Stretávajú sa s tým mnohí rodičia. Napriek tomu, že hovoria rovnakou rečou, odchádzajú z ambulancie lekárov svojho dieťaťa s pocitom, že on nerozumel im a oni jemu. Často sa to opakuje aj v príbehoch chorých detí v médiách, kde sa mnohé matky zverujú s tým, že musia s doktormi doslova bojovať. „Najskôr som sa bála, že lekári dcéru nevyšetria, ak sa im nebude páčiť, ako sa správam,“ zverila sa Denníku N matka dievčatka s Crouzonovým syndrómom, čiže poruchou rastu lebky, spojenou s epilepsiou, ktorej podľa jej vlastných slov trvalo dva roky, kým presvedčila lekárov, že si dcérine problémy nevymýšľa. Je to podľa pediatričky MUDr. Denisy Jaššovej tým, že lekári rodičom neveria? Alebo, naopak, rodičia pediatrom nerozumejú?
Ste lekárkou a mamou zároveň. A už nejaký čas radíte rodičom online na niekoľkých platformách, dnes hlavne na svojom instagramovom účte. V minulosti ste však mali poradňu aj na portáli modrykonik.sk. Vedeli by ste pomenovať, na čom komunikácia medzi lekárom a rodičom viazne? V jednom z rozhovorov ste skonštatovali, že študent medicíny, respektíve mladý lekár nie je na škole veľmi vedený k tomu, aby sa naučil komunikovať s pacientmi… Je to tým?
Je pravda, že na fakulte sme mali iba jeden semester v treťom ročníku zameraný na komunikáciu s pacientom, čo je určite nedostačujúce. Lekár po nastúpení do praxe komunikuje teda skôr podľa svojej povahy. Zamestnávatelia totiž personál neškolia. Až v rámci predatestačnej prípravy sme ako pediatri mali trojdňový komunikačný kurz. To síce považujem za skvelé, ale dostala som sa k nemu až po tri a pol roku v praxi.
Takže dovtedy lekár skôr preberá prax starších kolegov?
Dovtedy robíte, čo viete. Niečo možno naozaj odpozeráte od kolegov, hoci sa vám to môže, aj nemusí páčiť, niečo si sami zažijete a vyhodnotíte ako správny postup, niečo prosto máte alebo nemáte v sebe… Aj my sa skrátka učíme na vlastných chybách a životných situáciách, vyvíjame sa ako ľudia. Mňa napríklad veľmi komunikačne posunulo vlastné materstvo a vlastná skúsenosť strachu o dieťa. Priznávam, že odkedy som sama matkou, k rodičom a komunikácii s nimi pristupujem citlivejšie a empatickejšie.
Taký prístup k rodičom nie je úplne bežný. Stretávate sa s tým, že práve preto, že nenájdu pochopenie u svojho pediatra, lebo ich napríklad považuje za zbytočne vyplašených či precitlivených, hľadajú pomoc u vás?
Skôr sa stretávam s tým, že rodičia nerozumejú výsledkom vyšetrení, diagnóze alebo si nie sú istí dávkovaním liekov. Podľa viacerých štúdií je dokázané, že pacient si po odchode z ambulancie lekára pamätá iba nepatrnú časť z toho, čo mu lekár povedal. Ak si k tomu pridáme stres z plačúceho dieťaťa na rukách a vedomie rodičov, že za nimi v čakárni čakajú ďalší rodičia s chorými deťmi, niet sa absolútne čomu čudovať. Zároveň si rodičia radi vyhľadávajú aj druhý názor.
„Zdrojov na internete je neúrekom, ale je obrovský rozdiel, či odpoveď na otázku rodičia hľadajú na materskom fóre alebo v článkoch, pod ktorými sú podpísaní odborníci na danú problematiku.“
Stáva sa vám, že máte na vec úplne iný pohľad ako ich lekár? Nie je potom ťažké protirečiť odporučeniu, ktoré dostali od iného kolegu? Nevyplýva aj z toho pocit niektorých rodičov hlavne chronicky chorých detí, že musia s lekármi, respektíve systémom bojovať?
Viac-menej ste to všetko v tejto otázke zhrnuli úplne správne. Ak rodič chce druhý názor a je protichodný, je to extrémne zneisťujúce a spôsobuje to nedôveru k lekárom a systému. Na druhej strane však platí, že ak je rovnaký, môže mu to pomôcť upokojiť sa. Ale stane sa aj to, že rodič s názorom nie je stotožnený a bude hľadať tretí, štvrtý aj piaty názor, chodiť od jedného lekára k druhému a nepresvedčí ho ani jeden. Takých totiž väčšinou nepresvedčí nik.
Týka sa to aj akútnych stavov, keď rodič pre nedôveru k lekárom radšej hľadá pomoc na internete? Stretávate sa aj s takými, alebo sa ozývajú skôr vystrašení rodičia, ktorí pre istotu riešia každú nepohodu svojho dieťaťa?
Ak sú rodičia vystrašení, určite neriešia veci online. Idú priamo k lekárovi. Ja sama stále zvýrazňujem, že online poradne nie sú určené pre akútne problémy. Sú skôr na dovysvetlenie diagnóz, vyhľadávanie relevantných informácií o očkovaní, príkrmoch, prípadne na konzultáciu ľahkých zdravotných problémov zvládnuteľných doma.
Pýtajú sa rodičia rovnako veľa a otvorene aj priamo v ambulancii?
Nie. Internet „znesie“ oveľa viac ako bežná prax v ambulancii. Považujem to však za úplne ľudské.
Nie je problém, že internet znesie doslova všetko? Naučili sme sa po ňom siahať úplne automaticky v prípade akýchkoľvek otázok, ale v prípade medicínskych môže byť problém riadiť sa odpoveďami „Dr. Googla“. Aj vám ním rodičia argumentujú?
Samozrejme. Dostupnosť informácií 24 hodín 7 dní v týždni je v podstate skvelá vec, akurát sme ako ľudstvo ešte neprišli na to, ako vyhodnocovať ich správnosť. Zdrojov na internete je totižto neúrekom, ale je obrovský rozdiel, či odpoveď na otázku rodičia hľadajú na materskom fóre alebo v článkoch, pod ktorými sú podpísaní odborníci na danú problematiku. Nevidím to však ako problém iba v medicíne.
„Podľa viacerých štúdií je dokázané, že pacient si po odchode z ambulancie lekára pamätá iba nepatrnú časť z toho, čo mu lekár povedal.“
Presne tak, týka sa to všetkých oblastí. Aj preto ma zaujala vaša skúsenosť, že mnohí rodičia sú napriek dostupnosti množstva informácií bezradnejší ako predchádzajúca generácia. Čím to je? Bojíme sa používať „sedliacky rozum“?
O to nejde. Problém spočíva skôr v tom, že v minulosti boli tie názory oveľa jednotnejšie, bolo ich menej a „neprekrikovali sa“ tak. Mohli ste sa totiž opýtať mamy, svokry alebo susedky… Teraz si na jednu otázku na internete môžete do niekoľko minút prečítať xy odpovedí, ale neviete vyhodnotiť, ktorá je tá správna. Informácií je skrátka príliš veľa, navyše príliš neregulovaných, neodborných, často podávaných s cieľom zastrašiť. Pritom ak by aj šlo o reálne fakty, jedna osobná zlá skúsenosť kohokoľvek nemôže byť viac ako dlhodobé štatistické výsledky medicíny založenej na dôkazoch.
Mnohé mamy sú preto také zneistené, že každý problém chcú riešiť rovno s lekárom, niekedy dokonca priamo so špecialistom. Pritom v zahraničí je presne opačný trend a návšteva doktora je až posledná možnosť po domácej liečbe a telefonických konzultáciách so stredným zdravotníckym personálom. Dospejeme k tomu raz aj u nás, alebo, naopak, je lepšie zachovať si náš súčasný prístup?
V zahraničí si už dlhodobo uvedomujú, že takýto prístup je nevyhnutný na udržanie systému. Pediatrov je katastrofálne málo a takýto postup by systému určite pomohol. U nás však zatiaľ na to nie sme pripravení. Aj preto sa snažím rôznymi osvetovými projektmi – vrátane vydania knihy Zdravé dieťa, brožúrky Manažment horúčok pre každého a či online poradne čo najviac vzdelávať rodičov o zdraví svojich detí.
Foto: archív D. J. a Shutterstock
