O tej tragédii sme počuli všetci. Na pár dní totiž pritiahla aj pozornosť médií. Päťročný chlapček z východného Slovenska sa začal doma dusiť hroznom a, bohužiaľ, nepodarilo sa ho zachrániť. Možno sme tomu venovali pár minút pozornosti, ale otupení pravidelným servírovaním zlých správ sme išli ďalej. Malý škôlkar však mal okolo seba množstvo ľudí, ktorým sa zastavil svet. „Píšem o najsmutnejšej rozlúčke v škôlke. Lebo on nám neodchádza do školy… ale odchádza navždy,“ pridala na svoju sociálnu sieť boľavé slová jeho učiteľka a riaditeľka škôlky, do ktorej chodil, Adriana Makó Gerová. „Aj my učiteľky smútime. Aj trieda, ktorá ostala tichšia…“
Chlapček bol podľa Adriany usmievavým dieťaťom, ktoré sa nadchlo pre každú hru. „Skrátka veselý, dobrosrdečný škôlkar, milovaný syn, braček, kamarát…“ opisuje svojho malého žiačika. Na konci školského roka sa rozlúčili s tým, aby si všetci užili prázdniny. „Uprostred leta sme však dostali správu, ktorú nechce počuť žiadna učiteľka – že jedno z našich detí sa do škôlky už nevráti…“ hovorí pre Moje zdravie. Zasiahlo to všetkých, nielen rodinu a chlapčekových najbližších, ale aj každú zo škôlkarskych pedagogičiek. „Pripomenulo nám to, že v živote sa môže stať čokoľvek a kedykoľvek,“ dodáva s tým, že si uvedomuje, že začiatok najbližšieho školského roka bude iný. „Nechcem to však z úcty k rodičom, ktorých strata syna strašne bolí, rozoberať viac, než je nevyhnutné. Niektoré bolesti je skrátka potrebné prežiť v tichu.“ Ako však dodáva, neznamená to, že pôjdu ďalej, akoby sa nič nestalo. „Uvedomila som si, že nechcem zostať pri pocite smútku a bezmocnosti. Rozhodla som sa konať. Chceme zorganizovať praktický kurz prvej pomoci pre učiteľky aj rodičov, vedený odborníkmi, ktorí všetko dokážu vysvetliť jednoducho a jasne,“ opisuje svoj zámer, ktorým chce pomôcť urobiť všetko pre to, aby sa rovnaká tragédia už nezopakovala. „Nikdy predtým sa tu totiž nič také nestalo.“ Kurz chce zorganizovať priamo v materskej škole. „Témami by boli dusenie, bezvedomie, zástava dýchania u detí – teda situácie, pri ktorých ide o sekundy. Pretože práve tie sekundy môžu rozhodnúť. Chceme skrátka, aby ľudia vedeli, čo môžu urobiť skôr, než príde záchranka.“
Neviem, čo by som v tej chvíli spravila…
Rodičia škôlkara z východu Slovenska skúsili všetko, čo vedeli a mohli. Ich najmladší sa totiž začal dusiť z ničoho nič. Zúfalí nakoniec utekali na urgentný príjem vo Vranove nad Topľou. Lekárom sa síce chlapčeka podarilo oživiť, ale nedostatok kyslíka už dokonal na jeho mozgu skazu. Jeho stav bol kritický. A nič nezmenil ani prevoz na špecializované oddelenie detského ARO v Košiciach, kde bol uvedený do umelého spánku. Po niekoľkých dňoch tam totiž malý škôlkar zomrel. Možno keby… Hoci v živote žiadne „keby bolo keby“ nejestvuje, Adriana priznáva, že ju mrzí, že s kurzom prvej pomoci nezačali skôr. „Dnes viem, že to nemalo prísť až po tragédii. Práve preto chcem povzbudiť iné riaditeľky materských škôl – urobte to včas, nie neskoro ako ja. Možno práve vďaka vašej aktivite niekto v budúcnosti život zachráni,“ dodáva. Byť učiteľkou podľa nej nie je o zdobení násteniek a hraní sa s deťmi. „Znamená to hlavne niesť veľkú zodpovednosť – za bezpečie, rozvoj, ale aj každodennú radosť každého jedného dieťaťa.“ Škôlka, ktorú riadi, má veľkú časť detí z marginalizovaného prostredia osád. Je však presvedčená, že s prvou pomocou je to rovnaké všade. „Väčšina ľudí jednoducho nevie, ako by reagovala, keby sa im dieťa začalo dusiť alebo skolabovalo. Vetu – neviem, čo by som v tej chvíli spravila, počúvam odvšadiaľ a až príliš často. Týka sa to skrátka nás všetkých.“ Špeciálne za rodinu malého škôlkara by však strčila ruku do ohňa. „Jeho rodičia boli ukážkoví. Všetko mali vždy vybavené načas, všetko ospravedlnené. Nikdy žiadne problémy. Takýchto rodičov si želáte pri každom dieťati. Láskaví, zodpovední, starostliví. Preto je táto strata taká krutá a nespravodlivá,“ nadýchne sa.
Trojročné deti by škôlku zvládali veľmi ťažko
Aj na štátom plánovaný povinný nástup trojročných detí sa skúsená učiteľka a riaditeľka materskej školy pozerá inak. „Rozumiem tomu, prečo chce ministerstvo 
znižovať vek povinného predprimárneho vzdelávania – najmä pri deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia môže mať skorý nástup do materskej školy veľký význam. Okolo tretieho roku života sa rozvíja reč, sociálne zručnosti, sebakontrola aj základné návyky – a materská škola môže byť v tomto období silnou oporou. Zároveň však musím povedať, že mnohé deti v tomto veku – najmä v marginalizovaných komunitách – sú ešte plne závislé od matky, plienkované, dojčené, a odlúčenie by mohli prežívať veľmi ťažko,“ dodáva s tým, že to isté platí aj o ich mamách – často mladých ženách, ktoré ešte nemajú vytvorený zdravý odstup ani vybudovanú dôveru v inštitúcie. „Najmä u rodičov z rómskych komunít cítime na začiatku obavu, či ich dieťa bude prijaté, pochopené, ľúbené. Ale keď zistia, že v materskej škole nerozlišujeme, neodsudzujeme a každé dieťa je vítané, spolupráca sa veľmi rýchlo zlepší.“ Veľmi sa im osvedčili aj neformálne stretnutia, ktoré robili pravidelne ešte pred nástupom do škôlky. „Deti prichádzali s rodičmi – hrali sa, spievali, spoznávali nás aj triedy. A ten rozdiel pri zápise do materskej školy bol potom obrovský – tieto deti boli oveľa istejšie, otvorenejšie, sebavedomejšie – a aj mamky už prichádzali s dôverou, nie s obavami.“
Akí sme…
Chce to pochopenie, empatiu a láskavosť. Pri tragédii svojho žiačika si však Adriana uvedomila, akí sme. „Keď som povedala, že nám zomrel škôlkar, ľudia sa zhrozili. Ale keď sa dozvedeli, že to bol rómsky chlapček, časť mávla rukou a reagovala veľavýznamným – ahaaaa… A to bolí. Lebo jeho smrť nie je o pôvode. Ani o zanedbanosti. Bol milované dieťa. Jeho rodičia sú láskaví, starostliví a milujúci a ich smútok je rovnaký ako smútok každého iného rodiča,“ prihovorila sa vo svojom statuse všetkým tým posudzujúcim a odsudzujúcim. Aký je to veľký rozdiel v porovnaní s ich malým škôlkarmi… „Tie deti nás nesúdia ani na moment. Nezáleží im na tom, či máme nové šaty, koľko máme kíl, či máme diplom navyše alebo deň, keď nám do spevu nie je. Deti nás, všetky svoje učiteľky, vnímajú také, aké sme. S úprimnosťou, ktorú v dospelom svete tak často nevidieť…
foto: archív A. M. G. a Shutterstock
