Stalo sa to nielen medializovanej rodine z okolia Nitry. Tragické príbehy rodičov, ktorí prišli o dieťa po tom, čo naň v aute zabudli a umrelo na prehriatie, sa vo svete zas a znova opakujú, napriek tomu, že sa o tom toľko hovorí a píše. A napriek tomu, že sa o tom toľko hovorí a toľko vysvetľuje, že nejde o zlyhanie lásky, sa na nich ostatní zas a znova pozerajú zhora s opovrhujúcimi otázkami, čo sú to za ľudia a kde nechali zdravý rozum. Im by sa to totiž určite nestalo. Podľa jednej z amerických matiek, ktorá takto o dieťa prišla, je však práve presvedčenie, že mne sa to nemôže stať, najväčšou chybou. Urobila ju aj ona… Znamená to podľa psychologičky Jitky Kneslovej z portálu ksebe.sk, že sa to môže stať naozaj každému, akokoľvek je starostlivým rodičom?
Na jednej strane považujem vyjadrenia vedcov o fungovaní, respektíve zlyhávaní pamäti v podobných prípadoch za absolútne dôveryhodné a ani trochu neodsudzujem rodičov, ktorým sa to stalo, napriek tomu si, paradoxne, stále samu seba na ich mieste neviem predstaviť. Mýlim sa? Naozaj sa to môže stať aj mne?
Toto je veľmi ťažká otázka, keďže som sama matka a tiež si neviem predstaviť, že by som na syna zabudla. Ale, žiaľ, môže sa to stať naozaj každému, ak sa pre neho dennodenné dochádzanie do práce autom stane rutinou. Minimalizovať toto riziko nám pomôže, ak sa napríklad pri vystupovaní z auta vždy pozrieme na miesto, kde vozíme dieťa, a skontrolujeme, či je prázdne.
Dôležité je na to v strese nezabudnúť. Odborníci totiž zdôrazňujú, že v týchto prípadoch nejde o skrat lásky, ale pamäti. A keď dokážeme v aute zabudnúť mobil, potenciálne sme schopní nechať tam aj dieťa. Pamäť naozaj nerozlišuje?
Pokiaľ sme zahltení povinnosťami a termínmi, ktorých je veľa, respektíve dôjde k nakopeniu viacerých bežných stresových situácií, pamäť môže naozaj zlyhať. V situáciách, keď dominujú tie časti mozgu, ktoré umožňujú fungovanie automatizovaných činností s minimálnou vedomou kontrolou, sme menej náchylní rušiť túto rutinnú činnosť nejakou naplánovanou aktivitou. Zabudneme tak ísť napríklad na nákup cestou domov. Takže môže dôjsť aj k tomu, že rodič zabudne vyložiť dieťa v škôlke cestou do práce, pretože buď cesta do škôlky nie je súčasťou jeho zvyčajnej dennej rutiny, alebo s dieťaťom do škôlky chodí nepravidelne. Ak k tomu pridáme fakt, že dieťa potichu spí v detskej sedačke na zadnom sedadle hneď za vodičom, rodič o ňom skrátka stratí povedomie.
„Ak sme mysľou v práci dlho pred tým, ako tam fyzicky prídeme, môže sa stať, že činnosti pred fyzickým príchodom do práce robíme automaticky.“
Čo sa v takejto situácii odohráva v mozgu?
Ak sme mysľou v práci dlho pred tým, ako tam fyzicky prídeme, môže sa stať, že činnosti pred fyzickým príchodom do práce robíme podvedome a automaticky. Namiesto do škôlky, ako v tomto prípade, zamierime rovno do práce, pretože sme už na ňu mentálne nastavení. Práve preto, aby k tomu nedochádzalo, je dobré nechať si pracovné povinnosti na pracovný čas a mimo neho sa zastaviť a vnímať potomka, s ktorým práve sme, uvedomovať si spoločný čas a venovať ho dieťaťu, nie práci a pracovným povinnostiam.
Podľa odborníkov v ľudskom mozgu pred automatickými činnosťami, ako je šoférovanie či spomínané zastavenie sa po potomka v škôlke, dostáva prednosť vyššie myslenie – riešenie aktuálnych zložitých problémov. Znamená to, že platí, že čím vzdelanejší človek, tým väčšie riziko vzniku syndrómu zabudnutého dieťaťa?
Nie som si istá, či to môžeme takto zjednodušiť, ale je pravda, že čím mentálne náročnejšie pracovné otázky riešime, tým existuje väčšie riziko toho, že nás práca tak pohltí, že si prestaneme uvedomovať rutinné činnosti mimo nej. Zabúdame byť tu a teraz aj na to, čo sa okolo nás deje.
„Čím mentálne náročnejšie pracovné otázky riešime, tým existuje väčšie riziko toho, že nás práca pohltí natoľko, že si prestaneme uvedomovať rutinné činnosti mimo nej.“
Otec z Nitry, ktorý v aute zabudol svoju dvojročnú dcéru, bol podľa svedectiev jeho blízkych celý deň presvedčený, že ju odviezol do škôlky, presne, ako mal, a dievčatko je v bezpečí. Že to tak nie je, mu došlo, až keď mu poobede manželka volala, že prišla po dcérku a ona tam nie je… Kde sa v mozgu zoberie presvedčenie, že sme urobili niečo, čo sme neurobili?
Tá časť mozgu, ktorej činnosť sa aktivuje vo vysoko stresových situáciách, nám síce veľmi dobre umožňuje pamätať si tieto stresové udalosti, avšak jej aktivácia môže mať za následok, že sa plne sústredíme len na tú konkrétnu stresujúcu okolnosť a stratíme ostatné informácie. V prípade väčšieho množstva povinností a starostí, alebo iných stresorov, môžeme potom niečo jednoducho nestihnúť, aby sme stihli to, čo náš mozog podvedome vyhodnotí v danej chvíli ako to najdôležitejšie. A to rutinné, ako odniesť dieťa do škôlky, sa môže zdať nášmu podvedomiu ako menej prioritné, pričom si to sami ani neuvedomíme.
Tragédia v tejto rodine a výčitky napriek tomu manželský pár nerozdelili. Naopak, boli si oporou. Je to podľa vašich skúseností skôr výnimka?
To, že rodičia spolu ustáli takúto tragédiu, je naozaj obdivuhodné. Vyžaduje si to skutočnú, hlbokú lásku a podporu, ktorú si dokázali obidvaja manželia napriek tomu, čo sa stalo, navzájom dať. Je možné, že práve vďaka manželkinej podpore, napriek jej neskutočnej bolesti zo straty dcérky to otec prežil aspoň ten rok a pol, keď u neho pod vplyvom prežitého vypätia došlo nakoniec k zlyhaniu srdca.
Kto je?
Jitka Kneslová v roku 2013 absolvovala magisterské štúdium psychológie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Odvtedy má na konte množstvo kratších odborných kurzov na rôzne témy, napríklad šikanovanie, poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie detí či autizmus. Zároveň sa zúčastnila na workshope zameranom na prácu s telom v gestalt terapii. Prácu psychologičky vníma ako sprevádzanie detí a dospelých procesom lepšieho sebapoznania a osobného rastu. Štyri roky, od roku 2014 do 2018, sa preto venovala dospelým s depresívnym prežívaním a so závislosťou a od roku 2020 pracuje ako školská psychologička. Keďže považuje za dôležitú súčasť plnohodnotného života profesijné naplnenie a spokojnosť, zároveň sa venuje aj kariérnemu poradenstvu. Je jednou z viac ako štyroch desiatok odborníkov, ktorí sú súčasťou portálu ksebe.sk. Ten sa snaží odbúravať prekážky, ktoré bránia ľuďom a psychológom nachádzať si cesty k sebe.
Foto: Shutterstock a archív J. K.
