme ‚pred…sratí‘,“ pridáva svoje spomienky aj Ivan mladší s tým, že aj pri mori otec každý deň rozdával nové pokyny. Vylihovať na slnku bolo totiž to posledné, čo ho bavilo. Preto v batožine nikdy nesmel chýbať jeho písací stroj a staré noviny, ktoré doma nestihol prečítať.
Precízny, dôsledný pedant
Pracovný čas Ivan nepoznal a deň mu nestačil. Najrušnejšie u Krajíčkovcov bývalo po jedenástej večer, keď sa u nich po skončení predstavení stretávali Peteraj, Lasica, Satinský, Pietor, Roháč, Kroner, Furková… Keď náhodou prišiel sám a Babula už ležala v posteli, prinútil ju, aby vstala a šla s ním dole na „frťana“. „Spala som len plytko a vždy čakala, až kým neprišiel. Vydýchla som si, až keď som počula, ako zatvára bránu na dome a kráča hore,“ spomína hercova polovička. „Lenže Ivan si sadol na posteľ a začal ma budiť. Nepomohlo mi tváriť sa, že tvrdo spím, lebo vtedy začal nahlas spievať ľudovky. Pokoj bol, až keď som s ním zišla do kuchyne,“ dodáva. Boli roky, keď to bol jediný čas, keď sa im podarilo prehodiť doma pár slov. „Bol vorkoholik v tom najlepšom zmysle slova, precízny, dôsledný pedant,“ zhrnul do jednej vety umelcov život režisér čerstvo premiérovaného muzikálu Krajíček úsmevu Svetozár Sprušanský s tým, že tento výkonný človek, automat na nápady začiatkom deväťdesiatych rokov zrazu dostal od nového vedenia v televízii stopku. „Ale my sa o vás nebojíme. Vy sa nestratíte…“ vyprevádzali ho farizejsky preč. Krajíček prišiel o všetku prácu v televízii. Vedel, že sa aj tak musí postarať o rodinu. A postaral. „Kúpil si mikrobus, naložil doň kolegov a rozvážal ich za divákmi po celom Slovensku. Urobil zo seba ešte aj šoféra a manažéra a všetko to ťahal na svojich pleciach,“ povzdychla si pani Krajíčková s tým, že sa ľuďom doslova rozdal. To, čo v tých chvíľach prežívala, zrazu videla aj na scéne. Akoby Zuzana Vačková, ktorá si jej postavu v Sprušanského predstavení zahrala, videla naozaj do jej srdca. „Som hrdá, že som ju mohla stvárniť. Cítila som sa poctená,“ prezradila Rytmusu života herečka, ktorá dostala dramatickú a realistickú rolu po dlhšom čase. Dokonca si vie predstaviť, že by Babulou bola aj reálne. „Ale neviem si predstaviť, že by som bola taká pokorná, sedela doma a čakala…“
Chcel Vianoce už v novembri
Presne to však umožňovalo Ivanovi Krajíčkovi žiť taký plodný život, aký žil. Aj keď v ňom bolo tak málo času nielen pre rodinu, ale aj pre seba. „Začalo ho trápiť zdravie, ale on nemal čas ísť ani k lekárovi,“ vracia sa do posledných mesiacov manželovho života Babula. Nikto to vtedy, samozrejme, netušil, veď Ivan mal stále len päťdesiatšesť rokov. A nikto si to ani nepripúšťal. „Dokonca ani vtedy, keď ho brali so zápalom pľúc do Podunajských Biskupíc,“ spomína s tým, že odtiaľ nakoniec dostala práve ona zapečatenú obálku s mužovými výsledkami. „Na rovinu tam bolo povedané, že je to vážne, respektíve doslova, že už nemá žiadnu perspektívu…“ nadýchne sa. Zobralo jej to vtedy všetku silu, ale rozhodla sa, že jemu nesmie. „Nedokázala som mu to povedať,“ priznáva. Okamžite nastúpil na onkologickú liečbu, kde sa lekári pokúsili o nemožné. A ona s nimi. Telo však multitalentovanému umelcovi aj samo začalo naznačovať, že tentoraz je to s ním horšie, ako kedykoľvek bolo. „Keď som ho chytila za nohu a chcela preložiť na posteľ, plakal od bolesti,“ opisuje stav manžela, ktorý jej nakoniec na jeseň 1996 navrhol, aby si spravili Vianoce hneď. „Cítil sa tak zle, že sa bál, že tých skutočných sa nedožije…“
Domov im doniesli šesťstotisíc listov
Aj v tomto stave sa ešte prekonal a v marci 1997 išiel nakrúcať svoje posledné Repete, reláciu, ktorá ho po revolúcii vrátila na výslnie silou, akú si nikto nevedel ani predstaviť. „Domov nám z televízie posielali obrovské vrecia plné listov divákov, dokopy ich bolo okolo šesťstotisíc,“ spomína na otcovo najúspešnejšie obdobie Ivan Krajíček mladší. Boli to časy, keď ho zlákali diaľky, žil ďaleko od domova, istý čas až v Austrálii, najťažšie obdobie tak s otcom zažívala najmä mama so sestrou Saškou. „Presviedčali sme ho, aby vydržal, že mu možno pomôžu nové lieky a nakoniec sa z toho dostane, lebo na pravdu som nemala silu. Nemohla som mu povedať, že nemá šancu, koniec koncov ani lekári sa nechceli úplne vzdať nádeje a poslednú dávku chemoterapie mu dali aj dva dni pred smrťou, hoci som ich prosila, aby to už nerobili,“ prekvapuje Babula. Odmietli ju s tým, že ho nemá pripravovať o poslednú možnosť. Ona? To by jej ani nenapadlo. Vedela, ako veľmi stojí o život. „Raz sme boli na záhrade a povedal mi, že by mu stačilo aj sedieť na vozíku pod našimi tujami – len aby tu bol…“ Možno by jej to isté pošepkal aj na premiére divadelného muzikálu, ktorý o ňom v týchto dňoch, takmer tri desaťročia po jeho smrti, vznikol. Na chvíľu sa jej dokonca zdalo, akoby sa Ivanovi jeho túžba splnila. „Keď som sa zboku zadívala na Andreja Remeníka, ktorý ho hral, akoby som naozaj videla manžela,“ prekvapila Babula a priznala, že sedieť v hľadisku bez neho bolo pre ňu ťažké. „Keby tu však bol, bol by dojatý a šťastný, že Slovensko si na neho po toľkých rokoch spomenulo…“
foto: archív
