„Q72.1… to je kód mojej diagnózy,“ vysvetľuje mi a zasmeje sa: „Znie to ako názov rakety, však?“ V skutočnosti tie tri čísla a jedno písmeno znamenajú vrodené chýbanie alebo nedostatočný vývoj stehennej kosti. Veronika Martincová Slivková nezastiera, že vykročiť do života s týmto hendikepom nie je úplne ľahké. „Je to ako chodiť po vedľajšej ceste tam, kde iní idú po diaľnici. Občas si musím hľadať vlastné chodníčky…“ pomôže si obrazom. Ako však vzápätí dodá, „ale aj tie vedú k cieľu.“
Keď sa mala narodiť, ultrazvuk sa u budúcich mamičiek nepoužíval. Mala byť prekvapením, no iba v tom, či bude chlapcom alebo dievčatkom… Nie v tom, že bude iná, že jej pravá nôžka nebude mať ani polovicu ľavej. „Bol to pre rodičov šok. Samozrejme, že sa pýtali, kde mohli, prečo sa to stalo a čo sa s tým dá robiť,“ spomína Veronika na to, čo si pamätá z rozprávania rodičov. Väčšina lekárov však len krútila hlavou. Odpoveď jednoducho nemali. „Ocino nakoniec našiel špecialistu, ktorý sa tým zaoberal, v Rusku. Ten však naťahovanie skrátenej nohy neodporúčal. Síce by sa to podľa neho dalo, ale bolo by to s veľkými bolesťami a nadlho,“ dodáva s tým, že nakoniec odborníci v Bratislave len sledovali, či jej noha aspoň rastie. „Inak nerobili nič. Až kým sa našim nepodarilo objaviť ortopéda v Žiline, ktorý skonštatoval, že na predlžovanie nohy je už neskoro. Ale bolo by dobre aspoň ju zafixovať, aby sa mi v dospelosti nezlomila, a tak som vzápätí podstúpila operáciu u profesora Dungla v Prahe.“ Medzitým bolo treba normálne žiť. Veronika rástla, nečakala kým sa doktori zhodnú na riešení, čo s jej krátkou nožičkou. A nemohli čakať ani jej rodičia. „Nevedeli, čo ich čaká, nedostali žiadny manuál, žiadne istoty, dostali mňa. A ja som od prvej chvíle dostala ich. V ich očiach som tak nebola ‚problém‘, ale dar. Aj keď sa báli, učili sa so mnou kráčať. Doslova.“
Dajte ju do ústavu a urobte si iné dieťa…
Je rodičom vďačná, lebo okolo bolo vždy dosť mudrlantov, ktorí mali pohotové a bezcitné rady – dajte ju do ústavu a urobte si iné dieťa…! „Dokonca ich doktori pripravovali na to, že zo mňa nič nebude. Oni však verili. Hľadali cestu, nie výhovorky a nevzdali sa, aj keď to bolo ťažké,“ zalesknú sa mladej žene oči. Rodičia tak naučili bojovať aj ju. Ako totiž dnes hovorí: „Najťažšie nie je byť iný. Najťažšie je prestať sa za to hanbiť.“ Ako dieťa si to až tak neuvedomovala. Mala totiž šťastie nielen na rodinné zázemie, ale aj na kamarátov. „Často som pri nich až zabúdala, že nie som ako oni,“ prekvapuje. Horšie to bolo, keď dospievala. Nevedela si predstaviť vyjsť von v sukni, ktorá by odhalila jej protézu. Chcela sa ako každé dievča páčiť chlapcom, ale koho by mohla zaujať umelou nohou? Príliš dobre videla všetky tie pohľady okolia, nezniesla by, aby sa na ňu takto díval aj niekto, o koho by stála. „Kvôli protéze som sa chalanom vyhýbala. Hanbila som sa za ňu, až kým som nespoznala svojho muža, ktorý ju vzal úplne v pohode,“ prezradí nakoniec. Takže potom prišlo aj na otázky o potomstve. „Vždy som vedela, že raz chcem byť mamou, aj keď som si najskôr nevedela predstaviť, ako by som s protézou rodila. Keď som však otehotnela, hneď mi povedali, že to bude cisársky rez,“ dodáva s tým, že obe jej tehotenstvá nakoniec patrili medzi tie bezproblémové. „Samozrejme, bolo náročné mať veľké brucho, protézu, palicu a pri druhom aj kočík v druhej ruke, ale zvládla som to. Ale čo v živote je ľahké?!“
Pani psychologička, vy ste rodina s transformermi?
Časy, keď na seba tlačila, že musí za každých okolností vládať, sú dávno preč. „Dlho som si myslela, že byť silná znamená neukázať únavu. Že musím všetko zvládnuť. Usmievať sa. Ísť ďalej. Ale čím dlhšie žijem, tým viac verím, že skutočná sila je aj v priznaní slabosti. V tom, že si dovolím byť unavená mama. Žena, ktorú telo občas nepustí ďalej, a psychologička, ktorá si dovolí byť ticho,“ konštatuje Veronika úprimne. Nenaučili ju to v škole, koniec koncov ani si ju kvôli tomu nevybrala, aby dostala psychologický recept na svoj život. „Chcela som ísť na medicínu, ale keď ma nezobrali, mamine napadlo, aby som skúsila psychológiu. Tak som skúsila a nakoniec ju aj vyštudovala,“ vysvetľuje mladá žena. Odkedy začala pracovať ako školská psychologička, pripúšťa, že je to svojím spôsobom veľmi dobrá kombinácia – hendikep, ktorý ju veľa naučil, a práca, ktorú robí. „Viem, čo znamená cítiť sa inak. Protéza ma tu nelimituje, naopak, posúva ma bližšie k tým, ktorí takisto cítia, že niekam nepatria. A mám šancu ukázať im, že byť iný neznamená byť menejcenný. Znamená to mať iný pohľad. A niekedy práve ten potrebujeme najviac,“ dodá a vzápätí sa začne od srdca smiať. „Niektoré deti ho však majú na rozdávanie. Keď som začala pracovať v škole, pýtali sa ma, či som rodina s transformermi, keď mám nohu ako oni…“
Keď už som raz mama, musím tu pre svoje deti byť
Každý deň robí veci, ktoré kedysi vyzerali ako nemožné. A nejde o to, že zvláda kolobežku, bicykel, snow-board… Najväčším zázrakom je pre Veroniku byť mamou, môcť si deti pritúliť, utešiť, byť im oporou, aj keď sa sama niekedy potáca. „Pochopila som, že moje deti nepotrebujú dokonalú mamu. Potrebujú mamu, ktorá ich ľúbi. A to som, aj s mojou ‚nedokonalosťou‘,“ nadýchne sa. Teraz sú to už školáci, ale keď sa obzrie za seba, nepamätá si, že by si deti vyžadovali, aby ich nosila na rukách. „Vedeli, že by to bolo pre mňa náročné. Sú dosť empatické a vzniklo to u nich úplne prirodzene. Staršia dcéra ma od začiatku brala takú, aká som. Nikdy nemala žiadne otázky o mojej nohe. Syn, ktorý má šesť, sa naopak občas pýta, prečo mám takú nohu a mamy iných detí ju nemajú alebo prečo som sa tak narodila ja a on nie,“ hovorí. Tým však, že svoj hendikep sama neberie ako hranicu, ktorá ju oddeľuje od normálneho života, neberú ho tak ani Veronikine deti. „Keď už som raz mama, musím tu pre svoje deti byť. Nemôžem sa pred nimi opúšťať. Práve naopak, chcem, aby cítili, že aj keď som ‚iná‘, zvládnem s nimi robiť všetko, čo je v mojich silách, aby čo najmenej pociťovali moju inakosť,“ dodáva. Je totiž presvedčená, že ak človeku bola takáto inakosť daná, má ju považovať za niečo ako dar. „Myslím, že je to akési znamenie, že sme predurčení, že to zvládneme… Ale trvá to, kým si to človek uvedomí – to priznávam.“
Nie som superhrdinka
Netvrdí, že jej hlavou občas nepreletí otázka, čo by bolo, keby… „Klamala by som, keby som to nepriznala. Hlavne odkedy mám deti, z času na čas rozmýšľam, aké by to bolo, keby som s nimi mohla behať a blázniť sa bez obmedzenia, ale na druhej strane si vždy poviem, že ten hore vedel, že ja som tá, ktorá zvládne aj prekážky…“ je Veronika úprimná. Len čo zbadá blížiaceho sa syna, znežnie jej hlas ešte viac. „Som šťastná, že môžem byť mama a užívať si život síce s obmedzeniami, ale naplno,“ prizná. Každý svoj krok považuje za dôkaz, že žiť sa dá aj s takou diagnózou, akú má. „Možno to nie je dokonalé, ale odvážne,“ dodá so smiechom, že na odvahu a chuť do života má aj papier. „Samu ma to prekvapilo, ale keď žiadate o novú protézu, musíte podstúpiť vyšetrenie u klinického psychológa, či ste schopní ovládať protézu s kĺbom riadeným mikroprocesorom. Na to musíte mať v hlave poriadok a chuť žiť, aby to schválili. V tomto som teda preverená.“ Kto však Veroniku čo i len raz stretol, žiadne potvrdenie nepotrebuje. Je chodiacim dôkazom toho, že aj bez nohy sa dá vykročiť do života, ukážkou, že to neznamená stopku, len trochu iný štart. Nepotrebuje žiadne ovácie, nadmerný súcit ani ľútosť. Keď ju stretnete, neriešte jej nohu, jednoducho sa jej ako každého iného spýtajte, ako sa má. „Nie som totiž žiadna superhrdinka, len mama, ktorá ukazuje deťom, že za snami sa dá ísť aj s jednou nohou.“
foto: archív V. S. a Shutterstock
