Aj našich dávnych predkov trápili zubný kaz či artróza. Ukázali to kostrové pozostatky neandertálcov spred 40 000 rokov. Antropológovia z pravekých kostí diagnostikovali napríklad aj chronické ochorenia krvného obehu a pľúc. A ako sa vtedy liečili? Nuž, šamani pomáhali kúzlami, zaklínadlami, rôznymi rituálmi, vyháňaním duchov a isto aj bylinkami. Faktom však ostáva, že ochorieť vtedy nebola žiadna sláva. Ale čas plynul a pozostatky po starovekých civilizáciách vydávali dôkazy o vtedajšej medicíne a jej génioch.
Prvý bol Chammurapi. Pred štyritisíc rokmi vydal tento babylonský kráľ slávny zákonník, ktorý obsahoval 282 paragrafov, pričom deväť z nich sa týkalo medicíny a tak sa tieto hlinené tabuľky stali vôbec najstarším dochovaným lekárskym textom. Vládca ním jednak stanovil odmeny za vydarené zákroky, mimochodom, ich výška závisela od sociálneho postavenia pacienta!, ale aj tresty za neúspech – vtedy lekárovi hrozilo až odseknutie ruky. A cesta od nevydarenej operácie k amputácii ruky za trest bola vraj oveľa kratšia, ako sa dnes vybavujú sťažnosti na nevydarené medicínske zákroky.
Prvá „učebnica“ mala dvadsať metrov
Neskôr objavené lekárske rukopisy už boli písané na papyrusoch. Ten najrozsiahlejší, ktorý obsahuje takmer 900 predpisov liekov, pochádza z obdobia okolo roku 1550 pred naším letopočtom a v Egypte ho našiel nemecký bádateľ Eber. Odborníci ho dnes považujú za vôbec najstaršiu dochovanú učebnicu. Dvadsať metrov papyrusu zahŕňalo nielen pätnásť typov brušných ochorení, osemnásť kožných a dvadsaťdeväť očných, ale aj možnosti ich liečby. Asi o päťsto rokov neskôr Filištínci prepadli územie Palestíny, a vzápätí podľa historických zdrojov museli bojovať s morom – vraj Božím trestom za lúpež posvätnej Archy zmluvy z chrámu Izraelitov. Pre historikov má však význam čosi iné: išlo o prvú zaznamenanú epidémiu moru v dejinách ľudstva. V eposoch IIiada a Odysea ju spomína slávny Homér, pričom uvádza aj množstvo zmienok, ktoré dokladajú úroveň vtedajšej medicíny. Napríklad neuveriteľne znie, že o necelé dve stovky rokov Etruskovia už dokázali vymodelovať takmer dokonalé zubné mostíky. Stačili im zvieracie zuby, ktoré pomocou tenkých kovových pásikov pripevňovali k zdravým zubom ľudského užívateľa.
Otec európskej medicíny
Antické Grécko sa síce môže pýšiť množstvom vynikajúcich lekárov, pochádzajúcich z rôznych medicínskych škôl, ale slávny Hippokrates z Kosu, ktorý žil v rokoch okolo 460 až 377 p. n. l. a narodil sa do rodiny Asklepiadov, ako sa označovali potomkovia boha medicíny Asklepia, zanechal stopu, ktorá je v mnohom základom medicíny dodnes. A nielen vďaka jeho slávnej prísahe platnej s istými obmenami až doteraz ako prvej podstatnej formulácie lekárskej etiky, ktorou sa každý budúci doktor zaväzuje napríklad uchovávať lekárske tajomstvo či pri liečbe dodržiavať etické princípy. Dokonca sa považuje za „otca európskej medicíny“, pričom bol nerozlučne spätý s kojskou medicínskou školou. Ako sa ale v dejinách stáva, vedú sa polemiky, či bol skutočne autorom spomínanej prísahy. To však Hippokratove zásluhy o rozvoj medicíny neznižuje. Jeho pohľad na človeka, choroby a ich liečenie bol totiž naozaj výnimočný a mnohé z jeho poznatkov platia dodnes. Známy je jeho výrok „Jedz preto, aby si žil, neži preto, aby si jedol“. Hippokrates pôsobil v rovnakom čase ako iní známi grécki velikáni a historici ho právom k nim zaraďujú. Boli to napríklad Sofokles (dramatik, autor hier Antigona a Kráľ Oidipus, ktoré sa dodnes hrávajú v divadlách), Perikles (politik, ktorý sa zásadne pričinil o rozvoj demokracie v Aténach) či Herodotos (najvýznamnejší historik antického obdobia nazývaný Otec dejepisu). Život Hippokrata bol ovenčený legendami a hoci sa mu často pripisovalo aj autorstvo poznatkov, ktoré mu ani neprináležalo, patrí mu obdiv. Veď pochopil dôležitosť vplyvu prostredia na zdravotný stav človeka, či v chirurgických spisoch sa venoval zraneniam hlavy aj zlomeninám a poskytoval rady začínajúcim chirurgom a v gynekologických sa zaoberal ženskými chorobami. Uznanie si zaslúži i jeho charakteristika medicíny, ktorú nazval ako „najušľachtilejšiu medzi všetkými umeniami“.
„Lekárske remeslo“ malo patriť len otrokom
Ako sa čas blížil k nášmu letopočtu, vedomosti starovekých lekárov sa obohacovali o nové poznatky a pribúdali aj nové mená. Alexandria sa stala strediskom antickej medicíny, keď tu okolo roku 280 p. n. l. egyptský faraón Ptolemaios I. založil lekársku školu, v ktorej pôsobili lekári z Horného Egypta, Grécka, Indie i Predného východu. Patrili k nim vynikajúci anatóm Hérofilos, ktorý objavil funkciu šliach i nervovej sústavy a Erasistratos z ostrova Kea, ktorý preskúmal funkciu veľkého mozgu i mozočka a tiež krvný obeh. Staroveký Rím sa však staval proti šíreniu znalostí gréckych lekárov, „lekárske remeslo“ považoval za podradné a jeho výkon odporúčal zveriť na to špecializovaným otrokom. Na druhej strane cisár Augustus, vládnuci v rokoch 30 p. n. l. až 14 n. l., sa zaslúžil o zakladanie prvých historicky doložených nemocníc, takzvaných valetudinárií (z lat. valetudo = zdravie). Najprv slúžili iba pre rímskych legionárov, neskôr vznikali aj civilné valetudináriá pre otrokov. Samozrejme, rozvíjali sa aj medicínske znalosti. V rokoch 25 – 35 n. l. publikoval Aulus Cornelius Celsus spis O lekárstve, v ktorom ako prvý opísal operáciu sivého zákalu metódou, ktorá sa bez zásadných zmien používala až do 18. storočia.V 2. storočí sa i napriek nevraživosti rímskych kolegov vo „večnom meste“ preslávili mnohí grécki lekári. Rufus z Efezu sa venoval chorobám obličiek a močového mechúra, svojimi chirurgickými metódami bol známy Antyllos, ktorý opísal aj intubáciu hrtana či tracheotómiu. Ako zakladateľa gynekológie možno označiť ženského lekára a pôrodníka Sorana z Efezu, ktorého učebnica O umení pôrodníckom a chorobách ženských patrila po stáročia k základným dielam z tohto odboru. Jednoznačne najvýznamnejším rímskym lekárom gréckeho pôvodu v tomto období bol však Claudius Galén, ktorý najprv liečil gladiátorov, ale neskôr ako tvorca systematickej lekárskej vedy dosiahol takú slávu, že ho cisár Marcus Aurelius menoval za svojho osobného lekára. Bol aj chirurgom, biológom, neurovedcom i filozofom a dochovalo sa vyše tristo jeho spisov, v ktorých sa venoval rôznym oblastiam medicíny. Jeho dielo si získalo takú úctu a vážnosť, že temer celý stredovek ho viac-menej len opisovali bez toho, aby sa niekto snažil o zásadnejšie doplnenie.
Kláštorná medicína
Do starostlivosti o chorých sa postupne stále viac zapájala cirkev, veď starostlivosť o chorých bola prejavom kresťanskej lásky. Samotné dejiny nemocníc začína písať Basilei Veľký, keď roku 370 založil „veľkú nemocnicu“ blízko mesta Caesarea. Významným medzníkom v tejto kapitole sa stal rok 529, keď neskôr svätý a hlavný patrón Európy Benedikt z Nursie okolo seba na Monte Cassine pri Neapole zhromaždil mníšsku komunitu, čím položil základ rádu benediktínov, najstaršej organizovanej rehole v západnej Európe. Podľa Benediktových zásad kláštor zodpovedal za chorých vo svojej oblasti a starostlivosť o nich bola postavená na úroveň služby Kristovi. Cirkevný rád ako taký bol ideálnym miestom pre rozvoj mnohých vied, lekárstvo nevynímajúc. Okrem architektonicky izolovaných priestorov pre chorých a záhrady s liečivými bylinami mal totiž každý kláštor svoju knižnicu a odovzdávanie skúseností staršími mladším patrilo k rehoľnej praxi. Vďaka benediktínom tak vznikol pre neskorší rozvoj lekárstva veľmi dôležitý fenomén – dnes ho označujeme ako kláštornú medicínu. V polovici 6. storočia sa tiež začínajú zreteľne prejavovať snahy systematicky vzdelávať adeptov lekárstva. Príkladom je rímsky učenec a politik Cassiodorus, ktorý v kláštore Vivarium vybudoval kláštornú akadémiu. Okolo roku 620 sa aj biskup Isidor zo Sevilly zaoberal medicínou. V encyklopedickom diele Etymológia venoval lekárstvu štvrtú knihu. Mnohé zdravotnícke zásady, ktoré vyslovil, platia dodnes. Spomenieme len tri hlavné úlohy lekára: anamnéza, čiže rozoznanie pôvodu choroby, diagnóza ako zoznámenie sa so súčasným stavom a prognóza, čiže predpovedanie budúceho vývoja.
Prvé lieky sa získavali z bylín
Keď v rokoch 531 – 580 n. l. postihla Európu vlna moru, podľa fundovaných odhadov usmrtila takmer polovicu obyvateľov starého kontinentu. Žiaľ, pre vtedajších Európanov nešlo o jedinú infekčnú chorobu, ktorá ich bezprostredne ohrozovala na životoch. Roku 583 rozhodol koncil v Lyone o izolácii malomocných v leprosáriách. Hoci z pohľadu takto postihnutých ľudí nešlo o citlivý prístup k ich chorobe, celospoločenský význam to malo: dohľad nad dodržiavaním tohto rozhodnutia znamenal jediné účinné opatrenie smerujúce aspoň k obmedzeniu šírenia vtedy jednoznačne smrtiacej nákazy. V polovici 8. storočia sa niektoré staršie xenodochiá začali renovovať a po novom označovať ako hospitalia. V kláštorných špitáloch sa menila aj filozofia starostlivosti o chorých a tak okrem jedla a postele sa im poskytovali lieky získavané z bylín. V tom čase sa jedným z najdôležitejších stredísk kláštornej medicíny stalo benediktínske opátstvo na ostrove Reichenau v Bodamskom jazere.
Rhazes verzus Avicenna
Pri návrate k prvým krokom medicíny nemožno obísť ani moslimov, ktorí mali starostlivosť o chudobných a chorých priamo zakotvenú vo svojej vierouke. K „piatim pilierom islamu“ patrila totiž aj povinná almužna, ktorá sa postupom času stala akousi štátnou daňou, používanou na sociálne účely. Vďaka nej vznikla okolo roku 805 v Bagdade aj jedna z prvých nemocníc islamského sveta, a to na základe podnetu kalifa Hárún ar-Rašída. Mala štyri oddelenia: infekčné, očné, chirurgické a všeobecné a o všetkých pacientoch i rozhodnutiach lekárov sa viedli dôkladné zápisy. Sto rokov po jej vzniku sa šéfom stal Rhazes z Perzie, inak Abú-Bakr Muham-mad ibn Zakarija ar-Rází (865 – 925), ktorý sa považuje za jedného z najväčších arabských lekárov v stredoveku. Vo svojom neobyčajne rozsiahlom diele zhrnul medicínske poznatky svojej doby a vyjadroval sa aj k otázkam lekárskej etiky. Odtiaľ pochádzajú aj najstaršie presné opisy kiahní a osýpok. Prišiel tiež na to, že horúčka je jedným z obranných mechanizmov tela. Jeho požiadavka, aby budúci lekár mal teoretické základy ešte predtým, než mu bude povolené vzdelávať sa i prakticky, pretrváva podnes. Zaoberal sa i duševne chorými pacientmi, a preto sa pokladá aj za otca psychológie a psychoterapie. Všetkým lekárom tiež kládol na srdce, aby držali krok s najnovším vývojom vo svojom odbore. Jednoducho, označenie „najvýznamnejší lekár islamského sveta“ platí. Na rozdiel od Rhazesa je meno Avicenna známe i pre laikov. Pochádzal z Buchary (mesto v dnešnom Uzbekistane) a stal sa z neho jeden z najvýznamnejších lekárov, filozofov, astronómov a matematikov 11. storočia. Jeho encyklopédia Kánon medicíny zahŕňala celý rad vtedajších medicínskych poznatkov. Napríklad uvádzal, že tuberkulóza je nákazlivá, choroby sa môžu prenášať vodou a pôdou, že emócie vplývajú na fyzické zdravie a nervy prenášajú bolesť a impulzy na sťahovanie svalov. V Kánone opísal takmer 760 farmaceutických preparátov s ich vlastnosťami, účinkami a indikáciami a uviedol zásady testovania nových liekov. Dielo bolo preložené do latinčiny a stáročia z neho čerpali lekárske školy v Európe.
