Keď dostala otázku, či by vedela diagnózu ADHD – čiže poruchu pozornosti spojenú s hyperaktivitou – popísať niekomu, kto ju nemá, najskôr sa zháčila. Mala pocit, že je to, akoby od nej niekto chcel, aby mu opísala farbu, ktorú nikdy nevidel. Nakoniec si však pomohla partnerovým prirovnaním k stavu po preflámovanej noci. „Nie je ti zle fyzicky, len v ten deň nič neurobíš, do ničoho sa ti nechce, neudržíš myšlienku…“ Presne takto sa totiž cítila celé roky. Až pred štátnicami na vysokej škole sa Alena Spálenská konečne dozvedela prečo. Aj ona ju má.
O svojej diagnóze ste sa dozvedeli vo veku, keď už väčšina ľudí na to, že by mohlo ísť o ADHD, nemyslí. Dlho sa totiž považovala za doslova detskú chorobu. Začali ste jej príznaky objavovať až vtedy?
Práveže som si ich uvedomovala celé detstvo a dospievanie. Cítila som, že je so mnou niečo inak, a keď som bola staršia, strašne veľa som o ľudskej psychike čítala, ale nikdy som nenašla nič, čo by na mňa sedelo. Tak- že som to brala tak, že som normál- na a všetky moje problémy sú moja chyba. Až keď som narazila na príznaky ADHD, v mnohých som začala spoznávať svoje problémy. O to viac ma to začalo zaujímať.
A rozhodli ste sa vyhľadať odborníka. Čo ste od toho čakali? Len potvrdenie toho, že máte pravdu, alebo ste dúfali v pomoc?
Hlavne som chcela vedieť, na čom som. Zvykla som sa totiž obviňovať za veci, ktoré mi nepasovali s tým, že to je dôsledok toho, že som lenivá a nesnažím sa. Dokonca aj keď som už šla na vyšetrenie, do poslednej chvíle som sa pýtala sama seba, či nehľadám len výhovorku na svoju lenivosť. V podstate som bola zvedavá, čo mi na to odborník povie.
Predpokladám, že ste to, že ste lenivá, o sebe počúvali od iných. Nebránili ste sa?
Dieťa nemá šancu to posúdiť. Nemá sa s kým porovnať, keďže nemá predstavu, čo je a čo nie je normálne. Má nejakú zažitú skúsenosť so sebou, s rodičmi, ale netuší, ako sú na tom ostatní. Až ako dospievate, uvedomujete si, ako žijú a reagujú na veci iní a vidíte rozdiely.
Pamätám si, že najviac vám otvorilo oči skúškové obdobie na výške, keď ste sa spolu začali pripravovať s priateľom. On si sadol za skriptá a učil sa, kým vy nie.
To bol naozaj zásadný impulz. Hoci som sa v rôznych príznakoch ADHD nachádzala už predtým, stále som si hovorila, že keď nemám poruchu pozornosti, tak sa ma to asi netýka. Keď som si totiž robila testy pozornosti na exkurzii so školou vo vojenskej nemocnici, mala som plný počet a bola som najlepšia z celej triedy.
Ako je možné, že vtedy ste sa sústrediť dokázali a pri učení nie?
Pretože som v tom teste chcela byť najlepšia. Keď ma činnosť zaujíma, ide to. Ale nie celý deň. A pri tom učení sa ten kontrast medzi mnou a priateľom nedal nevidieť. Keď sme si povedali, že sa ideme učiť, on na- ozaj začal, kým mne trvalo hodinu a pol, kým som vôbec otvorila sú- bor v počítači. Vždy som sa po nie- čo zdvihla alebo som zistila, že som si zabudla nejakú pomôcku. Pritom som sa skutočne chcela učiť, ale nešlo to.
Nikto predtým si to v žiadnej škole nevšimol? Alebo to nepovažoval za taký problém, aby vás už v detstve nasmeroval k psychológovi?
Tým, že som chodila na výberové gymnázium a bola vždy jednotkárka, všetci brali to, čo mi nešlo, ako moju chybu. Keď viem, čo mám robiť a nerobím to, tak to je predsa moja vina.
A vy ste tomu uverili.
Áno. Bola som presvedčená, že to, že sa nedokážem donútiť do toho, čo ma nezaujíma, je moja voľba. Žiadne iné vysvetlenie som totiž na to nemala. Takže aj mne z toho vychádzalo, že ostatní majú jednoducho pevnejšiu vôľu a viac sa snažia, kým ja nie. Dokonca, keď som na gymnáziu videla, ako spolužiaci všetko zvládajú, začala som o sebe pochybovať. Hovorila som si, že asi vôbec nie som taká šikovná, ako som si myslela, keď oni nemali problém dávať na matike celý čas pozor a ja som sa na ňu nedokázala sústrediť ani chvíľu a mala z nej samé štvorky.
Máte pocit, že sa tie symptómy ADHD u vás stupňovali?
Nemyslím. Najhoršie to bolo v detstve a počas dospievania. Potom som sa naučila to, čo mi nešlo, nejako vykompenzovať. Zistila som na- príklad, že keď si kreslím, dokážem dlhšie dávať pozor, alebo keď si na- stavím päť budíkov, nezabudnem na domáce úlohy. Tak sa mi podarilo veľa vecí zvládať. Ale stálo ma to oveľa viac úsilia ako zdravého človeka. Poznám však mnohých ľudí, u ktorých sa problémy naozaj vystupňovali až v dospelosti, keď už za ich režim nezodpovedala ani škola, ani rodičia a všetko zostalo na nich. Človek s ADHD si totiž len ťažko organizuje život sám.
Čo pre vás znamenalo, keď už ste mali ADHD diagnostikovanú čierne na bielom od odborníka?
Na jednej strane to bola úľava, že konečne viem, čo mi je a že to, čo mi nešlo, nebola moja chyba. A akési zadosťučinenie, že som správne tušila, že niečo vo mne nefunguje, kým ostatní mi len nadávali za niečo, čo som nemohla ovplyvniť. Na druhej strane som bola nahnevaná. Pretože som prechádzala od malička škôlkami, školami a nechápala som, že nikto nevidel, že mám problém. Pritom ADHD je najčastejšie diagnostikovaná porucha v detstve! Mohla som mať jednoduchší život omnoho skôr. Bolo toľko príležitostí mi pomôcť. Ale nikdy to nikto neurobil, až kým som si nepomohla sama.
Čiže s potvrdenou diagnózou to bolo ľahšie?
Veľmi mi to zjednodušilo život. Zrazu som bola schopná odpustiť si to, čo sa mi nedarí a nikdy sa mi dariť nebude, jednoducho preto, že môj mozog funguje úplne inak. Bolo omnoho ľahšie mať sa rada, lebo som sa prestala obviňovať za množstvo vecí, ktoré som nemohla zmeniť. A zároveň tým, že moje problémy dostali meno, bolo ľahšie hľadať si informácie a nachádzať pomoc.
Takže ste sa tej nálepky ADHD nezľakli? Viem si totiž predstaviť, že niekto sa nechá vyšetriť len preto, aby túto poruchu u neho vylúčili…
Naopak. Pre mňa je to v podstate príjemný pocit vedieť, že nie som divná a nie som sama.
Spomínali ste však aj hnev. Boli ste naštvaná aj na rodičov, že to neriešili oni?
ADHD je v mnohých prípadoch dedičná. Takže sa často stáva, že rodičom nenapadne dať potomka vyšetriť, pretože keď ho porovnávajú sami so sebou, je v ich očiach úplne normálny, akurát sa dosť nesnaží. Až keď ho k odborníkovi pošle škola, ukáže sa, že ADHD má nielen dieťa, ale aj rodič. U mňa to však nikomu nenapadlo.
Ako reagovali teraz, keď už ste na to mali papier?
Mamka mi povedala, že je pravda, že na logopédii som vždy hrozne pobehovala. A to bolo všetko. Asi si to nikdy nespojila, ale spätne to videla.
A ostatní?
Tým, že študujem psychológiu a najviac sa pohybujem medzi spolužiakmi, ktorí tomu rozumejú, tak to všetci brali ako niečo normálne, maximálne podotkli, že to veľa vysvetľuje… (úsmev)
Okrem diagnózy ste po vyšetrení dostali aj lieky. Tých sa mnohí boja, vy však hovoríte, že vám doslova zmenili život. V čom?
Keď som ich začala brať, zrazu som pochopila, v čom bol celý čas problém. Prečo šlo všetkým okolo všetko tak nejako samo, zatiaľ čo pre mňa to boli každodenné boje. Vzala som si lieky a môj mozog zrazu bežal ako hodinky. Utíchol mi chaos v hlave. Prestala som zabúdať. Nerobilo mi problém zdvihnúť sa a ísť umyť riad, hoci ma tá činnosť nebaví. Bolo zvláštne náhle si uvedomiť, že také ľahké to pre ostatných bolo celý čas. A že som sa porovnávala s ľuďmi, ktorí mali v hlave k dispozícii úplne iný nástroj ako ja.
Tie lieky teda vyrovnali vaše šance.
Presne tak. ADHD je totiž spôsobená tým, že mozgu chýbajú látky ako dopamín a noradrenalín, ktoré človeka aktivujú, motivujú a ovplyvňujú jeho schopnosť organizovať si povinnosti. Snaží sa ich teda kompenzovať inak, väčšinou častými návštevami chladničky, hraním videohier, akčným športom, prosto aktivitami, pri ktorých sa tieto hormóny vylučujú v zvýšenej miere. Od týchto rýchlych „dopamínových desiatych“ sa však môže ľahko stať závislým, čo, mimochodom, platí aj pre vzťahy. Pre ľudí s ADHD je typické, že sa upnú na nového človeka a stále nad ním až obsesívne premýšľajú, pretože tým opäť získavajú dopamín.
Práve preto, že ste sa k pomoci dostali tak neskoro, sa teraz o svojej diagnóze snažíte robiť osvetu, aby ste iným tú cestu k nej skrátili. Čo dnes vy sama považujete za najväčšiu výhodu, že o nej viete?
Kým človek nemá informácie, nemá šancu pripraviť sa na mnohé problémy, ktoré ADHD prináša. Má totiž množstvo príznakov, ktoré by si človek sám s touto diagnózou nespojil. Napríklad takzvanú časovú slepotu. Ľudia s ADHD nemajú žiadny vnútorný kalendár, a ak aj áno, tak siaha maximálne tri dni dopredu. Keď mám napríklad o týždeň niekam ísť, mne sa to v hlave nikam neuloží. Keď si to nezapíšem, určite tam neprídem.
Spomínali ste, že táto porucha je dedičná. Ste zmierená s tým, že vaše deti budú dosť pravdepodobne riešiť podobné problémy ako vy?
Rátam s tým. Dnes som totiž za svoju ADHD v konečnom dôsledku vďačná. Sú s ňou spojené aj veci, ktoré sú príjemné, či už je to kreativita alebo schopnosť veľmi rýchlo riešiť problémy, akási mentálna obratnosť. A tým, že viem, že túto diagnózu môžem svojmu dieťaťu odovzdať, som pripravená pomôcť mu zmierniť jej negatívne prejavy a naopak, lepšie využiť to pozitívne, čo prináša. Vidím to ako príležitosť.
