O HIV vedel na prelome tisícročí to málo, čo všetci ostatní. Netýkalo sa ho to a bol presvedčený, že ani nebude. Na tých, čo sa infikovali, pozeral totiž tak trochu cez prsty. „Musím priznať, že som mal taký stigmatizujúci postoj, bral som to tak, že si za to môžu sami,“ hovorí právnik Petr Kalla, ktorý nakoniec sám s týmto vírusom žije už takmer dve desaťročia.
To, že ste pozitívny na HIV, ste sa dozvedeli úplnou náhodou, keď ste sa dali testovať u praktickej lekárky, ktorá bola vašou známou a práve si otvárala ordináciu. Keď vám robila vstupné testy, brali ste to ako rutinu?
Áno. Nečakal som nič zlé. Nejaký čas, myslím, že dva až tri týždne, trvalo, kým prišli všetky výsledky, takže som aj zabudol, že som na nejakej vstupnej prehliadke bol. Vôbec som na to nemyslel.
Čo ste cítili, keď potom zrazu zazvonil telefón a doktorka vám povedala, že máte HIV?
Bolo to ako rana palicou medzi oči. Prvá myšlienka, ktorá prišla, bola, že je to vlastne rozsudok smrti. Mal som pocit, že v živote už nič nemá zmysel, že aj tak o chvíľu zomriem. A vzápätí sa dostavili výčitky voči sebe. Bol som naštvaný, že som si nedával pozor, a cítil som sa doslova špinavý.
Naozaj ste si nedávali pozor?
Práveže som takmer vždy používal kondóm. Ale nemôžem vylúčiť, že v nejakom opojení kondóm použitý nebol.
Hnevali ste sa len na seba, alebo ste začali pátrať, kto vás mohol nakaziť?
To pre mňa v tej chvíli vôbec nebolo podstatné, pretože som si bol vedomý, že som mal ako gej búrlivý coming out a mal som aj partnerov, ktorých som v podstate nepoznal. Určite som toho, od koho som sa nakazil, nehľadal vo svojom najbližšom okolí. Vedel som, že som sa musel infikovať pri nejakom náhodnom sexe.
„Bolo to ako rana palicou medzi oči. Prvá myšlienka, ktorá prišla, bola, že je to vlastne rozsudok smrti.“
Šokovaný ste teda zložili telefón, a čo potom?
Keď som sa trochu upokojil, volal som svojmu vtedajšiemu partnerovi do práce a na rovinu som mu povedal, že som pozitívny a chcem sa s ním po telefóne hneď rozísť, aby som ho neohrozoval. O tom nechcel počuť. Naopak, hneď ma prišiel vyzdvihnúť, aby sme sa o tom porozprávali. Nakoniec mi práve on pomohol najviac. Nasmeroval ma k tomu, že som začal uvažovať o budúcnosti aspoň v perspektíve najbližších dní. Len postupne som totiž naberal odvahu pozerať dopredu viac.
Práve v tom čase ste mali pred sebou advokátske skúšky. Aj tie ste chceli vzdať s tým, že načo?
V podstate áno. V prvej chvíli som bojoval sám so sebou, či to má vôbec význam. Uvedomil som si však, že ak tu mám byť už len chvíľu, tak dvojnásobne nemôžem strácať čas. Ak mám teraz šancu zložiť skúšky, pôjdem a zložím ich. Určite sa mi budú hodiť, aj keby to malo byť iba nakrátko.
V tej chvíli o tom stále vedel iba váš partner, alebo ste to dali vedieť už aj kolegom?
Tí sa to dozvedeli v podstate naraz so mnou, keďže som sa po tom telefonáte zložil priamo v práci. Jeden z nich mi potom ešte pomáhal dorobiť prácu, ktorú som už v tom momente nebol schopný dokončiť, pretože som doslova nevidel na monitor. Ďalší sa ma snažil podporiť tým, že ma presviedčal, že som sa mohol nakaziť aj nevedome pri nejakom zranení. Ale ja som opakoval, že ja to tak nevnímam, že to beriem ako svoje zlyhanie.
V podstate pri vás stáli. Alebo ste mali pocit, že inštinktívne urobili akýsi krok dozadu? Predsa len to bola stigma… Mali ste pocit, že už vás nevnímajú takisto ako ešte hodinu predtým?
Skôr ja som sa tak nevnímal. Keď vás diagnostikujú a prídete do HIV centra, ako prvé vám dajú podpísať akési po-učenie o tom, ako sa máte správať a čo máte robiť. A tam boli také veci, že keď sa poraním, mám zakrvavené veci vydezinfikovať v save alebo najlepšie spáliť. Pritom ten vírus je taký chúlostivý, že na vzduchu a svetle prakticky hneď umiera. Toto vám na sebaprijatí rozhodne nepridá. Všetky tieto informácie vzbudzovali vo mne skôr hrôzu z tej diagnózy a ešte väčšie obavy.
Takže ste hneď vyhľadali lekára, aby ste vedeli, na čom ste, a mohli sa liečiť?
Obvodná lekárka, ktorá ma testovala, mi ešte v tom prvom telefonáte povedala, že teoreticky by to mohlo byť falošne pozitívne, že si mám dať urobiť ďalšie testy. Chvíľu tam teda ešte bola nejaká falošná nádej, ale ja som tomu veľmi neveril. Takže som sa rovno objednal v nemocnici na Bulovke, kde je národné HIV centrum, k pani doktorke Stankovej. A tá mi povedala na rovinu: „Obaja vieme, prečo tu ste…“ Urobili mi ďalšie odbery, aby sa zistilo, akú vysokú mám vírusovú záťaž, a potom sa malo rozhodnúť, čo ďalej.
Čiže o liečbe?
Áno, ale v tej dobe sa s nasadením liekov nejaký čas čakalo. Len sa sledovala vírusová nálož, ktorá hovorí o tom, koľko máte vírusu v krvi, teda ako veľmi je človek infekčný. A tiež sa kontrolovali lymfocity, takzvané bunky CD4. Tie zase ukazujú stav vašej imunity, pričom dospelý zdravý človek ich má niekde medzi 600 – 1 200 jednotkami na kubický milimeter. U mňa čakali s nasadením liečby, až kým to nekleslo pod 300 na nejakých 285 jednotiek. Pritom keď máte 200 jednotiek, už sa hovorí o štádiu AIDS. A medzi 200 a 300 vám hrozia vážne infekčné ochorenia.
Prečo sa teda liečba nedávala skôr?
Jednak boli lieky drahé a bolo ich menej, lebo ešte neuplynuli patenty na originály a neboli generiká, a zároveň sa lekári obávali vzniku rezistencií, pri ktorých by prestali fungovať. Takže moment nasadenia odsúvali čo najďalej, aby vydržali čo najdlhšie do budúcna.
Nemali ste pocit, že vás to čakanie ohrozuje? Ako dlho trvalo?
U mňa skoro dva roky. Ale nebral som to ako niečo zlé. Naopak, ja som ako negatívny moment vnímal nasadenie liečby, pre mňa to znamenalo, že som na tom už tak, že som bližšie k smrti. Až po roku 2011 začali postupne vychádzať štúdie, podľa ktorých sa mala začať liečba nasadzovať čo najskôr a v priebehu troch rokov sa na to postupne prešlo aj u nás. Jednak sa tým totiž zlepšuje imunitný stav dotyčného – u mňa to znamenalo, že sa lymfocyty vrátili nad 600, síce to vyššie už neviem dostať, no som na úrovni zdravého človeka, a jednak je to prevencia pred tým, aby som to šíril ďalej.
Ako človeku nasadenie liečby zmení bežný život? Je to niečo ako chemoterapia, ktorá je vyslovene obmedzujúca…?
Nie. Dlho to boli dve tabletky denne. V tejto chvíli už však dostávam injekčnú liečbu. Raz za dva mesiace mi aplikujú dve injekcie do svalu a to je všetko. Je to príjemnejšie v tom zmysle, že človeku už nič každý deň nepripomína jeho diagnózu.
Po diagnostikovaní ste sa okrem seba museli postarať aj o to, aby informáciu o vašom HIV dostali všetci vaši bývalí partneri… Neobjavil sa tentoraz hnev, naopak, voči vám?
Prvý človek, ktorému som volal, bola moja bývalá priateľka. Chodili sme spolu skoro sedem rokov a rozišli sme sa v septembri 2001 po tom, čo som sa vrátil zo študijného pobytu v Hamburgu. Povedal som jej, že som HIV pozitívny a že by si mala pre istotu zájsť na testy, ale zároveň som dodal, aby sa nebála, pretože od okamihu, keď som začal mať sex s mužmi, som s ňou už nespal. Z telefónu sa však ozvalo len – ja to viem. Dozvedela sa to od mojej lekárky, ktorá bola naša spoločná známa. Povedala mi, že už si stihla dať urobiť aj nejaký rýchlotest a je negatívny. Asi tri dni nato mala oslavovať narodeniny, a to už mi len napísala, že si nepraje, aby som tam prišiel. Hoci dovtedy sme boli neustále v kontakte.
Prepáčte, ale ako mohla obvodná lekárka vašu diagnózu oznámiť niekomu inému než vám? Nezaväzuje ju lekárske tajomstvo, aj keď je vaša známa?
Tiež mi to vŕta hlavou. A v prvej chvíli som mal chuť ju zničiť. Potom som si, samozrejme, uvedomil, že to by znamenalo, že by som s tým musel ísť verejne von, a na to som vtedy nebol pripravený.
Dnes o tom však už hovoríte. Čo sa stalo?
Veľkým zlomom pre mňa bolo, keď som začal zastupovať policajta, ktorý bol prepustený pre HIV pozitivitu. Vtedy som si musel naštudovať, kde je medicínske poznanie dnes, a naraz som zistil, že som už niekoľko rokov neinfekčný, že mám nulovú vírusovú nálož. No nikto z lekárov mi to nepovedal. Len to á – že mám nedetegovateľné množstvo vírusu, ale už nie b – čo to pre mňa znamená. Koľkokrát som pritom dovtedy žil zbytočne v panike. Boli sme napríklad u rodičov, vozili sme drevo do stodoly a časť na mňa spadla a rozbila mi hlavu. Práve v tej chvíli prišla sestra s deťmi. A ja som ich od seba odháňal a hystericky som kričal, že sa ma nesmú ani dotknúť. Mal som hrozný strach, aby som ich nenakazil. Stále som rozmýšľal, ako to dám najavo, keby som napríklad havaroval. V hlave mi išli doslova strašidelné scenáre, ako na čelné sklo píšem krvou HIV.
To sa vyriešilo nielen tým, že ste už neinfekčný, ale aj verejne známy. Bolo náročné nájsť odvahu prehovoriť?
Veľmi dlho áno. Minimálne desať rokov som o tom nebol schopný hovoriť vôbec. Ale keď som zistil, ako štát pristupuje k ľuďom s touto diagnózou, vedel som, že to treba povedať nahlas. Postupne som to doslova integroval do svojej osobnosti, takže dnes hovorím, že HIV je už súčasťou mojej identity.
Nebolo ťažšie to povedať najbližším ako neznámym ľuďom? Bez toho, aby to vedeli, asi nešlo vystupovať verejne…
Priznám sa, že maminke som to nepovedal nikdy. Celý život sa o mňa strašne bála. Keď som urobil coming out, jedna z prvých vecí, ktorú mi povedala, bolo – ty určite niečo chytíš. Predstava, že za ňou idem a hovorím jej – mamka, mala si pravdu, bola strašná. Takže som jej to nezvládol povedať nikdy. Aj tatkovi som to povedal až po jej smrti. Sadli sme si spolu na záhrade s tým, že mu chcem povedať o niečom, čo prežívam. Najskôr mlčal a potom sa ma spýtal, či sa liečim a či má dôvod sa o mňa báť. A uzavrel to tým, že je rád, že som mu to povedal. V prípade súrodencov som bol srab. Mám tri sestry a jedného brata a sme dosť rozlietaní, tak som im všetkým napísal esemesku. Našťastie ma pochopili a myslím, že máme stále pekný vzťah.
Na Slovensku sme pred pár mesiacmi riešili prípad politika, ktorý ako neinfekčný a rovnako s nedetegovateľnou vírusovou náložou zatajil informáciu o HIV aj v nemocnici. Tá na neho za to podala trestné oznámenie. Dovtedy o tom pritom mlčal aj pred rodičmi, keďže vedel, že nikoho neohrozuje. Nemal na to právo?
V Česku rovnako ako na Slovensku platí informačná povinnosť a k tomu ešte špeciálna informačná povinnosť. Jedna je všeobecná, ktorú majú všetci pacienti voči svojim lekárom kvôli tomu, aby doktor mohol správne rozhodnúť o liečbe. Keď túto informačnú povinnosť nesplníte, nehrozí vám však žiadna sankcia. Maximálne sa stane, že vám liečba buď nezaberie, alebo sa vám ešte viac skomplikuje stav. Lekár alebo zdravotnícke zariadenie má možnosť sa vyviniť, pretože ste mu neposkytli všetky informácie. Keď však máte HIV a ešte pár konkrétnych diagnóz, máte okrem toho špeciálnu informačnú povinnosť. Ak nedodržíte túto, môže vám úrad verejného zdravotníctva uložiť pokutu. A aj u nás boli prípady, keď to bolo klasifikované ako trestný čin. Tí ľudia sa, bohužiaľ, nebránili, hoci táto povinnosť je v podstate zbytočná. Ľudia s nedetegovateľnou náložou totiž nepredstavujú žiadne riziko, na rozdiel od tých, ktorí o tom, či majú HIV, netušia, pritom môžu byť vysoko rizikoví. Informačnú povinnosť však nemajú, pretože to nevedia.
Tento konkrétny človek sa odvolával na to, že v zahraničí nič také hlásiť nemusí. Sme v tomto výnimka a za hranicami je to iné?
Myslím, že je to predovšetkým o ľuďoch. Keď som mal úraz na ferrate v Tirolsku a musel prísť po mňa vrtuľník, hlásil som to hneď prvému záchranárovi. V nemocnici potom prvému zriadencovi. Povedal som to aj sestre. Bol tam jeden doktor, ktorý hovoril po česky. Poprosil som ho, aby mi podal lieky, ktoré beriem pravidelne, lebo som HIV pozitívny. Síce mi ich podal, ale okamžite cúvol. Keď mi potom prišla sestra vyčistiť rany, ihneď k nej priletel a kričal na ňu: „Pozor, je pozitívny.“ Sestrička sa na neho však len usmiala a hovorí: „Pán doktor, ja viem.“
foto: Shutterstock a archív P. K.
