Migrénu som nepovažovala za chorobu

Keď ju pred jedenástimi rokmi zúfalo silné a neprechádzajúce bolesti hlavy doslova uväznili v posteli, z ktorej sa nebola schopná pohnúť niekoľko dní, konečne pripustila, že je prípad pre neurológa. Lenže návšteva v jeho ambulancii ju sklamala. „Vypočul ma, poklepal mi po kolene a posvietil do očí, a v priebehu pár minút bol hotový s diagnózou: migréna s aurou,“ spomína Rýza Blažejovská. Len nahnevane zakrútila hlavou – nie! „Žiadnu migrénu nemám. Nieto s aurou.“

„Celé roky som bola skrátka jednou z tých, ktorí sú presved­čení, že migréna nie je choroba. A tvrdila som to napriek tomu, že som väčšinu z tých rokov strávila kvôli svojej „ne-chorobe“ pripútaná k posteli,“ začína mladá žena svoj príbeh úprimným priznaním. Jednoducho neverila, že tá hrôza, ktorú zažíva, je IBA migréna. Obyčajná migréna. „Bola som presvedčená, že je to niečo závažnejšie. Mala som pocit, že mi nikto nechce pomôcť a neverí mi, že moje bolesti sú väčšie ako nejaká bolesť hlavy,“ prezrádza. Bola rozhodnutá zistiť svoju skutočnú diagnózu na vlastnú päsť a najmä dostať sa z nej. A naozaj si tvrdo išla svoje. Ale jej záchvaty tiež. „V tom čase sa objavovali zhruba osemkrát do mesiaca. Vzhľadom na to, že som však svoju chorobu tvrdohlavo popierala, sama sebe som nedovolila ani poriad­ne si oddýchnuť a uľaviť si tak od bolestí. Na jednej strane som si totiž pripadala nemohúca, neschopná zvládať svoj život, a na druhej som sa bála, že ak budem vylihovať, nie­kto by si o mne mohol myslieť, že som neschopná,“ šokuje Rýza. Priznáva, že tie roky boli pre ňu doslova ako fyzické aj psychické galeje. „Ládovala som sa liekmi, aby som vôbec prežila.“

„Nedá sa povedať, že je migréna priamo dedičná. Nejestvuje gén, na ktorý by sme mohli ukázať a povedať – tento môže za migrény.“

Stával sa zo mňa nespoľahlivý človek

Presne toto však nechcela. Nechcela diagnózu, na ktorú sa predpisujú tabletky proti bolesti, no presne tak skonči­la. „Začala som preto hľadať inú cestu, aby som si nejako pomohla od bolestí, a nemusela pritom konzumovať toľko medikamentov. Vyskúšala som akupunktúru, dva a polme­sačný pobyt v psychosomatickom stacionárnom progra­me, masáže, biodynamiku, bioenergetiku aj biofeedback, akupresúru, arteterapiu, párovú terapiu, párové celo-víken­dové meditácie, bodyterapiu, homeopatiu, liečbu Bacho­vými kvetovými esenciami či potravinovými doplnkami, hormonálnu jogu, aerojogu, posilňovanie panvového dna, rituály, beh, stoj na hlave, focu­sing…,“ dlhé minúty neprestáva Rýza vymenovávať nové a nové cesty, ktoré sa však jedna za druhou ukazovali ako slepé ulice. „Nič z toho na bolesť nepomáhalo. Naopak. Počet záchva­tov sa stále zvyšoval… Doslova som nevládala. Stával sa zo mňa nespo­ľahlivý človek. Nebola som schopná dodržať, čo som sľúbila v dohodnutom termíne, doraziť na pracovnú schôdz­ku, rodinnú oslavu, na zraz s kama­rátmi…“ spomína. „Mala som pocit, že nežijem a jediné, čomu sa skutočne venujem, je pobyt v posteli.“

Cítila som sa ako Frida Kahlo

Kráčala si po červený diplom, výsle­dok jej – napriek všetkému – dokon­čeného magisterského štúdia, a potom do práce, kde ju brali všetkými desia­timi, lebo bola fakt dobrá… Bohužiaľ, všetko sa to dialo len pred jej zatvore­nými očami. V snoch a predstavách… V skutočnosti zase len ležala v posteli. Kedy už bude môcť vyštartovať do života?! „Cítila som sa ako mexická maliarka Frida Kahlo. Pre mňa symbol nevýslovného utrpenia. Tak často som na ňu myslela. Tak často som si pri­padala ako ona,“ vracia sa mladá žena o desaťročie dozadu. Dnes má pocit, že ani nežila. „Záchvaty ma niekedy neopúšťali aj celý týždeň v kuse. Za mesiac som ich mávala aj pätnásť až dvadsať, čo znamenalo pätnásť až dvadsať dní bolestí, únavy, žalú­dočných problémov, mdlých stavov, keď ma bolel aj dotyk…“ Bola však presvedčená, že keby niekto konečne prišiel na to, čo jej skutočne je, keby jej konečne povedali normálnu diag­nózu, tak by jej už nikto nemohol len tak plesknúť medzi oči múdrosti typu, že to má z potlačených emócií. Alebo ju podpichovať, že príliš flámuje. Ani sestrička na urgente, kam dorazila s takzvaným statusom migrenosus, dlhotrvajúcim záchvatom bolesti, by sa netvárila, že obťažuje. Lebo aj ju dnes predsa bolí hlava… Nespozná­vala sa. „Normálne som sa sama seba pýtala – kam som sa podela? Kam sa podelo to radostné a veselé dievča? Kam sa podel môj život? Mala som to­tiž pocit, že sa scvrkol len na neustále bolesti a snahu nejako aj popri nich zvládnuť aspoň to najnutnejšie.“

Čo ak mal ten neurológ pravdu?

Až keď ako absolventka odboru riadenia sociálnych organizácií začala pracovať v pacientskom združení pre ľudí s epilepsiou, začala si uvedomo­vať, čo všetko sa dá pre ľudí s chronic­kým ochorením s jasnou diagnózou urobiť… Lenže ona žiadnu jasnú a konkrétnu nemá! Aspoň o tom samu seba presvedčila. Napriek tomu, že migrény trápili jej mamu, mamu jej mamy a dokonca aj prastarú mamu. „Máme to v rodine už niekoľko generácií,“ pripúšťa Rýza, ktorá vďaka novej práci nakoniec dala migréne šancu… „Začala som si o nej viac štu­dovať a čím som viac vedela, tým viac toho na mňa sedelo. Až som postup­ne pripustila, že ňou naozaj trpím. Dodnes si pamätám, ako som sedela v autobuse, čítala si jeden príznak za druhým a sama seba sa pýtala, či ten neurológ pred rokmi predsa len nemal pravdu,“ priznáva. Slzy jej kvapkali na papiere, ktoré doslova krčila v ru­kách, ale niekde vnútri sa prvýkrát po dlhom čase začala usmievať. „Bol to zlom. Chvíľa, keď som sa konečne začala zmierovať s tým, že som chorá a potrebujem pomoc.“

„Mala som pocit, že nežijem a jediné, čomu sa skutočne venujem, je pobyt v posteli.“

Hľadala diagnózy, ktoré nemala a neliečila, to, čo ju ničilo

Hoci na prvý pohľad celé roky robila všetko, čo mohla, pochopila, že len prešľapovala na mieste. Hľadala diagnózy, ktoré nemala a neliečila, to, čo ju ničilo. Dokonca sa za príznaky choroby, ktorú si nepripúšťala, vinila. Ako tá, čo je slabá, neschopná a nechá si život unikať medzi prstami. Pritom predovšetkým potrebovala svoju diag­nózu spoznať. „Nedá sa povedať, že je priamo dedičná, pretože nejestvuje gén, na ktorý by sme mohli ukázať a povedať – tento môže za migrény. Ide skôr o nejakú predispozíciu. Pred­pokladá sa, že mozog človeka s migré­nou má zvýšenú citlivosť na zmeny, vnútorné aj vonkajšie, môže ho tak ovplyvňovať počasie, menštruačný cyklus, keď dochádza u žien k hor­monálnym zmenám, ale aj niektoré potraviny, ako napríklad čokoláda a citrusy, ostré svetlá a pachy… Je to široká škála spúšťačov, ktoré môžu byť u každého iné,“ vysvetľuje dnes už ako zakladateľka a predsedníčka pacientskej organizácie Migréna Help. „Keďže som sa mnoho rokov vzdelá­vala v oblasti pomáhajúcich profesií a predovšetkým sociálnej pedagogiky a manažmentu, rozhodla som sa, že zúročím všetky svoje skúsenosti – osobné, študijné i pracovné – a za­ložím iniciatívu na pomoc osobám s migrénou, keďže dovtedy žiadna neexistovala,“ dodáva.

Migréna je súčasťou môjho života

Je na správnej ceste, ale nie v cieli. „Tým, že som svoju diagnózu prijala, neprišlo, samozrejme, žiadne zázrač­né vyliečenie. Migréna je súčasťou môjho života. Akceptujem ju. A keď príde záchvat, dovolím si odpočinok bez toho, aby som sa obviňovala, že som lenivá, slabá a menejcenná,“ hovorí úprimne dnes už aj čerstvá mama. „Konečne žijem svoj život a chcem, aby ho mohli žiť aj ostatní. Aby zbytočne neblúdili, rovnako ako kedysi ja, a nemuseli o sebe a svojej chorobe pochybovať,“ hovorí Rýza odhodlane. Hoci aj dnes sa mnohí stretávajú s lekármi, ktorí ich odbijú s tým, že hlava bolí každého a majú si dať tabletku, už sa podľa nej pacien­ti nenechajú len tak odbiť jedným doktorom a hľadajú ďalej. A to je krok dopredu. Ďalší k tým, ktoré už mladá žena spravila. „Predovšetkým som sama na seba lepšia, a mám tak viac sily žiť so svojou chorobou. Zmierenie je cestou k väčšej sile a odolnosti – a tie človeku umožnia sa so svojou diagnózou vyrovnávať.“

DÁ SA LIEČIŤ, ALE NIE VYLIEČIŤ

Medzi dva hlavné typy liečby migrény patrí liečba akútna a pre­ventívna. Akútne lieky sa užívajú počas záchvatu migrény na zmier­nenie bolesti a zastavenie zhoršo­vania záchvatu. Preventívna liečba sa, naopak, používa na zníženie frekvencie, závažnosti a dĺžky zá­chvatov. Preto je pre včasnú liečbu zásadné rozpoznanie varovných príznakov migrény. V každom prí­pade je migréna ochorenie, ktoré si vyžaduje odbornú pomoc.