Keď ju pred jedenástimi rokmi zúfalo silné a neprechádzajúce bolesti hlavy doslova uväznili v posteli, z ktorej sa nebola schopná pohnúť niekoľko dní, konečne pripustila, že je prípad pre neurológa. Lenže návšteva v jeho ambulancii ju sklamala. „Vypočul ma, poklepal mi po kolene a posvietil do očí a v priebehu pár minút bol hotový s diagnózou: migréna s aurou,“ spomína Rýza Blažejovská. Len nahnevane zakrútila hlavou – nie! „Žiadnu migrénu nemám. Nieto s aurou.“
„Celé roky som bola skrátka jednou z tých, ktorí sú presvedčení, že migréna nie je choroba. A tvrdila som to napriek tomu, že som väčšinu z tých rokov strávila kvôli svojej „ne-chorobe“ pripútaná k posteli,“ začína mladá žena svoj príbeh úprimným priznaním. Jednoducho neverila, že tá hrôza, ktorú zažíva, je IBA migréna. Obyčajná migréna. „Bola som presvedčená, že je to niečo závažnejšie. Mala som pocit, že mi nikto nechce pomôcť a neverí mi, že moje bolesti sú väčšie ako nejaká bolesť hlavy,“ prezrádza. Bola rozhodnutá zistiť svoju skutočnú diagnózu na vlastnú päsť a najmä dostať sa z nej. A naozaj si tvrdo išla svoje. Ale jej záchvaty tiež. „V tom čase sa objavovali zhruba osemkrát do mesiaca. Vzhľadom na to, že som však svoju chorobu tvrdohlavo popierala, sama sebe som nedovolila ani poriadne si oddýchnuť a uľaviť si tak od bolestí. Na jednej strane som si totiž pripadala nemohúca, neschopná zvládať svoj život, a na druhej som sa bála, že ak budem vylihovať, niekto by si o mne mohol myslieť, že som neschopná,“ šokuje Rýza. Priznáva, že tie roky boli pre ňu doslova ako fyzické aj psychické galeje. „Ládovala som sa liekmi, aby som vôbec prežila.“
Stával sa zo mňa nespoľahlivý človek
Presne toto však nechcela. Nechcela diagnózu, na ktorú sa predpisujú tabletky proti bolesti, no presne tak skončila. „Začala som preto hľadať inú cestu, aby som si nejako pomohla od bolestí, a nemusela pritom konzumovať toľko medikamentov. Vyskúšala som akupunktúru, dva a pol mesačný pobyt v psychosomatickom stacionárnom programe, masáže, biodynamiku, bioenergetiku aj biofeedback, akupresúru, arteterapiu, párovú terapiu, párové celo-víkendové meditácie, bodyterapiu, homeopatiu, liečbu Bachovými kvetovými esenciami či potravinovými doplnkami, hormonálnu jogu, aerojogu, posilňovanie panvového dna, rituály, beh, stoj na hlave, focusing…,“ dlhé minúty neprestáva Rýza vymenovávať nové a nové cesty, ktoré sa však jedna za druhou ukazovali ako slepé ulice. „Nič z toho na bolesť nepomáhalo. Naopak. Počet záchvatov sa stále zvyšoval… Doslova som nevládala. Stával sa zo mňa nespoľahlivý človek. Nebola som schopná dodržať, čo som sľúbila v dohodnutom termíne, doraziť na pracovnú schôdzku, rodinnú oslavu, na zraz s kamarátmi…“ spomína. „Mala som pocit, že nežijem a jediné, čomu sa skutočne venujem, je pobyt v posteli.“
„Keď príde záchvat, dovolím si odpočinok bez toho, aby som sa obviňovala, že som lenivá, slabá a menejcenná.“
Cítila som sa ako Frida Kahlo
Kráčala si po červený diplom, výsledok jej – napriek všetkému – dokončeného magisterského štúdia, a potom do práce, kde ju brali všetkými desiatimi, lebo bola fakt dobrá… Bohužiaľ, všetko sa to dialo len pred jej zatvorenými očami. V snoch a predstavách… V skutočnosti zase len ležala v posteli. Kedy už bude môcť vyštartovať do života?! „Cítila som sa ako mexická maliarka Frida Kahlo. Pre mňa symbol nevýslovného utrpenia. Tak často som na ňu myslela. Tak často som si pripadala ako ona,“ vracia sa mladá žena o desaťročie dozadu. Dnes má pocit, že ani nežila. „Záchvaty ma niekedy neopúšťali aj celý týždeň v kuse. Za mesiac som ich mávala aj pätnásť až dvadsať, čo znamenalo pätnásť až dvadsať dní bolestí, únavy, žalúdočných problémov, mdlých stavov, keď ma bolel aj dotyk…“ Bola však presvedčená, že keby niekto konečne prišiel na to, čo jej skutočne je, keby jej konečne povedali normálnu diagnózu, tak by jej už nikto nemohol len tak plesknúť medzi oči múdrosti typu, že to má z potlačených emócií. Alebo ju podpichovať, že príliš flámuje. Ani sestrička na urgente, kde dorazila s takzvaným statusom migrenosus, dlhotrvajúcim záchvatom bolesti, by sa netvárila, že obťažuje. Lebo aj ju dnes predsa bolí hlava… Nespoznávala sa. „Normálne som sa sama seba pýtala – kam som sa podela? Kam sa podelo to radostné a veselé dievča? Kam sa podel môj život? Mala som totiž pocit, že sa scvrkol len na neustále bolesti a snahu nejako aj popri nich zvládnuť aspoň to najnutnejšie.“
Čo ak mal ten neurológ pravdu?
Až keď ako absolventka odboru riadenia sociálnych organizácií začala pracovať v pacientskom združení pre ľudí s epilepsiou, začala si uvedomovať, čo všetko sa dá pre ľudí s chronickým ochorením s jasnou diagnózou urobiť… Lenže ona žiadnu jasnú a konkrétnu nemá! Aspoň o tom samu seba presvedčila. Napriek tomu, že migrény trápili jej mamu, mamu jej mamy a dokonca aj prastarú mamu. „Máme to v rodine už niekoľko generácií,“ pripúšťa Rýza, ktorá vďaka novej práci nakoniec dala migréne šancu… „Začala som si o nej viac študovať a čím som viac vedela, tým toho na mňa viac sedelo. Až som postupne pripustila, že ňou naozaj trpím. Dodnes si pamätám, ako som sedela v autobuse, čítala si jeden príznak za druhým a sama seba sa pýtala, či ten neurológ pred rokmi predsa len nemal pravdu,“ priznáva. Slzy jej kvapkali na papiere, ktoré doslova krčila v rukách, ale niekde vnútri sa prvýkrát po dlhom čase začala usmievať. „Bol to zlom. Chvíľa, keď som sa konečne začala zmierovať s tým, že som chorá a potrebujem pomoc.“
„Nedá sa povedať, že je migréna priamo dedičná. Nejestvuje gén, na ktorý by sme mohli ukázať a povedať – tento môže za migrény.“
Hľadala diagnózy, ktoré nemala a neliečila, to, čo ju ničilo
Hoci na prvý pohľad celé roky robila všetko, čo mohla, pochopila, že len prešľapovala na mieste. Hľadala diagnózy, ktoré nemala a neliečila, to, čo ju ničilo. Dokonca sa za príznaky choroby, ktorú si nepripúšťala, vinila. Ako tá, čo je slabá, neschopná a nechá si život unikať medzi prstami. Pritom predovšetkým potrebovala svoju diagnózu spoznať. „Nedá sa povedať, že je priamo dedičná, pretože nejestvuje gén, na ktorý by sme mohli ukázať a povedať – tento môže za migrény. Ide skôr o nejakú predispozíciu. Predpokladá sa, že mozog človeka s migrénou má zvýšenú citlivosť na zmeny, vnútorné aj vonkajšie, môže ho tak ovplyvňovať počasie, menštruačný cyklus, keď dochádza u žien k hormonálnym zmenám, ale aj niektoré potraviny, ako napríklad čokoláda a citrusy, ostré svetlá a pachy… Je to široká škála spúšťačov, ktoré môžu byť u každého iné,“ vysvetľuje dnes už ako zakladateľka a predsedníčka pacientskej organizácie Migréna Help. „Keďže som sa mnoho rokov vzdelávala v oblasti pomáhajúcich profesií a predovšetkým sociálnej pedagogiky a manažmentu, rozhodla som sa, že zúročím všetky svoje skúsenosti – osobné, študijné i pracovné – a založím iniciatívu na pomoc osobám s migrénou, keďže dovtedy žiadna neexistovala,“ dodáva.
Migréna je súčasťou môjho života
Je na správnej ceste, ale nie v cieli. „Tým, že som svoju diagnózu prijala, neprišlo, samozrejme, žiadne zázračné vyliečenie. Migréna je súčasťou môjho života. Akceptujem ju. A keď príde záchvat, dovolím si odpočinok bez toho, aby som sa obviňovala, že som lenivá, slabá a menejcenná,“ hovorí úprimne dnes už aj čerstvá mama. „Konečne žijem svoj život a chcem, aby ho mohli žiť aj ostatní. Aby zbytočne neblúdili, rovnako ako kedysi ja, a nemuseli o sebe a svojej chorobe pochybovať,“ hovorí Rýza odhodlane. Hoci aj dnes sa mnohí stretávajú s lekármi, ktorí ich odbijú s tým, že hlava bolí každého a majú si dať tabletku, už sa podľa nej pacienti nenechajú len tak odbiť jedným doktorom a hľadajú ďalej. A to je krok dopredu. Ďalší k tým, ktoré už mladá žena spravila. „Predovšetkým som sama na seba lepšia, a mám tak viac sily žiť so svojou chorobou. Zmierenie je cestou k väčšej sile a odolnosti – a tie človeku umožnia sa so svojou diagnózou vyrovnávať.“
Migréna nie je IBA bolesť hlavy
Ide o ochorenie nervového systému. Bolesť hlavy je iba jedným z mnohých príznakov, ktoré sa počas záchvatu môžu objaviť. Pri migréne hovoríme o štyroch fázach (prodrómy, aura, bolesť hlavy a postdrómy), pričom nie každý človek prežíva každú fázu. Fázy prodrómu a aury často prebiehajú pred akoukoľvek bolesťou. Niektoré príznaky prodrómovej fázy môžu zahŕňať únavu, podráždenosť, problémy so sústredením či túžbu po jedle. Touto fázou prechádza približne 75 percent osôb s migrénou, no mnohí tieto príznaky so začiatkom migrény nespájajú. Fáza aury je menej častá a postihuje asi 20 percent ľudí. Zahŕňa zmeny videnia, brnenia, necitlivosť, závraty či problémy s rozprávaním. Môže dochádzať k výpadkom zorného poľa, videniu zábleskov svetla a podobne. Následná bolesť hlavy môže trvať niekoľko hodín až dní na jednej alebo oboch stranách hlavy, prejavuje sa ďalej nevoľnosťou, vracaním, citlivosťou na svetlo alebo hluk, pričom tieto príznaky sú často také silné, že ľudia nemôžu vykonávať žiadne činnosti. Posledná – fáza postdromálna – postihuje približne 80 percent osôb. Najčastejšie ide o únavu, bolesti tela, problémy so sústredením, citlivosť na svetlo či závraty.
Dá sa liečiť, ale nie vyliečiť
Medzi dva hlavné typy liečby migrény patrí liečba akútna a preventívna. Akútne lieky sa užívajú počas záchvatu migrény na zmiernenie bolesti a zastavenie zhoršovania záchvatu. Preventívna liečba sa, naopak, používa na zníženie frekvencie, závažnosti a dĺžky záchvatov. Preto je pre včasnú liečbu zásadné rozpoznanie varovných príznakov migrény. V každom prípade je migréna ochorenie, ktoré si vyžaduje odbornú pomoc.
foto: archív R. B. a Shutterstock
