Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Smútok po pôrode?

Popôrodné blues nie je nový hudobný štýl ani bizarný názov chytľavého songu. Hoci by asi o poslucháčky nemalo núdzu. Podľa prieskumov sa mu totiž nevyhne temer žiadna čerstvá matka. Je chytľavé a prenesie nás do sveta melanchólie a smútku.

Nový prírastok do rodiny sa v našej spoločnosti idealizuje. Väčšina z nás, najmä tých, ktorí ešte na svet žiadneho novorodenca nepriviedli, má túto udalosť spojenú s nerealistickými výjavmi z reklamných spotov. Usmievavá krásna mamička, samozrejme precízne nalíčená, upravená a vyžarujúca pohodu a šťastie sa skláňa nad čistučkým tichučkým novorodeniatkom, ktoré nevinne spinká alebo rozkošne sa usmieva. Tieto výjavy majú však k realite asi tak blízko ako Bratislava k Havane. Málokto už totiž hovorí o tom, že pár týždňov po pôrode je pre mnohé ženy najťažším obdobím života. Že sa utápajú v smútku a melanchólii. Že by niekedy najradšej opustili byt a nikdy sa už nevrátili späť. A že sa hanbia, že niečo také vôbec môžu cítiť.

„Tadeáš bol mojím druhým dieťaťom, takže som si myslela, že už viem, čo čakať, že som na všetko viac-menej pripravená. Tentoraz bolo všetko inak,“ rozpráva tridsaťročná Lucia. „Pôrod bol veľmi náročný, doslova ma vyšťavil do poslednej kvapky. Mala som aj potom nejaké komplikácie, takže som niekoľko týždňov behala po doktoroch, trpela bolesťami a nemala vôbec na nič silu. Tadeáš asi nejako podvedome cítil, že sa niečo deje, takže stále plakal, takmer nespal a odmietal dojčenie. Pripadala som si ako v zlom sne a zároveň vedela, že sa z toho sna nikdy neprebudím. Chcela som, aby to nebolo, aby on nebol, aby som to mohla vziať naspäť. Bola som neskutočne unavená, telesne i psychicky vyčerpaná, doslova na dne. Hodiny som preplakala,“ opisuje Lucia.

Stav podobný Luciinmu prežíva po pôrode až 80 % žien. Hoci ich pôrod, na rozdiel od prípadu Lucie, prebiehal hladko, dostavujú sa u nich medzi druhým a siedmym dňom po ňom výkyvy nálad, podráždenosť, smútok, ľútostivosť, plačlivosť, úzkosť, pocity beznádeje, zúfalstva a osamelosti.

Na internetových diskusiách nájdeme stovky takýchto výpovedí. „Trpím asi popôrodným blues. Viem, že to samo o pár týždňov odznie, ale dovtedy sa sama zo seba asi zbláznim. U mňa sa to prejavuje hroznou plačlivosťou. Dojčím malú, pozerám na ňu, aká je drobučká, krásna, nádherná, moja, naša a už to ide. Spomeniem si na manžela, ako sa k nej krásne správa a je z nej úplne nadšený, a zase revem. Keď ju trápia vetry a je taká statočná, že skoro vôbec neplače a len sa na mňa pozerá, revem. Stačí mi o tom len premýšľať, hovoriť, alebo písať a revem a revem a revem,“ zveruje sa anonymná pisateľka na serveri www.emimino.cz.

Hormonálna búrka a nedostatok spánku

A kto za to všetko môže? Zodpovednosť za popôrodný stav melanchólie nesú čiastočne hormóny, ktorých hladina v krvi sa v tom čase pohybuje po trajektórii vozíka horskej dráhy, čiastočne nedostatok spánku a vyčerpanie, čiastočne úzkosť z novo nadobudnutej zodpovednosti, na ktorú je žena z veľkej časti sama. A potom ešte veľa ďalších faktorov, o ktorých nemáme ani poňatia. Štúdie zatiaľ nenašli žiadny zrejmý dôvod, zvýšené riziko predstavujú azda len depresie matky v období pred pôrodom, manželská disharmónia, prvý pôrod a všeobecne vyššia miera neurózy matky. Niektorí psychológovia tiež premýšľajú o možnej traumatizácii pôrodom. Pôrod dieťaťa a všetky zmeny s ním súvisiace, sú veľkou a náročnou životnou zmenou, takže nie je až také neuveriteľné, že na ňu novopečené mamičky reagujú psychickým otrasom. Bolo by naivné myslieť si, že tieto zmeny musíme ľahko a bez mihnutia oka zvládať len preto, že sme ženy a máme to teda „tak nejako prirodzene naprogramované“.

„Okrem biologických zmien patria medzi významné faktory ovplyvňujúce psychiku šestonedieľky aj faktory psychosociálnej povahy. Žena niekoľko hodín po pôrode aj napriek všetkému vyčerpaniu často nemôže zaspať, v predstavách sa znovu a znovu odohráva celý pôrod, žena porovnáva prežitok náročnej situácie s chápaním seba samej. Psychika sa ďalej vyrovnáva s prijatím novorodenca ako samostatnej bytosti, existujúcej nezávisle od matkinho tela, matka nadväzuje citový vzťah k novorodencovi počas starostlivosti o neho a v priebehu dojčenia,“ vysvetľuje pôrodná asistentka a odborná asistentka na vysokej škole Mgr. Kateřina Radislavová. „Fantázia sa premenila na skutočnosť, ktorá vyžaduje odriekanie a stálu pohotovosť. Kým si šestonedieľka zvykne na túto trvalú záťaž a kým si overí, že je schopná sa o dieťa postarať, môže prežívať stavy nedostatočnosti a neschopnosti. Tieto stavy sa násobia fyzickou vyčerpanosťou, nedostatkom spánku a hormonálnymi zmenami.“

Ako je vidieť, psychika ženy je čerstvo po pôrode krehká ako prepeličie vajíčko. Stačí drobná komplikácia, aby sa stala poslednou kvapkou v nádobe, ktorá už-už pretečie. Často ide napríklad o náročný zdĺhavý pôrod, pretrvávajúce zdravotné ťažkosti a v nemálo prípadoch o problémy s dojčením. „Keď mi malého Petríka priniesli, odmietal sa prisať k môjmu prsníku. Dojčenie sa opakovane nedarilo a prvé dni sme ho museli prikrmovať z fľaše. Vrchná sestra bola preto na mňa dosť nepríjemná, kričala, nech si ho položím tak a tak a nech skúšam toto a ono, ako by som za to mohla. Pripadala som si ako najhoršia matka na svete. Nedokázala som svojmu synčekovi dať to, čo potreboval, nedokázala som ho nakŕmiť. Bola som z dojčenia už úplne frustrovaná, akoby to bola tá najťažšia vec na svete. Mala som strašné výčitky, a to ešte asi mesiac po pôrode,“ spomína dvadsaťpäťročná Martina.

Ako neprepadnúť depresii

Možno teraz očakávate prírastok a premýšľate, ako sa vyhnúť popôrodnému blues. Dá sa vôbec preskočiť táto skladba a miesto toho sa naladiť na vlnu pohody a eufórie? Odpoveď vás asi sklame. Nie, nedá. Duševnej pohode sa však určite dá pomôcť. Predovšetkým tým, že si pripustíte, že možno príde aj nepohoda. Že to bude doba náročná a ťažká. Dôležité je aj vedomie, že nepotrvá večne. Popôrodné blues obvykle prirodzene odznie do štrnástich dní a s pribúdajúcim vekom dieťaťa bude starostlivosť o neho ľahšia. Nezabúdajte teda na toto svetlo na konci tunela.

Tiež je dôležité vedieť sa postarať o seba bez toho, aby ste pri tom trpeli výčitkami svedomia. Dieťa a matka sú ako dve spojené nádoby. Novorodenec je nesmierne citlivý na duševný stav svojej sploditeľky, akoby medzi nimi aj naďalej trvalo akési neviditeľné puto, a tak prácou na svojej duševnej pohode preukazujete nesmiernu službu i svojmu malému potomkovi. Nezabúdajte, že vaše dieťa potrebuje pokojnú a odpočinutú mamu. Preč teda s akýmikoľvek výčitkami svedomia. Využite príležitosť prenechať starostlivosť na chvíľku manželovi, poriadne sa vyspať, zájsť si vyliať srdce kamarátke alebo sa prejsť na čerstvom vzduchu.

A čo poradiť príbuzným? Predovšetkým situáciu nebagatelizovať a nedávať mamičkám zaručené rady, že sa majú vzchopiť, byť šťastné, že je ich dieťa zdravé a uvedomiť si, že to zvládla každá, takže musia aj ony. Hoci to totiž nakoniec s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne zvládnu, v čase popôrodného smútku bojujú s pocitmi úzkosti a beznádeje a komentáre tohto typu ničomu nepomôžu a len naštartujú výčitky svedomia. Oveľa prínosnejšie je zostať pri nich a byť im oporou. Vypočuť si ich sťažnosti, nechať ich vyventilovať emócie a v rámci možností im pomôcť postarať sa o dieťa a umožniť, aby si čo najviac odpočinuli.

Kedy treba vyhľadať pomoc

Popôrodný smútok je bežný a normálny. V 10 % však začína naberať formu, s ktorou si samy už poradiť nedokážeme. Pokiaľ do dvoch týždňov nezmizne alebo je jeho intenzita neúnosná, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. V takých prípadoch už hovoríme o popôrodnej depresii. „Popôrodná depresia sa môže objaviť kedykoľvek počas prvých šiestich mesiacov po pôrode. Prvé rizikové obdobie je po príchode ženy s dieťaťom z pôrodnice domov. Žena je zaťažená starostlivosťou o dieťa, prácou v domácnosti, chýba bezprostredná možnosť konzultovať starostlivosť o dieťa s odborníkom. Ďalšie obdobie je dva až tri týždne po príchode domov, keď klesá pomoc a podpora rodiny, život sa vracia do normálnych koľají,“ uvádza Mgr. Kateřina Radislavová. „Významným príznakom popôrodnej depresie je pocit neschopnosti milovať svoje dieťa, problém dotýkať sa ho a starať sa oň, ambivalencia až hostilis voči dieťaťu a pocit straty kontroly.“

Najzávažnejším druhom psychických problémov spojených so šestonedelím je takzvaná popôrodná psychóza, predtým nazývaná aj ako laktačná psychóza. Postihuje zhruba 0,1 % šestonedieľok a medzi základné príznaky patria pocity silnej paniky alebo úzkosti, posadnutosť myšlienkami na ublíženie dieťaťu, halucinácie a samovražedné myšlienky. V prípade popôrodnej psychózy netreba otáľať a matku čo najskôr priviesť do ordinácie psychiatra alebo iného odborníka.

Na záver trochu upokojenia. Aj keď je popôrodný smútok javom viac než častým, neznamená to, že sa nutne každá novopečená mamička po pôrode utápa v slzách smútku. Nájdu sa aj také, ktoré na pôrod a šestonedelie spomínajú radostne a nostalgicky, ako napríklad tridsaťosemročná Klára: „Bol to najkrajší zážitok môjho života. Keď sa dcéra narodila, plakala som od šťastia a bola som v takej eufórii, že som nedokázala celú noc zaspať. Stále som sa na ňu musela chodiť pozerať, bola taká krásna a tak sladko spinkala. Nič krajšieho som predtým nevidela. Doteraz ma tento zážitok príjemne hreje pri srdci.“


6 rád, ako prežiť šestonedelie
  1. Šťastie praje pripraveným. Nachystajte si pred pôrodom všetko potrebné, snažte sa dopredu zabezpečiť všetko, čo sa dá, rátajte s tým, že budete po pôrode unavená a k smrti vyčerpaná. Nakúpte si nevyhnutné veci, zamrazte navarené jedlá, prispôsobte byt, zaplaťte účty a faktúry, vybavte kamarátky po telefóne.
  2. Buďte na výchovu dvaja. Ak je to možné, neváhajte v rámci možností zapojiť do starostlivosti o novorodenca partnera. Zlepší to jeho vzťah k dieťaťu, zvýši jeho pocit kompetencie a vy v tom všetkom nebudete plávať sama.
  3. Využite sociálne opory. Nie je hanbou požiadať o pomoc rodičov, súrodencov, kamarátky alebo aj susedku. Prejavená dôvera im môže polichotiť a možno aj viesť k zlepšeniu vášho vzťahu. Stretávajte sa s inými mamičkami, môžete si navzájom poradiť a pomôcť.
  4. Navštevujte odborníkov. Pokiaľ máte akékoľvek pochybnosti, neváhajte obrátiť sa na špecialistov, ako sú detský lekár, gynekológ alebo psychológ. Nezabúdajte, že čím skôr prídete s problémom, tým väčšia je šanca na jeho úspešné vyriešenie.
  5. Nebojte sa posťažovať sa. Neduste v sebe negatívne emócie. Hormóny v období šestonedelia rozpútavajú v mozgu doslova emocionálnu búrku. Pocity smútku, zlosti, ľútosti, bezmocnosti a rôzne iné sú v tomto období celkom prirodzené. Podeľte sa s niekým o svoje pocity, uvidíte, že sa vám uľaví.
  6. Myslite na seba. Hoci je to čerstvo po pôrode ťažké, nájdite si čas aj na seba. Veľa negatívnych pocitov súvisí s tým, že žena musí samú seba zaprieť a vzdať sa svojich potrieb v prospech dieťaťa. Ukoristite si pre sebe aspoň trocha času na spánok, prechádzku, relaxáciu vo vani alebo návštevu kaderníčky. Preukazujete tak službu aj dieťaťu, pretože pre jeho duševnú pohodu je nevyhnutná tá vaša.
  7. Nehrajte dokonalú. Nebuďte na seba náročná a nebojte sa priznať sebe i ostatným ľuďom svoje chyby. Každý sme niekedy bezradný a všetci robíme nejaké tie chyby, nie je sa za čo hanbiť a zbytočné pocity viny môžu situáciu len zhoršiť.

MÔJ ŽIVOT S… POPÔRODNOU DEPRESIOU

Sú to dva roky, čo štyridsaťročná knihovníčka Petra priviedla na svet malú Sandru. Netušila, že to bude najťažšie obdobie jej života.

Čo sa dialo po narodení vašej malej dcérky?

Všetko bolo úplne inak, ako som si predstavovala. Na malú Sandru sme sa s manželom neskutočne tešili. Dlho som nemohla otehotnieť, o dieťa sme sa pokúšali skoro desať rokov. Takže si dokážete predstaviť, akí šťastní sme boli, keď sme zistili, že budeme rodičmi. Aj preto ma tak prekvapilo to, čo nasledovalo po pôrode. Miesto radosti som prvé dni cítila len vyčerpanie a apatiu. Bola som unavená, smutná a cítila sa odstrčená a osamotená. Všetko sa točilo okolo malej Sandry, všetci sa zaujímali len o ňu a nikto nechápal, že mi je zle a že som to ja, kto v tom momente potrebuje pomoc. Mysleli si, že to musím všetko zvládať bez problémov. Veď som sa na dcérku tešila, mám skvelého manžela, stabilný príjem, krásne vyzdobenú a prichystanú izbičku. Ale realita vôbec taká nebola. Nevedela som ako ďalej.

Zlepšilo sa niečo pár týždňov po pôrode?

Ani nie, možno sa to, naopak, ešte prehlbovalo. Už to nebolo aktuálne rozladenie, ale trvalý stav. Ráno som takmer nedokázala vyliezť z postele, aby som sa o malú postarala. Keď plakala, väčšinou som sa len vyhrabala z perín, preniesla si ju k sebe do postele, nechala ju svojmu osudu a spala ďalej. Jednoducho som nevládala. Bála som sa, že sa niekto dozvie o tom, že sa o ňu poriadne nestarám a že som krkavčia matka, ale nemala som silu niečo s tým urobiť. Pozbierala som sa vždy až tesne predtým, než mal prísť manžel z práce. Bála som sa, aby mi to nevyčítal a tiež som sa za svoje správanie hanbila. Pred ním som ako-tak fungovala, hoci bolo aj pár okamihov zrútenia. Napríklad som ráno plakala a prosila ho, nech neodchádza do práce. Dúfala som, že neodíde a nenechá ma v tom samú, ale on vždy odišiel a ja som potom preplakala hodiny v zúfalstve a osamelosti. Dnes už viem, že išlo o popôrodnú depresiu. Po dvoch rokoch sa cítim lepšie, ale asi som vtedy mala za niekým zájsť. Teraz si vyčítam, že to možno malú Sandru nejako poznamenalo a aj ja som zostarla tak o desať rokov.

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.