Porodila štyroch vlastných synov a do pôrodnice sa vracia už dve desaťročia stále znova. Ako totiž hovorievala jej babička – nie je nič krajšie ako rodiť deti. A tá ako pôrodná asistentka vedela svoje. Majka Stanková už len ako sprievodkyňa tehotenstvom, pôrodom a rodičovstvom, dula a laktačná poradkyňa vykročila v jej šľapajach. A snaží sa budúcim mamám ukázať, že babička mala pravdu.
Babička vám síce vyšliapala cestu, ale nikdy ste nemali pocit, že to nie je pre vás?
Naopak. Zrejme je to tým, že táto téma bola v našej domácnosti prítomná, odkedy si pamätám, a potom mi aj moje vlastné skúsenosti ukázali, že je to miesto, kde mám byť, lebo vnímam, že práve tu ženy potrebujú cítiť veľkú podporu.
Nemáte pocit, že napriek všetkým vymoženostiam medicíny ju dnes potrebujeme dokonca väčšiu, ako ju kedysi bez toho všetkého potrebovali mamy od vašej babičky? S materstvom akoby bol teraz spojený hlavne obrovský strach…
Vnímam to. Sprevádzam tehotenstvom aj ženy, ktoré majú osemnásť, dvadsať, a ich okolie akosi automaticky očakáva, že sa v tom budú strácať, takže aj ony samy o sebe pochybujú. Potom však príde žena okolo tridsiatky, často úspešná, sebavedomá manažérka či významná odborníčka vo svojom odbore. V jej prípade má teda, naopak, spoločnosť tendenciu predpokladať, že „táto už vie, o čo ide“, všetko zvládne, veď celý život mala veci pod kontrolou. No paradoxne práve tieto ženy sa niekedy cítia rovnako, ak nie viac stratené ako tie mladšie.
Prečo?
Dieťa sa rodí bez manuálu. Často hovorím, že šoférovať nás učia celé mesiace v autoškole, ale na to, ako priviesť na svet človeka, postarať sa oňho a vychovať ho k hodnotnému životu, nás nikto nepripraví. Takže materstvo je často náš prvý dotyk so skutočným zúfalstvom. Máme totiž pocit, že by sme to mali vedieť, ale nevieme. Že by sme to mali zvládať, ale padáme. A práve v tejto chvíli sa mnohé ženy ocitnú úplne samy. Navyše sú pod tlakom sociálnych sietí, kde to vyzerá, akoby všetky ostatné matky všetko s prehľadom zvládali.
Sama si uvedomujem ten obrovský tlak. Akokoľvek beriem sociálne siete hlavne ako pracovný nástroj, pri každom pozretom videu či fotke sa pristihnem pri tom, že sa porovnávam…
Toto mi hovorí takmer každá mamička. A je presvedčená, že všetkým tým ženám na instagrame to ide s deťmi oveľa lepšie. A ja sa pýtam, prosím ťa, a ako si na to prišla? Argumentujú tým, že majú vždy upratané, dieťa krásne zladené, všetko nachystané… Hovorím – ale ty vidíš len tú fotku, kvôli ktorej to urobili. Nevidíš, čo je za tým. Každá žena sa doma občas rúca – len to nezverejní. A práve to vytvára obrovský tlak. Navyše, ako často hovorím s humorom, kedysi mali rodiny desať detí. Keď jedno „nevyšlo“ úplne ideálne, nikto to neriešil – stále mali deväť múdrych a schopných. Dávam to, samozrejme, do veľkých úvodzoviek. Dnes však majú ženy jedno, maximálne dve deti. Trojdetné rodiny už dnes pôsobia ako rarita, sama to poznám – keď sme čakali tretie, ľudia sa ma pýtali, či neviem, že existuje antikoncepcia.
Keď potom to jedno dieťa nie je podľa predstáv, rodič má pocit, že vlastne nedokázal nič…
Presne tak. Nastupuje obrovská úzkosť, aby sa to nestalo. To jedno sa skrátka musí „podariť“. Dnešné deti tak od troch mesiacov chodia na angličtinu, na plávanie, program majú nabitý ako prezident. Lebo matka má pocit, že nesmie zlyhať, že každá minúta rozhoduje o budúcnosti. Ten tlak je jednoducho enormný. A k tomu sa pridáva aj to, že sme sa stali solitérnou spoločnosťou. Kedysi bola na dedine rodičom prirodzenou oporou celá komunita. Dnes žena často ani nepozná meno susedky. A tak všetko nesie sama – aj očakávania, aj strach, aj pocit zodpovednosti.
Aj vlastný tlak na seba, že nie je dosť dobrá…
Musím s veľkým smútkom povedať, že mnohé bolesti si ženy naozaj spôsobujú samy alebo jedna druhej navzájom. Tam, kde by sme prirodzene čakali pochopenie, často narážame na presný opak. Jedna druhej dokáže spôsobiť, že sa cíti neschopná, len aby si dokázala svoju vlastnú hodnotu. Zdôrazňuje, čo všetko sa jej už podarilo, v čom je dobrá, a vôbec jej nedôjde, že tú druhú tým môže zraniť.
Tým sa to však nekončí. Práve toto zdôrazňovanie, aká musí byť matka dokonalá a aké dokonalé dieťa musí vychovať, mnohým mladým ženám spôsobuje doslova hrôzu z materstva. Sú presvedčené, že na to nemajú, a radšej, ako byť zlou matkou, respektíve rodičom, sa ním nestanú…
Toto je trend, ktorý ma úprimne znepokojuje. Vidím to totiž aj doma – mám už dvadsaťjedenročného aj devätnásťročného syna, neter aj synovca, a poznám aj ich kamarátov. Skutočne sa medzi mladými veľmi často objavuje téma, že deti mať nechcú. Majú totiž pochybnosti, či to zvládnu. A teraz myslím hlavne finančne. A keď sa pozriem na dnešné ceny nehnuteľností, rozumiem tomu strachu. Boja sa, že im raz robotu zoberie umelá inteligencia, že si nikdy nebudú môcť dovoliť vlastné bývanie… V podstate si nie sú istí ničím. Dokonca sú spochybnení aj v tom, do akého sveta chcú dieťa priviesť. Kladú si skrátka úplne iné otázky, než sme si kládli my.
Keď som o tomto hovorila s rodičmi, pamätám si ich odpoveď, že deti sa rodili aj vo vojnách a v období hladomorov…
Presne tak. Keď si človek prečíta napríklad Shakespeara, uvedomí si, že aj on písal, že svet je zlý a spoločnosť je zhnitá. A bál sa, kam to celé smeruje. Obavy boli vždy. Svet totiž nikdy nebol „dosť dobrý“. Napriek tomu by sme mali svoj život žiť s odvahou, v súlade s tým, ako sme boli stvorení. A my sme boli stvorení aj na reprodukciu – to jednoducho treba povedať nahlas. Takže verím, že mladí ľudia ten svoj strach nakoniec prekonajú.
Priznám sa, že som ho pred prvým tehotenstvom prežívala aj ja. Mala som po tridsaťšestke a stále som mala pocit, že na to nemám. Nejako som čakala, že s vekom príde automaticky schopnosť byť rodičom a zdalo sa mi, že neprišla…
To sa mi zdá úplne prirodzené. Tridsaťsedemročná žena je už zvyknutá na samostatný život, na svoj komfort, na veci, ktoré má pod kontrolou. A veľmi dobre vieme, že s dieťaťom si siahneme na presný opak – ono to celé nabúra. Takže si celkom logicky kladie otázku: Ako veľmi to zmení môj život? Som ešte pripravená na takúto zmenu? Ale to sa môže pýtať aj mladšia žena, ktorá si zas hovorí: Nie som na tú zmenu ešte príliš mladá? V podstate stále riešime to isté – či sme pripravené zmeniť život. A zúfalo potrebujeme počuť: Dáš to. Zvládneš to. Takýchto pozitívnych správ však nie je okolo nás veľa.
Opäť sa stretávame skôr s posudzovaním a odsudzovaním. Dokonca v oboch vekových kategóriách – v dvadsiatke si podľa niektorých deťmi kazíme život, v tridsiatke zase plodnosť chytáme za chvost a sme karhané, že sme materstvo nemali odkladať. Mnohé sme to pritom vôbec nerobili… Jednoducho to tak vyšlo.
To je pekné, že sa sťažujeme, že matky sú staršie a staršie, ale uvedomme si, že ony v nejakých dvadsiatich piatich-šiestich rokoch len zavŕšia to, čo začali v šiestich, a to vzdelávací systém. Druhá vec je, že veľakrát si ani nemajú s kým tú rodinu založiť. My ženy často rýchlo označíme tie bezdetné za „karieristky“, ktoré sa naháňajú za prácou. Ale ony vám povedia, že dieťa jednoducho nemajú s kým mať. Čo oň majú požiadať prvého muža, čo pôjde okolo – nechcete ma oplodniť, prosím, lebo mne už tikajú hodiny? Takto to nefunguje. Žena potrebuje mať vedľa seba niekoho, pri kom cíti, že tú záťaž ponesie s ňou a ustojí to. Keď nikoho takého nemá, tak sa, pochopiteľne, sústredí na robotu.
Vrátim sa k svojej vlastnej skúsenosti. Po strachu z materstva prišiel s narodením syna taký pocit šťastia, aký som nikdy predtým nezažila, o dva roky k nemu pribudla dcéra a musím povedať, že som sa nesťažovala ani na sekundu z materskej dovolenky. Úprimne som si ju užívala… Až ma niekedy mrzí, že takto sa o nej rozpráva málo.
Je veľmi dobre, že sa dnes hovorí o ťažkostiach materstva – o psychickom zdraví po pôrode, o fyzickej záťaži, o potrebe podpory. To všetko je potrebné. Ale máte pravdu, zároveň by sme pri tom nemali zabudnúť povedať, že je to len jedna strana mince a stále je tu tá druhá strana. Lebo ak je niekde žena, ktorá premýšľa, či mať dieťa, musí vedieť aj to, že to síce bude náročné obdobie, ale zároveň to úplne najkrajšie. Navyše je to len jedna etapa, ktorá nebude trvať večne. Samozrejme, inak o tom bude hovoriť matka, ktorá má náročnejšiu ratolesť – dráždivé bábätko, ktoré je neustále na prsníku, mama, ktorá bojuje s dojčením alebo rieši zdravotné komplikácie. Ale v kontexte celého života, úprimne, nepoznám človeka, ktorý by neskôr povedal: „Bože, ja ľutujem, že som mal deti.“ Väčšina ľudí povie presný opak: „Ešteže som ich mal.“
foto: archív M. S. a Shutterstock
