Tvrdí, že za svoju obezitu nik nemôže. „Je to choroba, ktorá vznikla ako daň za to, že žije v obezitogénnom prostredí. Ten pacient ho predsa nevytvoril, iba naň doplatil,“ vysvetľuje prezident Ligy proti obezite a špecialista na vnútorné lekárstvo, kardiológiu a psychoterapiu MUDr. Ivan Majerčák, ktorý je zároveň zástupcom českého programu STOB – Stop obezite pre Slovensko. „Kašleme na prevenciu a potom chceme hádzať vinu na pacientov. To je však nezmysel.“
Ak hovoríme, že obezita je choroba, prečo na ňu niekto ochorie a iný nie?
Veľmi jednoduchá odpoveď by znela: príjem – výdaj. Ak nemáme dostatočný výdaj, tak si prebytok energie, ktorú prijmeme, ukladáme do zásobného tuku, pričom o obezite hovoríme, keď ho máme toľko, že už poškodzuje organizmus. Obezita totiž nie je zvýšená hmotnosť. Tú má aj kulturista, pritom nie je obézny.
Vyzerá to teda ako matematický problém – obézni sú tí, ktorí prijmú viac, ako zo seba vydajú…
Presne tak. Z tohto pohľadu by bola obezitológia veľmi jednoduchá veda, ktorá by pacientovi len vypočítala, aký mať správny príjem a výdaj, a hotovo. Do tejto jednoduchej rovnice však vstupuje oveľa viac vecí, pričom jednou z tých zásadných je genetika. Podľa toho, akú učebnicu si otvoríte, sa dozviete, že nás ovplyvňuje od tridsiatich až do päťdesiatich percent. V podstate by sme mohli povedať, že je to pol na pol – genetika a životný štýl, a pacient samotný. To je jedna vec.
Čo sú tie ďalšie?
Ak by som teraz nehovoril len o obezite, ale o zdraví všeobecne, tak pod zdravie sa v prípade kohokoľvek podpisuje rádovo nejakými dvadsiatimi percentami medicína, teda my lekári. Zvyšok je prostredie, v ktorom žijeme. Keby sme pochádzali zo zamorenej oblasti Číny alebo Indie, plnej fabrík, kde nefunguje hygienický štandard, tak päťdesiat percent nášho zdravotného stavu bude výsledkom tohto prostredia a len tridsať bude určovať náš životný štýl. Keďže my žijeme v prostredí, ktoré je z hľadiska zdravia relatívne dobré – máme čistú vodu, dýchame relatívne čistý vzduch, prostredie sa odráža na našom zdraví tridsiatimi percentami a päťdesiat percent je o životnom štýle. V prípade obezity to však neplatí. Vplyv prostredia je omnoho vyšší. Z medicínskeho hľadiska totiž žijeme v takzvanom obezitogénnom prostredí.
Čiže obezita je spôsobená do istej miery dnešnou dobou?
Áno. Hoci stále máme tendenciu zvaliť vinu za obezitu na toho konkrétneho človeka s tým, že je lenivý. S tým však nesúhlasím. A vychádzam z vlastnej skúsenosti. Keď som si pred pár rokmi chcel kúpiť, povedzme, topánky, tak som musel v Košiciach prejsť celú Hlavnú ulicu, kde boli všetky obchody. Rádovo som tak prešiel 4-5 kilometrov. Teraz je Hlavná ulica síce veľmi pekná, zrekonštruovaná, plná letných terás, pivární, reštaurácií a kaviarní, ale keď si chcem kúpiť niečo na seba, musím sadnúť do auta, odviezť sa do nákupného centra, kde zaparkujem v podzemnej garáži, eskalátorom sa vyveziem o dve poschodia a prejdem dvadsať krokov do obchodu. Tých päť kilometrov už neprejdem, nie pretože by som nechcel, ale preto, že naše prostredie sa výrazne zmenilo. Nedávno sa napríklad v jednom z amerických štátov rozhodli, aby mali deti viac pohybu, že budú chodiť do školy pešo. Zistili však, že k niektorým školám vôbec nevedú chodníky. U nás zase môžeme hovoriť o bezpečných plochách na hranie. My sme ako deti prišli zo školy, hodili tašku a šli na dvor hrať futbal. Bol tam priestor, trávnik, ihriská… Dnes na tom istom mieste často stoja budovy, ktoré tam vyrástli v rámci zahusťovania sídlisk. Alebo máme oblasti, kde jednoducho rodičia deti vonku nepustia, lebo skôr ako futbal sa tam naučia fetovať…
Odborník: Keď doktor pacientovi povie, že má schudnúť, to je, akoby mu kázal samému zoperovať si zlomenú nohu
Sme teda prvá generácia, ktorá čelí obezite doslova epidemických rozmerov?
Nie som historik, ale neviem o tom, že by ľudstvo niekedy v minulosti zápasilo s pandémiou obezity. Nemáme však dáta, napríklad koľko ľudí bolo obéznych v prvotnopospolnej spoločnosti. Nejaké epidemiologické štatistiky sú k dispozícii až z posledných desiatok rokov. A z tohto pohľadu neviem o tom, že by sa evidovalo, že medicína niekedy niečo také riešila. Je to teda naozaj novodobý fenomén.
Na začiatku sme spomínali výrazný vplyv genetiky. Ak však neboli obézni naši predkovia, prečo sme my?
Naša genetika sa za posledné storočia naozaj nijako výrazne nezmenila, pritom po druhej svetovej vojne začalo množstvo prípadov obezity postupne narastať. Znamená to jediné, že aj keď gény, ktoré v sebe nesú predispozíciu na obezitu, boli u našich predkov aj predtým, ich životný štýl a prostredie boli však také, že im neumožnili sa rozvinúť.
Takže naše kilá navyše génom tak celkom pripísať nemôžeme?
Genetika sa naozaj často preceňuje. Na východe sa hovorí, že my sme taká fajta. „Aj mamka, aj stará mamka bola tlusta, tak teraz my šicke take budzeme.“ Ale nie vždy za to môžu gény. Okrem nich sa totiž dedí v rodinách aj jedálny lístok, spôsob varenia, stravovacie návyky… Čiže ak aj nejaká rodina bola obézna už niekoľko generácií za sebou, nemusí to byť o genetickej predispozícii, ale o životnom štýle.
„Keď sme nedávno prepočítavali percentuálny obsah ovocia v jogurte, ukázalo sa, že na jeden pripadá štvrť jahody, zvyšok tvorila jablčná dužina a ‚éčka‘.“
Na jednej strane síce vychádzame z toho, čo sme sa naučili doma, ale na druhej je dnešný život naozaj úplne iný. Kým naši rodičia dokázali „rozchodiť“ aj sýtejší jedálny lístok, my s tým už začíname mať problém. V jednom rozhovore ste spomínali švédskeho profesora, ktorý vypočítal, že len používaním diaľkových ovládačov a mobilov nachodíme o desiatky kilometrov ročne menej ako kedysi. Objektívne sa teda mene hýbeme. Jeme zároveň viac?
V každom prípade máme výrazne vyššiu dostupnosť potravín, ako sme mali predtým. Stačí si to len porovnať s obdobím pred rokom 1989. Pamätám si z toho obdobia vtip, ako k nám za socializmu prišiel Američan a všade videl rady. Tak sa pýtal – čo to tam majú? Odpoveď znela: Mandarínky. Potom si všimol ďalšiu šoru a zase bol zvedavý, čo tam dávajú. Raz to boli banány, inokedy mak… Nakoniec sa zamyslel a hovorí, že on by sa vykašľal na to, aby takto na to stál. „Ja by som si to radšej kúpil…“ To je humor, ktorý dnešná generácia už nepochopí. Súčasný tridsiatnik nikdy nestál tri hodiny pred zelovocom na Vianoce, lebo prídu mandarínky. Nepozná iné obchody ako s regálmi napchatými potravinami.
To je pravda. Takže problém prišiel s tým, že sme sa začali mať lepšie? Dá sa povedať, že obezita je problém bohatších krajín?
Nie celkom. Je tu totiž ďalší problém – a to sú nadnárodné potravinárske giganty, ktoré majú zastúpenia aj v krajinách, ktoré vôbec nemusia byť až také bohaté. Máme viaceré štúdie, ktoré sa venovali krajinám Južnej Ameriky po tom, čo sa ekonomicky dostali na takú úroveň, že sa tam už oplatilo postaviť nejaký supermarket, kde začali distribuovať vysokospracované potraviny, a okamžite sa to odrazilo aj vo výskyte obezity. Prišli tam totiž sladené nápoje a niečo, čo sa volá cornflakes, ale s ovsenou vločkou to nemá nič spoločné. Je tam síce napísané, že je to obohatené o taký a taký vitamín, ale o zdravej strave sa nedá hovoriť. To isté platí napríklad o jogurtoch s ovocím, čo je v podstate len ochutená smotana, lebo tam nemáte jedinú živú kultúru. Nehovoriac o tom, že keď sme nedávno prepočítavali percentuálny obsah ovocia v jogurte, ukázalo, že na jeden pripadá štvrť jahody, zvyšok tvorila jablčná dužina a „éčka“. Navyše, množstvo ľudí v snahe žiť zdravo siaha po tých, kde je nula percent tuku. Mali by sa však pozrieť, koľko je tam cukru. Žiadny marketér totiž neprizná, že je to nezdravá vysokospracovaná potravina, kde síce nedali tuk, ale napchali tam kopec sladkého. A toto všetko je súčasťou spomínaného obezitogénneho prostredia, v ktorom žijeme a v ktorom sa už ani nedá hovoriť o dostupnosti potravín. My zažívame oveľa vyšší level, keď sú nám doslova vnucované, či už cez reklamy, alebo napríklad regály s cukrovinkami tesne pri pokladniach.
V zásade to o dôvodoch epidémie obezity hovorí samo za seba. Ale asi sa tomu nemôžeme len tak prizerať. Čo by sme proti tomu mali robiť a nerobíme?
Neinvestujeme do prevencie. Lekári síce upozorňujú, ako na to, ale realizácia je otázkou štátu. Máme niekoľko národných plánov boja proti obezite, z ktorých som sám minimálne tri pripomienkoval, ale dodnes sú na ministerstve zdravotníctva a možno nejaký zamestnanec aj vie, v ktorom šuplíku. Ale reálne nič z toho nerobíme.
Kde by sme mali začať?
V nultom mesiaci tehotenstva. Doslova. Lebo na to, či človek bude raz obézny, vplýva už hmotnosť a stravovanie budúcej mamičky v čase počatia, to, koľko počas tehotenstva pribrala, či sa dieťa narodilo spontánne alebo cisárskym rezom, ako dlho bolo dojčené, respektíve čo dostávalo jesť prvé dva roky. To znamená, že už vo veku, keď ešte ani netušíme, že sme na svete, môžeme spĺňať 5-6 rizikových faktorov, ktoré v dospelosti budú viesť k tomu, že budeme trpieť obezitou. Ďalšou vecou je vek prvorodičiek. Keď ma ako mladého doktora zavolali na pôrodné oddelenie urobiť predoperačné vyšetrenie, bolo to vybavené za pár minút, lebo v deväťdesiatich deviatich percentách prípadov išlo o mladú zdravú ženu. Teraz tam leží 38-ročná žena, ktorá ide rodiť prvýkrát, má desať diagnóz a berie dvanásť liekov.
„Nie som historik, ale neviem o tom, že by ľudstvo niekedy v minulosti zápasilo s pandémiou obezity.“
Prevencia teda zlyháva, dostáva sa pomoc aspoň k ľuďom, ktorí už s kilami zápasia?
Obézny človek väčšinou nevie, že je chorý, nevie, že jeho problém je choroba a existuje na ňu liek, takže za lekárom ani nejde. To je problém na strane pacienta. Ale rovnaký je často aj na strane lekára, ktorý mu buď nepovie nič, alebo ho pošle domov s tým, že má schudnúť. To je, akoby o pacientovi so zlomenou nohou traumatológ povedal – treba to zoperovať, a nechal to na ňom.
Prečo je to však tak?
Môžem povedať len svoj osobný názor. Medici sa o obezite ako o chorobe vôbec neučia. Napríklad košická lekárska fakulta má v piatom ročníku len jednosemestrálny nepovinne voliteľný predmet – na ktorý sa môžu, ale nemusia študenti prihlásiť. Odbor nutričný terapeut, čiže vysokoškolské vzdelávanie o zdravom stravovaní sa dá najbližšie vyštudovať až v Českej republike. A to už môžeme povedať, že situácia je výrazne lepšia. Pred dvadsiatimi rokmi bol problém vôbec presvedčiť lekára, že aj obezita je choroba.
Foto: archív I. M. , Unsplash a Shutterstock
