Korene psychiatrie možno s prižmúrenými očami vystopovať až do starovekých civilizácií, ako boli Egypt, Grécko a Rím. Vtedy sa však ešte duševné poruchy pripisovali nadprirodzeným silám a liečilo sa tak rituálmi, bylinkami a modlitbami. V Egypte napríklad verili, že ich spôsobujú démoni, v starovekom Grécku sa zase často vnímali ako trest od bohov a chrámy Asklepia boli populárnymi centrami, kde sa hľadala božská intervencia. V Ríme chápali duševné ochorenia ako prejavy slabosti a liečba popri kombinácii bylinných liekov zahŕňala aj pôsobenie hudbou a inými formami senzorických podnetov.
Už v staroveku sa však našli myslitelia, ktorí nevnímali duševné choroby ako výsledok pôsobenia mystických síl. Slávny grécky lekár Hippokrates ako jeden z prvých hľadal ich prirodzené príčiny. Tvrdil, že duševné poruchy spôsobuje nerovnováha tekutín v tele a vyvinul holistický prístup, ktorý zdôrazňoval dôležitosť stravy, cvičenia a iných životných faktorov. Okrem medicínskych prístupov zohrala následne dôležitú úlohu pri pochopení ľudskej mysle aj staroveká filozofia. Platón napríklad veril, že myseľ sa skladá z troch častí – racionálnej, energickej a túžobnej – a že duševná choroba môže vzniknúť z nerovnováhy medzi týmito časťami. Na druhej strane Aristoteles bol presvedčený, že za chorobami duše sú vonkajšie faktory, napríklad traumy alebo sociálna izolácia. A dnes sa ukazuje, že sa vôbec nemýlil!
V BAGDADE SA LIEČILO KÚPEĽMI A MUZIKOU
Grécky koncept „psyché“ (duša) zohral totiž dôležitú úlohu aj pri rozvoji modernej psychológie a psychiatrie. Čo sa týka liečby, podľa dnešného označenia psychiatrických ochorení však hral prím islamský svet. Vôbec prvá „nemocnica“ pre psychické choroby vznikla v Bagdade v roku 705, a duševne chorí tu dostávali, ak to tak možno nazvať, istý druh psychoterapie, ktorú sprevádzali ďalšie, podľa nášho chápania prekvapivo moderné postupy – kúpele, muzikoterapia či pracovná terapia. Neskôr hral v tejto oblasti významnú úlohu Avicenna, excelentný stredoveký filozof, ktorý sa venoval aj astronómii, logike, teológii, ale predovšetkým medicíne. Zaujímal sa o pôsobenie mysle na ľudské telo a jeho poznatky o stovky rokov prispeli k rozvoju psychológie a psychiatrie. Bol tiež prvý, kto opísal tzv. neuropsychiatrické symptómy – halucinácie, nespavosť, mánie, nočné mory, depresiu, demenciu, epilepsiu, závraty a tras.
DUŠEVNE CHORÝCH MUČILI
Mať chorú dušu v stredoveku bolo z nášho pohľadu strašné, keďže ľudia v tých časoch si nevedeli vysvetliť správanie psychicky chorého človeka. Ten tak býval terčom posmechu, odsunutý na úplný okraj spoločnosti, ktorá v horšom prípade takýchto ľudí považovala za čarodejníkov či posadnutých zlými duchmi. Čakali ich teda často ťažké tresty, v niektorých krajinách dokonca mučenie či upaľovanie… Na druhej strane sa už presadzoval kresťanský pohľad na svet aj v tejto oblasti, spoločnosť postupne na duševne chorých brala ohľad a nevyčleňovala ich tak razantne zo svojho stredu. Ak to bolo možné, psychicky chorí žili pri svojich rodinách a v menších obecných spoločenstvách. Ak nemali kam ísť, prijímali ich do kláštorov, kde sa o nich starali.
1 CENT ZA „OBLUDU V BEDLAME“
V stredovekej Európe sa od 13. storočia začali stavať liečebne pre duševne chorých, aj keď liečenie mali nakoniec iba v názve. Slúžili totiž len ako akési opatrovateľské zariadenia bez toho, žeby sa tam usilovali o liečbu. Traduje sa tak, že najstaršou psychiatrickou liečebňou na svete bola Kráľovská nemocnica Bethlem v Londýne, známa pod rôznymi názvami. Uchytil sa najmä Bedlam – výraz, ktorým sa dlho označoval blázinec vo všeobecnosti. V roku 1330 sa spomína ako nemocnica, ktorá od roku 1377 prijímala duševne chorých. Lekári sa tu síce pokúšali vyvinúť sofistikovanejšie metódy uzdravovania, ale mnohé z nich sa skončili barbarskými zákrokmi a nehumánnym prístupom k pacientom. Najmä po tom, čo sa v roku 1675 Bedlam presťahoval do Moorfieldu, za hranice mesta, kde už nebol natoľko pod drobnohľadom inštitúcií. Ešte v 19. storočí tam ľudia chodili za „bláznami“ ako do divadla. Za jeden cent prichádzali sa pozrieť na obludy z Bethlemu, zasmiať sa na ich vyčíňaní a bitkách. Nosili si dlhé palice, ktorými do chorých štuchali a provokovali ich. Napríklad v roku 1814 bolo takýchto návštev v Bedlame 96 000!!! Pritom duševne chorí dostali označenie pacient ešte v roku 1700 a v rokoch 1725 – 34 boli pre nich otvorené oddelenia „liečiteľných“ a „nevyliečiteľných“.
PACIENTOM ODSTRÁNILI OKOVY
Až v novoveku sa začalo k štúdiu mentálnych porúch pristupovať viac vedecky. Nemecký lekár Johann Christian Reil v roku 1808 zaviedol termín „psychiatria“ a zdôraznil dôležitosť skúmania mentálnych porúch ako samostatnej oblasti medicíny. Philippe Pinel, francúzsky lekár, ktorého dodnes považujú za otca modernej psychiatrie a jeho meno nesie aj nemocnica v Pezinku, v roku 1792 zaviedol niekoľko reforiem, vrátane odstraňovania okov (!) a ďalších obmedzení pacientov hraničiacich s týraním, podporu vonkajšej telesnej aktivity a iných foriem pohybu. Dôležitá bola jeho propagácia používania láskavého a vľúdneho jazyka v kontakte s pacientmi. Pinelova práca pomohla transformovať liečbu mentálnej choroby a položila základy moderných prístupov k psychiatrickému vyšetreniu.
KEBY NEBOLO KRÁĽA…
Keďže duševná porucha sa prejavila aj u anglického kráľa Juraja III., v roku 1789 došlo k zmene vnímania týchto diagnóz. Prestali sa chápať ako trest za hriech či posadnutie diablom a začali sa brať ako niečo, čo je možné liečiť a vyliečiť. Ktovie však, či by k tejto zmene postoja došlo aj vtedy, keby pomoc nepotrebovala i hlava pomazaná… V každom prípade vďaka monarchovej chorobe začal britský doktor William Tuke uskutočňovať Pinelove metódy aj v anglickom York Retreat a táto inštitúcia sa stala modelom pre humánnu liečbu pacientov trpiacich duševnými poruchami. Postupne nezaostávali ani nemecky hovoriace krajiny, kde v tom čase bolo viac ako štyristo verejných a súkromných ústavov.
POĎME SA ZHOVÁRAŤ
V devätnástom storočí nemecký psychiater Emil Kraepelin vyvinul klasifikáciu duševných porúch, pričom východiskom pre neho boli spozorovateľné symptómy a vzory správania. Tento rozvoj moderných diagnostických kritérií bol pre lekárov veľkou pomocou. Navyše sa začali presadzovať psychologické a najmä farmakologické možnosti liečby duševných porúch, o ktorých sa dovtedy ani nechyrovalo. Objavila sa terapia pomocou rozhovoru, ktorá dopĺňala liečenie tabletkami. Tento moderný prístup však mal čiastočne aj negatívnu stránku. Kým začiatkom 19. storočia bolo v anglických a francúzskych liečebniach len niekoľko stoviek pacientov, v rokoch 1890 – 1900 tento počet prudko vzrástol až na niekoľko desiatok tisíc. Čo sa stalo? Kým predtým boli duševne chorí ľudia zvyčajne zavretí doma, ako rástol počet psychiatrických ústavov, ktoré poskytovali pacientom útočisko a starostlivosť, pre príbuzných, ale v podstate aj pre lekárov bolo jednoduchšie mať pacienta pod dohľadom v izbe a ambulancii. Lenže takto boli aj psychiatri pod stále väčším tlakom. A stalo sa to, čo sa stať nemalo: nezvládnuteľná situácia si vyberala daň aj na samotnej psychiatrii ako odbore. Musel teda prísť niekto, čo urobí poriadok.
GÉNIUS PSYCHIATRIE
Záchranou bol vznik psychoterapie ako formy liečby a jej tvorca Sigmund Freud. Ako zakladateľ psychoanalýzy vyvinul teóriu nevedomej mysle a zdôraznil úlohu skúseností z detstva pri tvorbe správania dospelých. Tento viedenský lekár predstavil úplne nový prístup k liečbe duševných ochorení, ktorý sa zameriaval na úlohu nevedomého myslenia pri formovaní správania sa a emócií. Jeho nápady pomohli vytvoriť oblasť psychoanalýzy, ktorá sa stala populárnou formou liečby mnohých duševných ochorení v 20. storočí. Psychoanalýza totiž umožňovala, aby sa pacienti liečili v súkromnej praxi a nemuseli sa „schovávať“ v psychiatrických nemocniciach. Že nič nové pod slnkom? Že to už bolo? Naopak. Ľudí očakával v 20. storočí rast urbanizácie, nový, dynamický spôsob života a práce, nové výzvy a množstvo stresorov. V tejto situácii bola zmena postoja k mentálnym chorobám a právam ľudí s mentálnymi ochoreniami darom.
