Milena Minichová: „Som úplne normálna baba“

Je jednou z tých herečiek, ktorej postavu uveríte tak veľmi, že ste presvedčení, že niečo z nej má aj ona. Keď sme sa rozprávali pred pár rokmi, keď bola na obrazovke deň čo deň potvorou, priznala, že to pre ňu nebolo dvakrát ľahké. Stala sa trofejou pre bulvár, ktorý ju takú ako v seriáli videl aj v súkromí a podľa toho hodnotil, čo prežívala. Pritom ona sa snažila, aby žiadna jej postava nechodila k nim domov. Aby tam bola len a len ona – herečka a dnes už dvojnásobná mama Milena Minichová.

 Podľa toho, ako presvedčivo viete rolu zahrať, to vyzerá, že ste sa ako herečka už narodili. Mali ste to v rodine?

V zásade celá polovica rodiny z otco­vej strany mala umelecké sklony. Otec hrá úžasne na gitare, krásne spieva, ale nikdy sa tomu profesionálne neve­noval. Hudba však bola v našej rodine veľmi silným prvkom a pre mňa bola neskutočne dôležitá. Od detstva to bol smer, ktorým som chcela ísť.

Pamätám si však, že rodičia mali trochu inú predstavu…

Môj otec bol vojak z povolania a maminka podnikateľka s textilom a hračkami. Mala taký obchodík, kam som za ňou stále chodila a hrala sa na šéfku. Tam som bola princezná, krá­ľovná, úžasne som si to tam užívala. Keďže som bola odmalička výrečná, pomáhala som jej predávať, sedáva­la som jej na kolenách pri pokladni a blokovala… Prirodzene teda chcela, aby som to po nej raz prevzala, ale ja som sa v podnikaní nikdy nevidela.

Úplne na začiatku ani na javisku, ale viem, že ste už ako úplne malá uva­žovali až prekvapivo herecky.

Raz som bola s kamarátkami vonku a jedna z nás, taká naša vodkyňa, prišla k nejakému dievčaťu a pýtala si od nej korunu. Tá jej ju však len tak pre nič, za nič nemienila dať. Takže si ju zobrala násilím a jej rodičia nás potom udali na polícii. Mama bola zo mňa nešťastná. Vysvetľovala som jej síce, že ja som nič neurobila, len som tam stála, no ona trvala na svojom: „Si vinná tým, že si tam bola.“ A pa­mätám si svojskú odpoveď, ktorú som jej na to dala: „Musela som to vyskú­šať. Keď budem veľká herečka, musím predsa vedieť, ako sa cíti kriminálnik.“

Kde sa to vo vás bralo?

Úprimne tomu sama nerozumiem. Prostredie, v ktorom som vyrastala, ma totiž na herectvo vôbec nepredur­čovalo. Humenné, kam sme sa odsťa­hovali z Košíc, bolo malé mestečko, takže v divadle som bola len dvakrát zo školy, ale dodnes si pamätám, aké som mala rozžiarené oči. Doslova mi tam niečo vnútri opakovalo: Toto je nádhera, proste nádhera… Normálne som cítila, že všetky bunky v mojom tele sú šťastné. Za tým som potom šla. Akoby to bola nejaká navigácia.

Ani keď ste už posielali prihlášku na konzervatórium, doma nezaznelo niečo ako – len cez moju mŕtvolu!?

Ani mama, ani otec nečakali, že by ma tam vzali. Otec síce podotkol, že by som sa mala živiť radšej niečím poriadnym, ale mamina mi to nevy­hovárala. Vždy som bola totiž dieťa, ktoré si povedalo svoj názor a neda­lo sa len tak skrotiť. Takže ma tam doslova poslala – choď to vyskúšať, ale uvidíš, že ťa nezoberú. S pokojom Angličana ma dokonca na prijímačky odviezla, bola totiž presvedčená, že nakoniec budem predsa len študovať podnikanie.

Trochu sa prerátala. Ale aj vy. Krátko po maturite vás v škole totiž začal svrbieť zadok. Hoci vás čakali ešte dva roky absolutória, rozhodli ste sa vyletieť z hniezda.

To je pravda. Narástli mi krídla a cítila   som, že chcem objavovať svet. Mala som devätnásť a s kamarátmi sme vy­razili do Talianska, aby sme vyskúšali na vlastnej koži slobodu. Dodnes ob­divujem mamu, že aj vtedy dokázala povedať – dobre, skúšaj, ale budeš za to niesť aj následky.

Poslúchli by ste, keby povedala nie? Zjavne totiž z vlastných skúsenos­tí tušila, že to nebude vonku med lízať…

Možno je nejaké percento ľudí na sve­te, ktorí sa vedia poučiť zo skúseností iných. Je to úžasné a ja ich obdivujem, ale ja som nikdy nebola ten človek. Všetko sa učím na svojich vlastných chybách.

Prišli teda nejaké?

Povedala by som to tak, že som tú slobodu okúsila až na kosť. Bola som mladá, blondína s modrými očami a stretla som pár ľudí, ktorí to chceli zneužiť. Našťastie sa to nikomu nepo­darilo. Som vďačná, že sa mi nestalo nič naozaj traumatizujúce, aj keď som bola viackrát napadnutá. Nakoniec som však práve cez to všetko, čo som tam zažila, pochopila, že toto nie je to, čo chcem, a vrátila som sa do školy.

Nezabuchli ste si tým odchodom dvere?

Našťastie som štúdium len prerušila, ale napriek tomu mi dovolili v po­lovici septembra sa vrátiť. Hoci boli v šoku, že som späť. A musím povedať, že tie posledné dva ročníky školy boli najlepšie. Cítila som, že tým, že dospievam, začínam herectvu viac rozumieť. Ono je totiž celé o pocho­pení. Nielen rozum, ale aj srdce musí chápať, čo vlastne od vás chcú.

Dostali ste však šancu to hneď aj uplatniť? Keď ste končili konzervató­rium vy, nebolo to ako dnes, že te­levízie chrlia jeden seriál za druhým…

Úplne neplánovane som sa mesiac po škole dostala do Radošinského naiv­ného divadla. Prišla som do Bratislavy na festival a zhodou okolností práve v ten deň robili konkurz. Doslova a do písmena som ráno ešte nič o ňom ne­vedela a poobede som ho vyhrala. Asi platí, že od čoho človek nič nečaká, to mu prinesie najväčšie ovocie. Tam som totiž dostala od Stana Štepku úžasný priestor a začala hrať veľké postavy.

Nebol pre vás problém tak nečakane vyletieť z rodičovského hniezda?

Vždy som chcela ísť svojou cestou a aj som to robila. Navyše naši sa rozviedli a v podstate si každý žil svoj život. Takže aj ja.

Stále ste boli dieťaťom, nebolo pre vás zničujúce, že sa vám rozpadla rodina?

V tom čase už naša rodina dosť trpela tým, že si rodičia prestali rozumieť a hádali sa. Som človek, ktorý má rád zmier, nie hystériu, ktorá k ničomu nevedie. Takže to, že sa dohodli na rozchode, som považovala za abso­lútne rozumné riešenie. Dokonca som im povedala, že si myslím, že urobili dobre, keď sa rozhodli nezostať spolu. Pre mňa sa nič nezmenilo. Dodnes mám s oboma výborné vzťahy.

Ale museli ste sa zrazu postaviť na vlastné nohy. Bratislava je predsa len od Humenného ďaleko…

Samozrejme, že mi tá blízkosť domova chýbala, a dodnes chýba. Najmä odkedy mám sama deti. Ale veľmi rýchlo som si tu našla priateľov, ktorí sa stali takou mojou novou kotvou. S našimi som však neustále v kontak­te, a čím ďalej, tým viac cítim, aké je to pre mňa dôležité. Potrebujem svoje korene.

Najskôr vás v Bratislave držal angažmán v Radošinskom naivnom divadle, ale nakoniec ste si tu podali aj prihlášku na VŠMU…

Dlho sa ma kolegovia, s ktorými som nielen hrala, ale sa aj kamarátila, pýtali – a čo vysoká škola? Ale moja odpoveď bola – a načo? Potom som si však uvedomila, že vysoká škola nie je len o papieri, ale aj kontaktoch. Bez nej človek akoby zostával na nejakom medziposchodí. Nakoniec som si teda poslala prihlášku na VŠMU, no, úprimne, vôbec som nečakala, že ma zoberú. Nejako sa mi začalo zdať, že je kopec omnoho lepších hercov. Ale vzali. A hneď na prvýkrát. A musím povedať, že to bola štvorročná škola života. Človek tam prišiel s tým, že vie všetko, a pochopil, že nevie nič. Pedagógovia Maťo Huba a Zuzka Kronerová nás doslova rozbili na kúsky a nanovo poskladali. Pre mňa to bol krst ohňom. Celé štúdium som musela prekonávať svoje hranice, ísť ďalej, aj tam, kde som si myslela, že u mňa už cesta nevedie. Prestala som sa ostýchať, povedala som si totiž, že keď chcem prežiť v tejto brandži a byť herečkou, tak to musím robiť na sto percent.

To sa vám zjavne podarilo.

Je pravda, že som už počas školy veľa hrala. V druhom ročníku ma obsadil Janko Ďurovčík do hlavnej postavy Baby v Hriešnom tanci v divadle Aré­na. Vzápätí som dostala rolu v Národ­nom divadle a k tomu prišla aj ponuka do filmu Dark Spirit.

Tá vám priniesla dokonca pozvanie do Hollywoodu, ktoré ste však od­mietli. Neľutujete?

Nie. Som človek, ktorý vie, že má ešte veľa roboty na sebe. Preto som si nepotrebovala ísť dokazovať svoje sebavedomie do Ameriky. Po škole ma navyše hneď zobrali do martin­ského divadla a dali mi naozaj veľké možnosti, čo je pre mladého herca to najlepšie, čo môže byť. Keby to nebolo tak ďaleko, tak som tam doteraz. Odišla som po štyroch rokoch len preto, že som väčšinu života trávila vo vlaku alebo v aute. Keď som urobila toto rozhodnutie, nemala som nič isté. No Pán Boh sa o mňa stará. Hoci som mala aj obdobia, keď som dva-tri mesiace nemala veľa práce, nikdy

som nemusela ísť predávať svietidlá alebo sa postaviť za barový pult. He­recká cesta je skrátka taká. Neviete, čo bude o mesiac. Do tridsiateho augusta máte prácu a po ňom prázdny diár.

Herecká cesta má v sebe aj to, čo som spomínala na začiatku – riziko, že si vás diváci stotožnia s postavou a podľa toho zaškatuľkujú. Najinten­zívnejšie ste boli na obrazovke pred vyše desaťročím v seriáli Druhý dych, kde ste hrali jednu z hlavných postáv, ale snáď tú najnegatívnejšiu v živote.

Priznávam, že som ju nakoniec až nenávidela, lebo už som ani nevedela, ako ju hrať. Chcela som, aby ju diváci pochopili, aby rozumeli, že možno na to zlo, ktoré robí, má nejaký dôvod. Ale naše pohľady s režisérom sa celkom nestretli. Takže to bolo, akoby som sa každý deň musela vtesnať do jedných nepohodlných šiat. V zásade som tou postavou išla sama proti sebe. Ale to som v tom momente nevedela.

Ja som mala strach, že až ovplyvňo­vala váš život.

Ak ma niečo ovplyvňovalo a ovplyv­ňuje, tak je to moje detstvo a moja rodina. Za seba môžem povedať, že mi rodičia dali úžasný základ a mám úžasný život. Som vďačná za to, akú mám mamku, akého mám otca, za svoje deti aj za svojich učiteľov. Oni ma formovali. Môžem sa vyhovárať na prácu, na roly, na Druhý dych, ale to, čo ma naozaj ovplyvnilo, je niekde inde.

Niektoré články v bulvári akoby však podprahovo podsúvali čitateľom, že ak vám nevyšiel nejaký vzťah, tak je jasné prečo – veď ste mrcha ako v seriáli.

Môže mi byť iba ľúto, ak sa tým niekto nechal ovplyvniť. S tým totiž nič ne­spravím. Môžem pracovať iba na sebe, nie na iných. Tí, čo ma poznajú, vedia, že som úplne normálna baba. Aj keď sa stretávam s tým, že mi niektorí hovoria, že si mysleli, že som namys­lená, a keď ma spoznali, prekvapene skonštatovali – ale ty si také usmieva­vé slniečko. Každý nejako pôsobíme, a posudzovať človeka len podľa toho je tak trochu povrchné.

Rozumiete tomu, prečo vás vidia tí, čo vás nepoznajú, inak?

Určite sa nebudem vyhovárať ani na postavy, ani na rodičov. Jediný, kto je zodpovedný za môj život, som ja.

Áno, ale nemali ste pocit, že na ten povrchný pohľad z médií doplácali aj vaše vzťahy? Respektíve že sa k vám dostávali nesprávni muži?

Nemyslím, že to je o nejakých člán­koch. Keď si neviem nastaviť hranice, je to môj problém. A keď si pustím do života človeka, ktorý so mnou manipuluje, tak som mu to dovolila ja, nie médiá. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že v zadávaní hraníc je strašná sila. My sme ešte generácia, ktorá to podceňovala, ktorá na to nebola od rodičov naučená, naši boli totiž doslova pripravení sa kedykoľvek rozdať, ale naše deti už budú vedieť povedať aj nie.

foto: TV JOJ a archív