Mala za sebou bakalára a prvý semester magisterského štúdia aplikovanej informatiky a riadenia, keď sa rozhodla vyskúšať si na chvíľu školu na Taiwane. Po tom, čo sa z neho po mesiaci a pol predčasne vrátila, si však nepamätala nielen nič z toho, čo takmer päť rokov študovala, ale ani tvár vlastnej mamy. Po nehode na skútri totiž Dominika Weyrová utrpela vážne zranenie mozgu, ktoré ju pripravilo o pamäť.
Keby Dominike tú chvíľu, keď s dvojicou spolužiakov z Kanady cestou k miestnym vodopádom narazili na skútroch do zvodidiel, niekoľkokrát neopísali podľa toho, ako si to pamätal ten z nich, ktorý to – na rozdiel od jej spolujazdca – ubrzdil, dodnes by netušila, čo sa s ňou stalo. Nič o tom, že aj keď skončila v kóme na ARO s krvácaním do mozgu, mala v porovnaní s Patrickom, ktorý ich skúter šoféroval, vlastne šťastie. On totiž neprežil. Ona áno, aj keď v tie prvé dni to vyzeralo, že len o 
pár dní dlhšie… „Existuje tak- zvaná Coma Scale, škála bdelosti, ktorá má asi 15 stupňov – podľa toho, ako človek reaguje na podnety. Ja som bola tesne po úraze na štvorke, pričom pri stupňoch jedna, dva a tri je človek prakticky mŕtvy,“ opisuje dnes svoj vtedajší stav. Všetko to však vie len z rozprávania, vo vlastných spomienkach jej nezostalo nič. Žiadna informácia, žiadna emócia. „Zo začiatku mi všeobecne bolo všetko ľahostajné, ale časom, keď niekto začal o tom rozprávať, alebo keď som o niektorých veciach začala hovoriť ja, tak som sa z ničoho nič rozplakala bez toho, aby som vedela vysvetliť prečo,“ prezrádza. Všetko to zostalo v hmle spolu s celou jej minulosťou, vrátane chvíľ v taiwanskej nemocnice, kam za ňou okamžite prileteli mama so sestrou. Prihovárali sa jej, hladkali ju a prosili, aby bojovala. Telo reagovalo, ale hlava nie. Až kým ju po mesiaci napokon letecky previezli domov.
Dieťa v dospelom tele
„Prvé chvíle, ktoré som začali vnímať, boli na jednotke intenzívnej starostlivosti brnianskej nemocnice,“ vracia sa späť na hranicu, keď sa začal jej druhý život. Bola naozaj, akoby sa práve narodila. Síce v dospelom tele, ale s vnímaním dieťaťa. „Objavovala som pre mňa úplne nový, fascinujúci svet. Dvere, umývadlo v miestnosti, ktorá slúžila ako sklad… Dokonca som raz vbehla do lekárskej izby, kde niekto sedel na gauči. Alebo keď ma vzali na prechádzku do parku, síce som vôbec netušila, čo to všetko je, ale pripadalo mi do také nádherné. A strašne som chcela všetko vidieť a skúmať,“ usmeje sa. Bolo to bláznivé až šialené, no mala aj pár zábleskov, keď to bola ona, stará Dominika, ktorá z ničoho nič pohladkala maminu ruku a oslovila ju – maminka. Hoci si ju vôbec nepamätala, a keď jej povedali, že práve ona je jej mama, musela tomu len uveriť a zobrať to ako fakt. Tak isto ako to, že jej sestry sú naozaj jej sestry. I keď… V podstate to platilo aj naopak. Ony síce mali tú výhodu, že si pamätali jej tvár, aj to, že k nim patrí, no nevrátila sa im tá Dominika, ktorú poznali. V jej dospelom tele bolo totiž od návratu domov neovládateľné dieťa. „Rozprávali mi, že som zdivene pobiehala po chodbách, keď mi chceli urobiť niečo, čo sa mi nepáčilo, napríklad ma učesať, so všetkými som sa bila. Mala som potrebu sa všetkého dotýkať, všetko ochutnávať…,“ opisuje Dominika svoj stav po prebudení. Kvôli nemu ju z nemocnice nakoniec prepustili predčasne. Niekoľkokrát totiž vytrhla zo steny vodovodnú batériu a bola schopná využiť každú sekundu, keď od nej odvrátili pohľad, na útek. „Bola som hyperaktívna a údajne aj silná, hoci po kóme som bola len kosť a koža.“
Nerozumela významu slov. Jablko, topánka, pes… Prekvapivo však, odkedy otvorila oči, vedela čítať.
Ak to doma nezvládnu, musí ísť do ústavu
„Nemohli si tam takého človeka nechať. Maminke len povedali, nech si ma zoberie domov a ak by to nezvládala, aby ma dala do ústavu.“ A Dominika dnes vie, že vedeli, čo hovoria. Bola totiž naozaj znovu dieťaťom, ktoré nemohli spustiť z očí. Bola totiž schopná nasypať si do úst celú cukorničku, jesť temperové farby, ochutnávať vodu zo záchodovej misy… „Doma museli odmontovať všetky kľučky a dvadsaťštyri hodín denne ma strážiť. Najprv so mnou zostala doma mama a potom dokonca sestra kvôli mne prerušila školu.“
Cudzinec medzi cudzincami
Bolo to ťažké pre nich, ale aj pre ňu. Cítila sa ako cudzinec medzi cudzincami, o ktorých jej povedali, že sú jej príbuzní. „Zo začiatku to musela byť hrôza. Moja staršia sestra vraj často plakávala, lebo som sa s ňou za všetko bila. Tým som sa bránila všetkému, čo sa mi nepáčilo. Strašný boj bol už len o to, keď ma museli umývať. Raz som vraj naštvaná vbehla do kúpeľne a hystericky si na seba začala liať všetky „sprcháče“ v dosahu a kričala som: Tak ja sa teda umyjem…! Dnes to už znie smiešne, ale vtedy to bolo na hranici zošalenia. Ja si však tie prvé dva týždne doma vôbec nepamätám, len to, že ma strašne bolela hlava. No dnes už je jasné, že to, že si ma vzali domov, skutočne urýchlilo môj návrat do normálneho života. Viem, že mamka by urobila čokoľvek, aby som neskončila v ústave a ona je neskutočná bojovníčka, rovnako ako všetci moji najbližší.“
Rozprávali mi, že som zdivene pobiehala po chodbách, keď mi chceli urobiť niečo, čo sa mi nepáčilo, napríklad ma učesať, so všetkými som sa bila.
Nevedela rozprávať, ale vedela čítať
Nerozumela významu slov. Jablko, topánka, pes… Prekvapivo však, odkedy otvorila oči, vedela čítať. „Ešte som nedokázala ani nič zrozumiteľné poriadne povedať, ale písmenká mi naskočili okamžite. Vraj som raz ešte v nemocnici pribehla k sestričke, pozerala na jej visačku a hlbokým hlasom prečítala: Katka. Alebo som sa pozrela na svoj hrebeň, na ktorom som mala ako na všetkých veciach svoje meno a vyhlásila som: To je Dominika Weyrová…,“ opisuje netypické prebúdzanie mozgu mladá študentka. „Najskôr to vyzeralo, že neviem nič, ale postupne mi pomaly naskakovali veci, o ktorých som netušila, že ich viem. Najprv som len vymaľovávala 
maľovanky, neskôr mandaly, a potom som skúsila niečo napísať tlačenými písmenami. Síce to boli dosť neobratné „klikyháky“, ale nebolo to najhoršie,“ zasmeje sa. Vracali sa jej detské básničky, pesničky, hlášky… Len nie ľudia. Ani tí najbližší. „Sestra ma raz vzala do mesta a mne sa zdalo, že vidím doslova naklonované davy. Nevnímala som rozdiely, zdalo sa mi, že všetci mali rovnaké vlasy, tváre, postavy. Nedokázala som si vôbec všímať detaily,“ dodáva. Úplnou záhadou boli pre ňu sociálne siete. „Keď som sa dozvedela o Facebooku, bola som zdesená, že niekto dobrovoľne zverejňuje svoj život a že si to môže ktokoľvek kdekoľvek zobraziť a sám o ňom hocičo napísať.“ Nechápala. Nakoniec jej však práve sociálne siete pomohli. Počas leta, ktoré strávila na liečení, si dookola prehliadala všetky tie fotky, ktoré tam našla, a čítala, o čom sa kedy s tými ľuďmi na nich rozprávala. „Tak som sa zoznamovala s tými, ktorí boli predtým mojimi kamarátmi a známymi, no zrazu sa stali úplnými cudzincami.“
Minulosť akoby mi bola pridelená
Niečo viac ako pol roka po úraze mala Dominika definitívne pocit, že je späť. „Môj stav sa výrazne zlepšil, už som nechcela byť dieťaťom pod kontrolou, snažila som sa byť čo najviac samostatná,“ opisuje prvé kroky zo svojho starého sveta. Prihlásila sa dokonca na brigádu a prijali ju. Podľa životopisu mala totiž takmer dokončenú vysokú školu, ovládala angličtinu aj niekoľko programovacích jazykov. „V skutočnosti som ale nedokázala poriadne ani zdvihnúť telefón a odpovedať,“ uvedomila si. Každý deň v laserovej herni bol tak boj. S trpezlivosťou ľudí okolo aj s vlastnou hlavou. Snažila sa z nej dostať, čo sa len dalo. Prihlásila sa na lekcie angličtiny, ktorá sa jej v priebehu pol roka v podstate vrátila, a potom sa v nej ozvalo niečo, čo bolo pre ňu vždy typické – nenechávať nedokončené veci. „A nejako som mala pocit, že musím skúsiť doštudovať.“ Aj keď ešte chvíľu predtým nemala ani predstavu o tom, čo škola je. „Keď som bola ešte úplne mimo, stále som sa len pýtala mamky, kedy ma už zoberú do školy, že chcem ísť medzi „deti“…“ Angličtina ju však povzbudila, a tak sa na študijnom oddelení svojej fakulty dohodla, že to skúsi a na začiatok sa zapísala na pár predmetov, ktoré už absolvovala v rámci bakalára. „Bola to v podstate trúfalosť, ja sa ale dokážem nadchnúť pre množstvo vecí, aj keď vyzerajú nereálne. A dám si to ako povinnosť, ktorú musím splniť,“ prezrádza. To však od seba chcela len ona. Nikto iný. A práve to ju nakoniec poháňalo dopredu. „Že odo mňa nikto nič nečaká a keby som to nezvládla, nikto by sa nehneval. Len ja. No vtedy dokážem byť na seba poriadne zlá.“
Z tých prvých predmetov na začiatku však nedala ani jeden, hoci z nich mala predtým v indexe samé „áčka“. „Teraz sa mi ale zdalo, akoby bolo všetko napísané v nejakom neznámom jazyku, ktorému som nerozumela. Išla som na to totiž odzadu, od tých najzložitejších vecí, ale potrebovala som, aby mi niekto vysvetlil základy,“ opisuje návrat do školy, ktorá mala, našťastie, zadarmo doučovanie pre študentov so špecifickými potrebami. Tam to spolu prešli krok za krokom a jej mozog sa pomaly, ale isto chytal. Cez malú násobilku až po dnešnú prácu na diplomovke so zložitým názvom – Optimalizácia algoritmov pre lepšiu prevádzku zložitých dopravníkových pásov… I podľa toho je jasné, že je naozaj späť. Aj okolie jej hovorí, že má tie isté gestá, hlášky, že je taká, ako bola. Dominika áno, ale jej pamäť nie. Pamätá si totiž len to, čo zažila za posledné štyri roky od nehody. Zvyšok musela prijať ako fakt. „Ako keby som o sebe čítala knihu a minulosť mi bola pridelená.“
foto: archív D. W.
